BOLA SOM NA POTRATE: Ženám, ktoré zvažujú interrupciu, zákon dáva možnosť voľby. A čo svedomie?

01. augusta 201820:00
Porodiť či si dieťa nechať vziať? To je ťažká dilema Autor: Profimedia.sk

Aký bol potrat? Pohoda?Tak takto zrejme žiadna konverzácia nezačína. Hoci nemáme zábrany klebetiť, ako sme si to včera rozdali so sexi kolegom z marketingu, s tým, že sme boli na interrupcii a že dnes sme mohli mať už o jedno dieťa viac, sa už tak úprimne nechválime.

Keď neplánovane otehotneli naše babky, skákali zo skrine, mamy pili červené víno, my hltáme pilulky po. Sme moderné emancipované ženy a umelé prerušenie tehotenstva je aj podľa zákona naše právo. Tak prečo sa nám o ňom nechce hovoriť? Lebo slovo interrupcia, potrat, výškrab je také škaredé? Alebo preto, že inštinktívne cítime nesúhlas s ukončením života niekoho, kto sa ešte len začal pýtať na svet? „Asi je to tým, že to bábo vo mne, ktoré som tak nezodpovedne splodila, som ľúbila. Ľúbila, ale nechcela. Volám sa Lenka a bola som na potrate. Možno sa volám inak a možno som na tom podobne ako ty. Lebo sú nás tisíce. Všetko sa začína dvoma prúžkami na tehotenskom teste, s ktorými sme nepočítali.“

Čítajte viac:

Môj život hore bez: Nenávidíte podprsenky? Tak ich nenoste, veď chodiť bez nich je teraz trendy

Chýba tomu iskra? Aj tieto netradičné predohry vo vás vedia vyvolať vášeň

Mne sa to nemôže stať

Ale môže.„V jednu depresívnu bratislavskú zimu na chytil splín a požiadala som o študijný pobyt v ďalekej krajine, kde sú dlhé letá. Chcela som vypadnúť z pracovnej rutiny a užiť si ešte predtým, ako sa začne skutočný život, teda predtým ako sa vydám a budem mať deti. To užívanie mi išlo lepšie ako škola. Najmä odkedy som na hodine angličtiny spoznala Paola z Južnej Ameriky .Bol úplne iný, ako všetci pred ním. Totálne som stratila hlavu, aj keď som vedela, že vzťah nemá perspektívu a raz sa skončí. Lenže potom som ,to´ v jeden mesiac nedostala. Tri tehotenské testy po sebe mi potvrdili, čo som nechcela vedieť a, láska-neláska, neskákala som od radosti. Myslela som si, že mne sa také niečo nemôže stať. Nie som predsa žiadna nezodpovedná pubertiačka a hoci som nebrala tabletky, chránila som sa inak. Bola som vychovávaná v tom, že deti sa rodia po zrelej úvahe a že do rodičovstva sa netreba zbytočne ponáhľať. Čo s tým? Utešovala som sa, že mám na výber. Že dieťa, ktoré som neplánovala, sa nemusí narodiť.“

Každý rok na Slovensku podstúpi umelé prerušenie tehotenstva okolo 16 tisíc žien. Aj vo svete takto zanikajú milióny ľudských zárodkov, legálne aj nelegálne. Za každým z týchto zákrokom je nejaký dôvod. Od tých, ktoré sa žene zdajú neriešiteľné - vykašľal sa na mňa, na ďalšie dieťa nemáme peniaze, až po tie subjektívne - ten chlap nie je ten pravý, ešte sa na dieťa necítim, už sa na dieťa necítim, alebo momentálne mám so svojím životom iné plány.

Pre život či pre voľbu?

V časoch, keď ženám život nalinkovali tradície, to bývalo jednoduchšie, no dnes sa nám núka viac možností, ako manželstvo či materstvo. Chceme toho veľa stihnúť a dieťa, alebo deti, sú iba jedným kúskom veľkého a lákavého koláča. Je hriechom, že ženy nechcú svoje deti? Alebo je to ich právo?

