Na konci sveta

 
 
Travel

Na konci sveta30

Pôvodní obyvatelia kmeňov Mapuche, jazerá, fjordy, vulkány, ľadovce, vždyzelené lesy, tisícročné stromy, to všetko skrýva severná časť čilskej Patagónie, od Pucónu po Villu O’Higgins.

Polovica augusta, kalendárne je zima. Iba blázon cestuje po Patagónii. Nad horským mestečkom Pucón, ktorý je centrom regionálneho turizmu a nachádza sa približne v strede tejto dlhokánskej krajiny, sa vzpína vulkán Villarrica. Agentúry ponúkajú jeho zdolanie, ba dokonca jazdu na snouborde pri jeho zostupe. Vrchol je v oblakoch už niekoľko dní, výlet sa ruší.


Národný park Huerquehue:

Lokálnym autobusom sa skoro ráno presúvam k bránam parku. Začalo snežiť. Ľudí nikde. Po príchode do parku som zistil, že pri jazere je ubytovňa, Hospedaje El Rincon. Prespať sa dalo za ľudových tritisíc pesos (štyri eurá). O chatu sa starala Jocelin s manželom. Bývajú tu so synom Nachitom, prváčikom na základnej škole. Cez týždeň ostávajú u starých rodičov v Pucóne, kam malý chodí do školy, a víkendy trávia spolu v parku. Iba jej manžel žije v parku celoročne. Stará sa o ostatné chaty, ktoré tu ľudia majú a prichádzajú iba v lete alebo na víkendy. Keď som sa dozvedel, že som prvý návštevník od apríla, ani veriť sa mi nechcelo. „Táto zima je veľmi slabá. Minulý rok o tomto čase sme mali všade viac ako meter snehu a tri týž-dne sme boli odrezaní od sveta,“ rozprávala Jocelin.
Ráno sa budím, vonku opäť zamračené, v chate chladno. Pomaly začínam šliapať jediným vyšliapaným chodníkom k vodopádom a trom vyššie položeným jazerám. Bolo pod nulou. Vodopády po ceste prekypovali krásou. Voda sa valila po skalách dole, veľká masa kvapiek letela vzduchom a pristávala na najbližších kríkoch, kde zamŕzala. Po dvoch hodinách som prišiel k prvému jazeru. Časť bola zahalená v hmle, ktorá sa po chvíli rozplynula. Ocitol som sa v malebnej prírode, nádhernom zasneženom lese. V diaľke, na úpätí kopcov, rástli araukárie.
Španieli sem nedošli: Počas dvoch týždňov pomáhania piatim novousadlíkom zo Santiaga na farme neďaleko dedinky Melipeuco som spoznával život pôvodných obyvateľov Mapuche. Väčšina ľudí žije zo štátnej podpory. Veľa práce nie je. Keď prišli, veľa ľudí sa pýtalo na prácu. Jedného dňa prišiel päťdesiatročný dedinčan, zložil klobúk a začal s pozdravením „Don Samuel“. Až po prvej zime v jednoduchej drevenej chalúpke a stanoch domáci pochopili, že prišelci to myslia vážne. Rozdiel medzi ľuďmi z dediny a mesta je obrovský.
Časť dedinčanov sú Mapuche, pôvodní obyvatelia. Kedysi boli diskriminovaní, dnes dostávajú štátnu podporu. V minulosti španielski kolonizátori obsadili severnejšie i južnejšie oblasti, ale na územia kmeňov Mapuche sa nedo-stali. Po oslobodení a vzniku Čile žili kmene Mapuche stále na svojom území. Až jedného dňa prišli čilské vojská a začali im brať územie pre neskorší predaj domácim a zahraničným investorom. Mapuche boli vytlačení na menej ako päť percent svojho pôvodného územia. Pôdu zaberali rôznymi spôsobmi. Či už v dávnej minulosti vojskom a násilným presunom, alebo v posledných rokoch predajom pozemkov, keď napríklad domácich opili, tí podpísali papiere a nový majiteľ oplotil pozemky. Polícia nepomohla a konflikty sa vyostrovali. To sa dialo počas celého dvadsiateho storočia až do roku 1989, keď vláda po diktatúre Pinocheta ustanovila rôzne podporné programy a granty, ktoré pôvodným obyvateľom nielenže pomáhajú, ale ich aj nepriamo potláčajú proti vzburám a umlčujú.
Ak totiž protestujú a „robia problémy“, žiadne peniaze nedostanú. V celom údolí Melipeuca žijú ľudia pôvodom Mapuche na úpätí kopcov. Žijú na ťažko dostupných miestach, kam boli vytlačení. Dnes sú jednými z najchudobnejších obyvateľov Čile.
Živia sa najmä poľnohospodárstvom. Žatvu má pre dedinčanov na starosti Ramon. Nemá však stroj, ktorý sa pripevňuje za traktor. Dosiaľ ho ľudia prenajímali z mesta. Platí sa v naturáliách. Päť a pol percenta pre majiteľa traktora Ramona za prácu, päť a pol percenta pre prenajímateľa. Ten má obilie bez práce. Novousadlíci rozbehli kampaň za nákup spoločného stroja. Neskôr by radi založili fond, z ktorého by sa kupovali ďalšie stroje pre všetkých. Všetkým sa myšlienka páči.
„Sú ľudia, čo nemajú čas a chcú peniaze, a tí, čo majú čas a nikam sa neponáhľajú,“ povedal Raul pri mojom príchode. Aj Sami spomenul, že keď dostali mail od Slováka, čo nechce platiť za hostel, ale spoznať kultúru a ľudí, povedali si: „Jasné“.

