Váš príbeh: Z bolestivej menštruácie sa vykľula vážna Crohnova choroba

Bol síce iba november, ale v škole sme sa už pripravovali na vianočný večierok a ja som sa tešila ako malé dieťa. Dlhšie ma však trápili bolesti brucha. S mamou sme to pripisovali menštruácií, ktorá sa mi ešte len ustálovala. Lenže bolesti neprechádzali ani po týždni, ani po dvoch, navyše sa bolesť stupňovala. Teraz už viem, že to bola chyba, ale v tichosti som to znášala a čakala som, že to snáď časom prejde. Mala som šťastie v nešťastí a mojou záchranou bola sestra, ktorú museli hospitalizovať v nemocnici.

Sestre zistili salmonelu a keďže ja som mala podobné príznaky ako ona, hneď sme vyrazili na infekčné oddelenie. S malou dušičkou som dúfala, že ja budem v poriadku a o chvíľku sa vrátim domov. No, márne. Doktorka si ma tam pre istotu hneď nechala. Pobyt na infekčnom bol strašný. Zatvorená v jednej miestnosti 24 hodín denne, na tvrdej diéte, v zhoršujúcich sa kŕčoch a navyše pridaných teplotách som nemohla nič robiť len ležať a čumieť do plafóna. Každú stolicu a moč som musela oznamovať sestričkám, čo mi bolo strašne trápne. Salmonela sa u mňa ani po týždni nepotvrdila, navyše som mala iba bolesti a nezvracala som.

3x KLYSTÍR!

Nakoniec ma presunuli na chirurgické oddelenie. Tam ma prezrelo asi päť lekárov, všetci mi postláčali brucho a navyše si všetci museli prezrieť moje „rectum“. Po hodine dohadovania sa rozhodli, že si ma tam nechajú. Doktorka mi oznámila, aby som dnes už nič nejedla a nepila, lebo ma možno budú operovať. Napojili ma na infúzie, dali ma na izbu a nechali tak. Mobil som si nechala na infekčnom, takže som ani nemohla zavolať mame kde vlastne som. Celú noc som preplakala. Tri dni som bola bez jedla, iba na infúziách.

Na štvrtý deň som dostala prvé jedlo, ale hneď ako som začala jesť, som dostala príšerné kŕče. Už som sa bála čokoľvek vložiť do úst. Medzitým konečne prišli výsledky. Salmonela bola negatívna. Doktori mi začali podávať cez infúzie antibiotiká, zvažovali viacero diagnóz a s vianočným večierkom som sa mohla rozlúčiť. Prvých pár týždňov v nemocnici som vlastne prespala. Vyzerala som strašne. Dúfala som, že budem mať zápal slepého čreva, vyoperujú ho a pôjdem domov. Také šťastie som však nemala, apendix to nebol. Vtedy mamu napadlo, že moja teta má diagnostikovanú ulceróznu kolitídu a možno ju mám aj ja. Keďže sa jedná o ochorenie čriev, čakala ma kolonoskopia.

Čo znamenalo, že mi musia vyčistiť črevá. Musela som ísť trikrát na klystír! Brrrr! Fakt, to neprajem nikomu! Bolo to hrozne bolestivé a strašne ponižujúce. Veľmi som plakala a keby so mnou v ten večer neostala na izbe mama, neviem ako by som to prežila. Ledva som sa doplazila na izbu a ani neviem ako som zaspala. Na bola druhý deň som bola taká slabá, že sa mi kolonoskopiu báli urobiť. Tak sa rozhodli pre CT vyšetrenie brucha. Musela som vypiť nejakú tekutinu, čo odporne chutila a každý dúšok z nej ma napínal na zvracanie.

Navyše som to musela vypiť za krátky čas. Keďže som niekoľko dní žila iba na infúziách, po pól litri hnusnej tekutiny, som to už nevydržala a povracala som sa. Bola som taká slabá, že na CT ma museli odviesť na vozíku, ledva som udržala hlavu hore. No konečne mali pre mňa diagnózu! Crohnova choroba! Začali ma liečiť intravenózne antibiotikami a brala som ich toľko, že si aj sestričky robili srandu, že ich mám viac ako dôchodca. Navyše som prešla na tvrdú diétu. Všetko iba tekuto - kašovité jedlá.