Nábožensky cítiaci v tom majú jasno. Želané, neželané, tehotenstvo je dar od Boha. Sú Pro Life, čiže za život. A to za každých okolností. Proti nim stojí princíp Pro Choice, za možnosť voľby, ktoré hlása právo žien slobodne rozhodnúť o svojom tehotenstve. Lenže tak, ako svet nie je iba čierny a biely, ani ženy sveta nemožno pomyselnou líniou rozdeliť na Za život a Za voľbu. Väčšina z nás sa pohybuje kdesi v sivej rovine medzi slovom vražda a ochotou mašírovať ulicami s transparentom, že plod je iba zhluk buniek. Ukončením tehotenstva nedokazujeme svoje právo, hľadáme len východisko z osobnej krízy.

Radšej umrieť, než rozhodnúť sa

Aj Lenka riešila dilemu. Vrátiť sa s bruchom do panelákového trojizbáku k rodičom alebo zostať so snedým krásavcom, ktorého jediným majetkom bola modrá deka, kde sa milovali ako o život? „To, že som bola v zahraničí, situáciu iba komplikovalo. Nemala som sa s kým poradiť, ani sa komu vyplakať na pleci. Bývala som v hostiteľskej rodine, bála som, že keď zistia, že som tehotná, pošlú ma domov. Nevedela som, čo robiť, veď v žiadnom turistickom bedekri nepíšu, kde si môže žena nechať urobiť potrat. Ja som dokonca ani nevedela, ako sa interrupcia povie po anglicky. V zúfalstve som zavolala našim. Hoci o sebe radi hovoria, že sú tolerantní, moderní a bez predsudkov, keď sa dozvedeli, kto je otec, vynadali mi do sprostej kravy,“ spomína Lenka, ktorú príjemne prekvapil nádejný otecko. „Paolo nemal veľa peňazí a občas si rád čosi šňupol, no bol katolík a navrhol mi, aby sme si bábätko nechali. Tak veľmi som ho v tej chvíli ľúbila, lenže to bola iba utópia. Bol z iného sveta ako ja, veď u nich doma nemali ani dlážku, iba udupanú hlinu. Inak sme žili, inak sme rozmýšľali, nikdy by to medzi nami nefungovalo. To rozhodovanie bola najťažšia vec v mojom živote. Jeden deň som chcela s Paolom zostať do konca života a porodiť mu nie jedno, ale vagón detí a na druhý deň som sa chcela vrátiť do veľkomestského života, vymetať bary, zabávať sa s priateľmi ako doteraz. Váhala som sa skoro dva mesiace a hovorila som si, že by bolo lepšie, keby som umrela. Nakoniec vyhrali racionálne argumenty a dala som si „to“ vziať krátko po ukončení prvého trimestra. Na Slovensku by to už nebolo možné.“

Interrupciu treba oplakať

Samotná interrupcia je jednoduchý zákrok. Na operačnom stole vás uspia a o desať minút je po všetkom. Interrupcia nebolí. Fyzicky nebolí. Ale čo duša? U Lenky pocit úľavy, že je to konečne za ňou, vystriedali pocity viny. „Obviňovala som seba, frajera aj celý svet a donekonečna som sa ľutovala. S Paolom sme sa nakoniec rozišli, ten zákrok nás oboch poznačil. Na Slovensko som sa nevrátila. Nevedela som si predstaviť, ako by som sa asi pozrela do očí rodičom, tú kravu im neviem odpustiť dodnes. Potrebovala som byť sama so sebou a vyrovnať sa s tým, čo sa stalo. Túlala som sa po štátoch, živila som sa ako servírka, upratovačka, striedala chlapov. Tvárila som sa, že si užívam, no v skutočnosti mi krvácala duša. Veď svoje dieťa som si nechala vysať z tela vysávačom ako nejaký odpad.“

