Keď ju prvýkrát umiestnili na psychiatrii a dostala „chemickú“ zvieraciu kazajku, pochopila, že tam, za tými múrmi sa jej život končí.
Dnes je na invalidnom dôchodku. Paradoxne ho dostala až vtedy, keď už bola z najhoršieho vonku. Veď ako vraví, je už stabilizovaná. „Doteraz sa mi to zdalo veľmi degradujúce. Teraz to však vnímam ako pomocnú ruku,“ zamyslí sa tridsaťosemročná žena, ktorá ako živnostníčka robí editorku, natáča filmy, hrá divadlo a píše poviedky o svojom živote s chorobou.
Po dlhoročnom zmietaní sa v schizofrénii sa snaží s bludmi bojovať po svojom. Pomocou pozitívnej paranoje.
„Predstavujem si, že ma všetci milujú a život mi prihráva do cesty iba samé dobré veci. Viem, je to naivné, ale žije sa mi s tým lepšie než s myšlienkou, že ma niekto prenasleduje, aby ma zavraždil.“
Utekala z domu
Zistiť príčinu jej choroby by vraj bolo na Nobelovku. „Podpísala sa pod ňu aj dedičnosť. Moja prateta si občas myslela, že jej v byte zamŕza podlaha, no rovnako by za to mohlo rodinné prostredie, nepochopenie a zlá výchova,“ povie a nervózne si potiahne z cigarety. Stavmi medzi maniodepresívnou psychózou a schizofréniou začala trpieť počas dospievania. Skutočné bludy však naplno prepukli až v dospelosti.
„Mala som problémy s láskou a z domu som dostala zlú sexuálnu výchovu. Bola som emocionálne nevyrovnaná, muži pre mňa znamenali tabu, a tak som o nich začala fantazírovať,“ vraví Věra Dumková a spomenie si, ako sa v tom čase zbláznila do chlapca a čakávala ho pred domom. Nevšímal si ju, a tak ho prenasledovala po meste. Rôzne sa preobliekla a vymýšľala scenáre. Bolo to dramatické. Občas ho po meste hľadala až do noci!
„Neraz som narazila na chlapov, ktorí si mysleli, že som nafetovaná. Vo svojich bludných predstavách som si nahovárala, že ma za tým mojím vysnívaným dovedú, ale oni chceli iba sex. Párkrát som ušla z taxíka, párkrát z ubytovne, kam ma nalákali, a raz som dokonca vyskočila z okna, keď som sa ocitla v miestnosti plnej Arabov. Našťastie, bola na prízemí,“ zdôveruje sa Věra.
Vyzerala pre nich ako dobrá korisť. Napriek všetkému sa jej vraj nikdy nič vážne nestalo.
Otrávená voda
Hoci sú vo Věrinom blízkom okolí samí vzdelaní ľudia, neraz to u nich doma vyzeralo ako v talianskej rodine. „Moji rodičia to všetko znášali veľmi zle. Boli nešťastní, neraz ma pri okne čakávali až do tretej ráno. Občas sa stalo, že som domov neprišla aj niekoľko dní. Najdlhšie som blúdila tri mesiace,“ prekvapuje svojou úprimnosťou Věra.
Dnes už nemá problém o svojej chorobe hovoriť, aj to bol totiž zámer, ako sa so svojou minulosťou vyrovnať. „Najviac ma však trápia spomienky na chvíle, keď som si myslela, že môj otec je démon a chce ma otráviť. Bála som sa zjesť jedlo, ktoré navaril,“ prizná a po krátkej odmlke dodá: „Často som bojovala aj s bludmi, že mi mama chce prebrať chlapca a na diaľku ho proti mne ovplyvňuje. Aj preto sme sa fyzicky napádali a bili.“
Tých výstupov bolo veľmi veľa. Otec si myslel, že je to preto, lebo Věra je výstredná. Nevedeli, že je chorá. Dozvedeli sa to až vtedy, keď ju zdravotníci po výtržnostiach na ulici brutálne naložili do sanitky a odviezli na liečenie.