Babka z Považia:

Raul, vyštudovaný architekt, si zaspomínal na časy, keď mal dvadsať rokov a išiel cestovať po Európe. Navštívil aj Slovensko. Na Bratislavu a Nové Mesto nad Váhom, odkiaľ pochádza jeho babka a kde prespával u rodiny jej známych, spomínal s neuveriteľnými zážitkami: „Prišiel som vo veľmi výnimočnom období, dva mesiace po revolúcii v roku 1989. Sledoval som, ako ľudia reagovali, všetko sa menilo a ako keby ľudia slobodu iba spoznávali. Ľudia nevedeli, čo robiť.“ Zážitok na celý život.
Raulove slová potvrdzujú, že nové miesto a úplne iný spôsob života ponúkajú nový pohľad na svet: „Ľudia si požičiavajú od banky a pracujú dvadsať rokov len na to, aby bývali a splatili byt. Ja tu za jeden-dva roky postavím dom vlastnými rukami a považujú ma za šialeného.“ Život na dedine je pokojnejší a bohatší na duchu. Človek je sám sebe pánom a aj keď sú vzhľadom na počasie dobré aj zlé časy, vidieť oveľa väčšiu pokoru a skromnosť.
Pred mojím odchodom Sami oslavoval narodeniny. Domáci grilovali prasiatko, veľká slávnosť. Na náv-števe bola aj suseda Miriam, ktorú som už predtým niekoľkokrát stretol. Aj keď vedela, že som zo Slovenska, prekvapene sa opýtala: „To si išiel takú dlhú cestu na toto miesto?“
Dominantný vulkán: Tristo kilometrov južnejšie je Národný park Vicente Perez Rosales, ktorému dominuje vulkán Osorno. Z oboch strán je obklopený jazerami. Jazero je na východe prepojené s Argentínou lodnou dopravou. Vulkán bol v hmle a oblakoch, ktoré ešte zväčšovali túžbu ho vidieť. Malé vodopády v blízkosti mali vďaka zimnému obdobiu veľa vody, ktorá sa rútila obrovskou rýchlosťou pomedzi veľké kamene.
„V noci zvyčajne prší a cez deň je pekne, bez zrážok,“ povedal ráno domáci. Mal pravdu. Hory tu majú pekné zvyky. Z Petrohué som šliapal severne popri jazere, prekračoval prastaré sopečné jazyky a sopečné dráhy, nachádzal miesta so silnou eróziou, ktorá vytvorila roklinu s dvoma vodopádmi. Chodník stúpal stále vyššie. Obišiel som štvrtinu vulkánu a prechádzal sa po prvých stopách snehu. Už som veľakrát myslel, že o chvíľu budem vychutnávať pohľad na druhé údolie, ale stúpanie sa nekončilo. Až na druhý deň ráno sa ukázal vulkán Osorno v plnej kráse.

Trojtisícročné stromy:

V oblasti Puerto Montt nájdete hneď niekoľko národných parkov. Jeden z nich je Alerce Andino. Vedú doň dve cesty – zo severu a z juhu. Bol september. Zima sa končila, cez deň bolo aj pätnásť stupňov. Z obidvoch dedín je potrebné do parku prešliapať osem kilometrov, autobusy idú k bráne parku iba v lete. Už prvé kilometre po Carretere Austral boli nádherné. Malé dedinky, krásne hory a pobrežie spojené od Puerta Montt až po Villu O’Higgins. Cesta dlhá vyše tisíc kilometrov, pár trajektov a takmer všetko prašná cesta. Popri ceste do parku žijú ľudia v chalúpkach, pes-tujú zeleninu a chovajú zvieratá. Tí, čo nerobia ani jedno, ani druhé a ani rybolov, väčšinou chodia pracovať do Puerta Montt.
Keď ide človek do parku, patrilo by sa ohlásiť. Normálne ma myklo, keď sa zrazu v búdke, okolo ktorej som išiel druhýkrát, zobudil strážca parku. „Stanovanie v parku je v zime zakázané. Kúsok nižšie pri rieke je prázdny súkromný kemping. Tam sa môžeš zložiť,“ povedal. Noc bola chladná, steny stanu mali námrazu. Jediným chodníkom som začal stúpať k jazeru vzdialenému desať kilometrov. Potôčik mal viac vody ako zvyčajne, preskakoval som z jednej strany na druhú. Bujná príroda, krásne sviežozelené farby, množstvo húštiny a machu, uzučký chodník a jazero na konci. Stromy vynárajúce sa spod hladiny boli mladé, svieže, plné života. Voda priezračne čistá, vrcholky kopcov všade vôkol. Po ceste hore som videl vodopád a jeden veľký alerce. Večnezelený strom, po ktorom je tento park pomenovaný. V parku je ich niekoľko, čo majú dva- až tritisíc rokov. Majestátny pohľad. Kmeň má vysoký. Veľmi vysoký. Vetvy začínajú až vo veľkej výške. Celá túra aj s návratom trvala iba šesť hodín. Stopom a autobusom ma cesty zaviedli do dedinky Hornopirén...

Viac sa dočítate v novembrovom čísle mesačníka Brejk.

Autor: Michal KNITL
Fotogaléria 


  • Aktuálne číslo

Brejk

 
 
 
 
Šport