Psychológ by Lenke povedal, že prežila typický postaborčný syndróm, ktorý sa prejavuje pocitmi viny, ľútosťou až depresívnymi stavmi. Nemusí postihnúť každú ženu, no aj tie najtvrdšie z nás si tento zážitok nesú hlboko v duši. Psychoterapeutka Jana Vránová vysvetľuje dôvody. “Len čo žena zistí, že je tehotná, začne prežívať materské pocity. Ak podstúpi interrupciu, v jej prežívaní sa spúšťa rovnaký mechanizmus ako u matky, ktorej umrie týždňové, ročné či dvadsaťročné dieťa.  Stratila najbližšiu bytosť, hoci to bol iba niekoľkotýždňový plod a prežíva hlboký smútok. Problém je, keď si ho nepripustí a potlačí ho,“ zdôvodňuje odborníčka. „Ženy po potrate takto reagujú najmä vtedy, keď naň išli z vlastnej vôle a mali dosť racionálnych dôvodov, že je to najlepšie riešenie. Nevyplakané slzy a potlačené výčitky svedomia môžu byť zárodkom neskorších psychických problémov." Presne rok po interrupcii sedela Lenka na toalete a s napätím sledovala displej digitálneho tehotenského textu. Tehotná. Irónia osudu alebo druhá šanca? „Od začiatku som vedela, že ďalšie dieťa v smetiaku nejakej kliniky neskončí. To tehotenstvo som už nebrala ako príťaž, namiesto toho som s chladnou hlavou uvažovala, ako sa o dieťa a o seba postarať. Rodičom som radšej nič nepovedala a ostala som s mojím partnerom, aj keď sa do otcovstva veľmi nehrnul. Keď sa narodila malá Emma, všetko sa zmenilo, môj muž je do nej blázon. Sme stále spolu, dcéra má už päť rokov a ja radšej ani nerozmýšľam nad tým, ako by to dopadlo s mojím prvým dieťaťom. Bojím sa, že odpoveď by bola – dobre!“

Už by som do toho nešla

Beáta sa na rozdiel od Lenky rozhodla inak. Pre život. Ale nemyslí si, že jej výber je zodpovednejší či dokonca menej bolestivý. Rozhodnúť sa pre materstvo totiž znamená niesť všetky následky.„Môjho syna Tomáša som si chcela nechať vziať a boli časy, keď som si hovorila, že by to tak bolo lepšie. Moji rodičia boli veriaci a o tom, čo je antikoncepcia alebo rozumné sexuálne správanie, sa so mnou nikdy nebavili. Mala som štrnásť, keď som zistila, ako sa plodia deti a prvý sex som vyskúšala až na vysokej. Keď som prišla na internát do Prešova.“ Beátina sexuálna premiéra nezostala bez následkov, ale tehotenstvo za katastrofu nepovažovala. Ako slušné dievča z dediny si myslela, že sa o otcom dieťaťa vezmú, a bude po probléme. On však mal iné plány, a Beáta do nich nepatrila. „Najskôr mi oznámil, aby som si dala vziať a keď som predýchala najväčší šok a opýtala sa, odkiaľ mám na to vziať, povedal, že to nie je jeho problém. Veď tehotná som ja,“ spomína na najväčšie životné sklamanie. „Preplakala som celú noc, ale moja spolubývajúca ma presviedčala, že aj on musí niesť zodpovednosť. Kuli sme plány, ako ho dám na súd, ako bude platiť alimenty, no on sa z internátov vyparil. Keď som na fakulte zistila, že prerušil štúdium, došlo mi, že som v tom zostala sama. Plakala som, kade som chodila a moja spolubývajúca sa na to už nemohla pozerať, tak ma vzala k svojím rodičom. Boli super, najmä jej mama. Vysvetlila mi, že ako slobodná mama to budem mať na dedine ťažké a že mi na interrupciu požičia. Dokonca mi navrhla, že potom môžem prísť k nim, aby som to nemusela povedať našim.“ Na zákrok sa síce objednala, no keď mala ráno prísť do prešovskej nemocnice, stratila odvahu. „Nemohla som to urobiť. Rástlo vo mne dieťa, na ktoré sa otec vykašľal a ja som mu chcela urobiť to isté. Vlastne ešte horšie, ja som ho chcela zabiť.“ Beáta si povedala, že svoje dieťa donosí a s dlhým nosom sa vrátila k rodičom. „Nevyhodili ma, ale ten chlad u nás doma sa dal krájať. Stále mi vyhadzovali na oči, ako sa za mňa hanbia a ako som ich sklamala.“ Keď sa narodil malý Tomáško, s maminou pomocou nemohla počítať. „Ušúľala si dieťa, tak sa staraj - to som od nej počúvala každý deň. A môj pubertálny brat nadával, že nemôže spať, pretože malý stále reve. No hrôza.“ Beáta vedela, že musí z domu vypadnúť, a tak si vybavila prestup z prešovskej univerzity do Bratislavy. Chcela byť od rodičov čo najďalej a dostala izbu na manželských internátoch. Nastúpila do školy, poberala smiešny rodičovský príspevok aj smiešne rodičovské dávky, takže každú korunu. Našťastie, študovala jazyky a tak doučovala, kde sa dalo, zatiaľ čo syna jej strážili kamaráti. „Raz som ho nechala u spolužiaka, ktorému som sa páčila, no keď som sa vrátila, Tomáš vrieskal nahý na posteli a spolužiak fajčil trávu na záchode. Bolo to na zbláznenie. Škola, robota, málo peňazí... Zatiaľ čo moje kamarátky behali po diskotékach, ja som v rukách prala plienky a hovorila si, či som neurobila chybu, keď som si to dieťa nechala.“ Z najhoršieho sa dostala, keď skončila školu a našla si prácu v jazykovej škole. Z jej syna je dnes veľký školák, ale tým, že nemá otca, stále trpí. „Naši mi kúpili malý byt, asi mali výčitky svedomia. Nezarábam najhoršie, ale som len slobodná mama a žijeme iba z môjho platu. Niekedy mi je ľúto, že Tomáškovi nemôžem kúpiť ani polovicu z toho, čo majú jeho kamaráti. Ľúbim ho najviac na svete, je pre mňa všetkým, ale druhýkrát by som do toho už bez partnera nešla.“