NESPOLUPRACOVALA SOM!

Už som mala celej nemocnice po krk. Ruky dopichané od neustáleho odberu krvi a infúzií a ten trvalý hlad, ktorým ma mučili! Dievčatá pri obede s hnusom odnášali normálne jedlo, zatiaľ čo ja som s vďačnosťou zjedla aj tú odpornú kašu bez chuti, čo som dostala a ešte som aj vylízala tanier, lebo ďalšie jedlo bolo v nedohľadne. Začala som prepadať depresii, moja diagnóza nebola moc príjemná, v nemocnici som bola už tri týždne, neustále bolesti brucha ešte stále nepoľavovali. Keď mi lekári rozprávali, akú diétu budem musieť celý život držať, plakala som. Nespolupracovala som s nimi! Odmietala som sa zmieriť so svojou diagnózou. Veď mám iba 15 rokov! Chcela som si užívať život! Ale taká banalita ako ísť s kamarátmi na pizzu alebo aspoň na colu nepripadala do úvahy! Pridelili mi psychologičku, ktorá mi postupne pomáhala zmieriť sa s mojou chorobou. Blížili sa Vianoce a ja som vážne chcela ísť domov. Veď už som bola v nemocnici mesiac! Nikto ma nevedel pochopiť!

Myslela som si, že sú všetci proti mne! Našťastie, stav sa mi postupne začal zlepšovať, no, lekári ešte ani vtedy nezvažovali, že by ma pustili domov! Moja záchrana bol strojček na zuby, ktorý sa mi zlomil a aby som pred sviatkami ešte stihla zubárku, pustili ma domov pár dní pred Vianocami. Na rukách som už nemala miesta na ďalšiu infúziu a aj tá posledná už začala opúchať. Hrozilo mi, že mi ju napichnú do nohy. Skoro som zabudla, aké je to chodiť. Veď celý mesiac som preležala na nemocničnom lôžku a ešte aj teraz, s každým krokom, ma stále bolelo brucho.

UČÍM SA ŽIŤ S CROHNOM

S vianočnou kapustnicou, šalátom a všetkými dobrotami som sa musela rozlúčiť. Aj doma som mala tvrdú diétu. Raz som neodolala krajcu chleba a dostala som také kŕče, že som celý deň preležala v posteli. Brala som silné kortikoidy. Našťastie som nemala nijaké horšie vedľajšie účinky, iba mi narástlo silné ochlpenie, ktoré som si neskôr musela nechať strhnúť. V tom čase som to brala ako obrovskú katastrofu. Postupne som do leta znižovala dávky, až som ich postupne vysadila.

No, celé leto som musela ešte stráviť zavretá doma chránená pred slnkom. Tešila som sa iba na jedno, že si na ďalšie Vianoce všetko vynahradím a dám si konečne kapustnicu a vianočný šalát. Žiaľ, do roka som sa kvôli nedodržaniu diéty do nemocnice vrátila. Síce nie na tak dlho, strávila som tam iba dva týždne, ale s vianočným maškrtením som sa musela znova rozlúčiť. Moja vianočná večera sa skladala z kuracej polievky a ryby na masle. Viem, mnoho ľudí len mávne rukou, veď na svete sú aj horšie diagnózy a svet sa netočí len okolo jedla.

Ale toto nepochopí nikto, kým si to sám nezažije. Tie obavy, vložiť čokoľvek do úst, či sa nedostavia bolestivé kŕče a či následne nepobežím na záchod. Postupom času som sa s mojou chorobou zmierila a naučila sa o nej rozprávať bez sĺz v očiach. Poučila som sa, dávam si pozor, aby som dodržiavala diétu a snáď si na budúci rok už ten vianočný šalát dám.

Dominika