Štyrikrát psychiatria
Věra Dumková sa v devätnástich rokoch začala liečiť v Bohnickej psychiatrickej liečebni v Prahe. „Prvýkrát ma tam zavreli na tri mesiace. Vtedy som si uvedomila, že môj život sa za bránami tejto budovy končí. Spadla klietka... Od tej chvíle som si naplno uvedomovala, že som duševne chorá a vyradená zo spoločnosti,“ povie blondína a prehrabne sa ľavou rukou v krátkych vlasoch. Druhou si prikladá cigaretu k perám a úzkostlivo z nej poťahuje. Akoby sa mala nadýchnuť poslednýkrát.
„Dostala som zvieraciu kazajku – chemickú a prívlastok pacoš. Tak nás tam občas volali. Veľmi skoro som však zistila, že ma neliečia, iba dopujú liekmi, aby ma znehybnili a omámili. Celý môj denný režim spočíval v jedení, spaní a sledovaní televízie. Na chorých som sa občas pozerala ako na zvieratá, inokedy som si o nich vytvárala predstavy, že sú známe osobnosti,“ vysvetľuje Věra.
Keď si dnes na nich spomenie, je jej ich ľúto, lebo sa tam celý život vracajú. Ako inventár. Podľa Věry je najlepším receptom na vyliečenie veľká dávka odhodlania.
„Človek musí prijať myšlienku, že je chorý, no nesmie prepadnúť panike. Ja som sa liečiť chcela, práve preto som vyhľadala jedno pražské neštátne psychiatrické zariadenie a dúfala som, že mi tam pomôžu. Denne som chodila na sociálnu, pracovnú, pohybovú terapiu, absolvovala som výlety, kde sme sa rozprávali o svojich problémoch. No najmä, nevnímali ma ako pacienta, ale ako klienta. Po dvojročnej liečbe ma napokon stabilizovali,“ tvrdí spisovateľka a zároveň prizná, že pod vplyvom zlých zážitkov sa výkyvy v jej správaní vracajú.
Dá sa s tým žiť!
Dnes svoju chorobu znáša oveľa lepšie a musí povedať: Dá sa s tým žiť! Raz mesačne dostane injekciu, aby bludy neprepukli. Tej sa už do konca života nezbaví. Od prepuknutia choroby sa jej diagnóza už niekoľkokrát zmenila. Teraz trpí hraničnou poruchou osobnosti s emocionálnou nestabilitou.
„Stala som sa drsnejšou a sama pre seba čudnou. Ale úspechom je, že sa už viem o seba postarať. Dokážem sa obliecť, upratať a navariť, orientujem sa vo svete čísiel aj úradov. Stále však bojujem s náladami, hoci halucinácie už nemám. Ešte sa niekedy cítim osamelá, aj keď viem, že kamarátov mám veľa. Hoci keď som sa dostala z nemocnice, nemala som ani jedného,“ mihne sa jej na tvári na chvíľu smútok. Nemieni plakať, pretože sa jej ubližovalo. Našťastie, pedagogickú školu doštudovala napriek odhováraniam niektorých lekárov. A má aj priateľa Tomáša, s ktorým sa síce stále rozchádza, ale má ho rada. Obaja majú výkyvy nálad, no kým u nej je to diagnóza, u neho asi povahová črta. U doktora ešte nebol, možno to ani nevie...
O svojej chorobe Věra Dumková natočila film s názvom Básnik 007. Zahrala si v ňom hlavnú úlohu. „Je o tom, ako hrdinka cestuje domov do bezpečia, do svojho azylu a cestou ju revízori vyhadzujú z električiek. Myslí si, že doma nájde pokoj a útočisko, no tam ju čaká ešte väčšie nebezpečenstvo. Matka, ktorá ju zasype výčitkami a chce ju zbiť,“ načrtne Věra príbeh založený na vlastných zážitkoch a fantázii a dodá: „Aj moja mama mi občas vedela pripraviť nepekné prekvapenia. Možno preto, že nedokáže vyjadrovať svoje city. To je aj jeden z dôvodov, prečo som musela prejsť takým peklom...“