Dá sa to aj inak

Beáta sa aspoň nemusí trápiť výčitkami, tak ako Lenka, ktorá stále rozmýšľa, čo by bolo, keby vtedy na ten potrat nešla. Ako by dnes jej dieťa vyzeralo. „Vždy je tu nejaké keby,“ myslí si Beáta. „Možno by som sa vydala a o pár rokov neskôr mala toho istého Tomáška, ktorý mohol mať otca a ja by som mu nemusela nič odriekať.“ Má pravdu. Chcelo by to krištáľovú guľu, aby sme dokázali vidieť do budúcnosti a podľa toho sa rozhodnúť. Lenže tú guľu nemáme, a tak nám si musíme vybrať. Porodiť či neporodiť?

Interrupcia však nie je jediný spôsob, ako si poradiť s neželaným tehotenstvom.

Dnes už môžeme porodiť dieťa a neniesť zaň zodpovednosť, ak sa na to necítime. Aj na Slovensku existuje možnosť utajených pôrodov, keď žena privedie dieťa na svet anonymne a potom ho odovzdá na adopciu. S adopciou malých bábätiek na Slovensku nie je problém, práve naopak, takže takéto deti sa určite nedostanú do detského domova. Ďalšou možnosťou sú hniezda záchrany, kde nechcené bábätko žena môže odovzdať bez obavy z trestnoprávnych následkov. Pomáhajú cirkvi a iné mimovládne organizácie. Fórum života napríklad poskytuje útočisko ženám, pre ktoré gravidita znamená vážny problém - osobný, či materiálny. Ženy získajú ubytovanie, finančnú i sociálnu pomoc. Systém síce nie je ideálny, ale existuje. Oľga Pietruchová zo spoločnosti pre plánované rodičovstvo však upozorňuje, že „adopcia pre ženu často predstavuje väčšiu psychickú záťaž, ako samotná interrupcia.” S týmto názorom súhlasí aj Lenka. „Ja som otehotnela v spojených štátoch, kde možnosť adopcie existuje a propaguje sa. Adoptívne rodiny ženu dokonca počas celého tehotenstva finančne podporujú, no pre mňa to neprichádzalo do úvahy. Celý život by ma trápilo, či je moje dieťa šťastné a či jeho adoptívni rodičia nie sú nejakí úchyláci.“

V čase, keď sa narodil Beátin Tomáško, utajené pôrody neexistovali a o možnosti, že by svoje dieťa dala na adopciu, jej nikto nepovedal. „Možno by som vtedy nad tým aspoň rozmýšľala. Ale ako sa dá na malom Slovensku utajiť pôrod? Každý každého tu pozná a neviem si predstaviť, ako žena z malého mesta len tak na deväť mesiacov niekde zmizne,“ zamýšľa sa Beáta. A čo ženy, ktoré už majú doma dve -tri deti a ďalšie si jednoducho nemôžu dovoliť? Ako si má zamestnaná matka len tak „odskočiť“ na polročnú dovolenku a utajiť pôrod pred rodinou, keď hlavným dôvodom, prečo si dieťa nemôže nechať, je nedostatok financií? Je vôbec reálne, aby volili život namiesto jeho konca?

Porodiť, či neporodiť?

Najhoršie na tom všetkom je, že rozhodnúť sa žena musí sama. Neurobí to za ňu ani mama, ani kamošky a v konečnom dôsledku ani partner - teda, ak stojí pri nej. Dokonca ani lekár. Aj keď mu podľa novely zákona o interrupciách od septembra vzniká zákonná povinnosť, aby každú žiadateľku o umelé prerušenie tehotenstva písomne informoval o rizikách zákroku aj o iných možnostiach. Lenka má dodnes doložený prvý obrázok z ultrazvuku svojej dcéry, ktorý si dala urobiť v desiatom týždni tehotenstva. „Keď som ho uvidela, padla mi sánka. Mala už hlavičku, ručičky, bola dokonalá a mne vtedy hneď napadlo, že prvé bábätko som ,potratila´ ešte o tri týždne neskôr. Keď večer ukladám do postele moju dcéru, myslím aj na to, ako by vyzeralo moje prví dieťa. Určite by bolo krásne,“ povzdychne si Lenka. Znamená to, že sa z nej po tejto skúsenosti stala zástankyňa Pro life?

„Nemám problém postaviť sa na námestie a vykričať do celého sveta, že 10 týždňový ľudský zárodok nie je zhluk buniek, ale miniatúrna ľudská bytosť. Rovnako však budem kričať, že každé dieťa má právo narodiť sa chcené a milované, vtedy, keď sú na jeho príchod rodičia aspoň trochu pripravení. Interrupcia je čosi ako výstup z vlaku, v ktorom žena nechce sedieť. Na začiatku netuší, kde ju ten vlak dovezie, preto sa bojí byť mamou. Ale som rada, že žijem v krajine, kde môžem cestovať slobodne. Nastúpiť, nenastúpiť, alebo vystúpiť počas jazdy.“

Vaša Lenka, Vaša EMMA, Vaša XY

Čítajte viac:

Budem tvojou OTROKYŇOU: Skutočný príbeh mladej ženy, ktorá si v posteli nechá od muža ubližovať

Aké ženy milujú muži: Plné pery, veľké prsia a šťavnatý zadok?

Žijeme vo svete bez lásky: Prečo ľúbime stále menej a menej?

autor: KK

Video



Olajkuj emmu

 

Horoskopy

Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé
Láska a vzťahy
Zdravie ...čítaj celé

 

Prelistuj si novú EMMU

 
 

Top3

Lukáš Kimlička má ďalší úspech na konte: Líčil známu modelku z Victoria's Secret!

Nestáva sa každý deň, že máte možnosť pracovať s populárnou modelkou, ktorá predvádza a fotí pre tie najväčšie značky a...

Prvá pomoc (nie len) do kabelky: Bez týchto 3 vecí sa v lete nezaobíde žiadna z nás!

Ženské potreby sú naozaj nevyspytateľné. Keby sme mohli, do kabelky by sme najradšej zbalili celý byt. Verte však, že to...

To je ale neuveriteľná podoba! Pozrite, na koho sa v detstve podobala vizážistka Lucid

Malá dcérka najpopulárnejšej slovenskej vizážitky Lucie Sládečkovej, známej pod menom Lucid, sa čím ďalej tým viac podobá...

Karin Haydu dráždi v sexi plavkách: Verili by ste, že má takéto božské telo?!

Má 41 rokov a postavu ako dvadsiatnička. Je mamičkou dospievajúcej dcéry, ktorá po nej zdedila krásu a dúfame, že aj talent....

Ďalšie články
 
 
 
BOLA SOM NA POTRATE: Ženám, ktoré zvažujú interrupciu, zákon dáva možnosť voľby. A čo svedomie?
KK