predplatne
 

ROZHOVOR: Odvážna slovenská lekárka v Iraku. Kde je hranica strachu?

16.12.2018

Zuzana Ulman (31) pôsobí ako lekárka v krajine, odkiaľ všetky veľké organizácie utekajú. Osobne pozná irackých migrantov, ktorí prichádzajú do Európy. Čo trápi jej pacientov a máme sa obávať ich chorôb?

Mladá lekárka potvrdzuje, že traumy sú spúšťačom vážnych chorôb.

Mladá lekárka potvrdzuje, že traumy sú spúšťačom vážnych chorôb.Autor: archív Z.U

Keď začal Islamský štát robiť zverstvá v Iraku, bez víz ste sa vybrali bicyklovať do Iránu. Nie do Chorvátska ani na Sardíniu. Neťukali si ľudia na čelo?
Rodina ani nie, vie, že po niekom som to musela zdediť, a so širším okolím som nemala veľa času stretávať sa, takže neviem. Áno, s tými vízami som to podcenila, myslela som, že ich dostanem na letisku, nakoniec som ich aj dostala, ale len na dva týždne.

Cyklistika bola dobrá?
Výborná, odporúčam. Akurát som sa nezaobišla bez šatky a zakrytých kolien. Prilba nestačila.

Už vtedy ste začali špekulovať nad Irakom?
Začali prichádzať prvé správy o tom, že Irak obsadzuje Islamský štát a v krajine je množstvo ľudí, ktorí utekajú pred teroristami. Počas cesty v Iráne sme sa o tom s priateľom dosť rozprávali. Bola som čerstvo po návrate z projektu House of Family v Kambodži, kde som ako lekárka cez Vysokú školu svätej Alžbety pol roka liečila HIV pozitívne deti. Dozvedela som sa, že organizácia Aid to the Church in Need hľadá dobrovoľníkov do Iraku. O chvíľu som už sedela v lietadle.

Pricestovali ste do Erbilu, len 80 kilometrov od Mosulu, centra Islamského štátu. Cítite sa v Iraku bezpečne?
Áno, vtedy za pol roka v meste buchli len dve bomby. Kde je vaša hranica strachu? Možno keby cieľmi atentátnikov začali byť humanitárne organizácie v oblasti, bol by to dôvod na odchod z krajiny.

Foto: archív Z.U. 

Je to tak, že od nás vidíme bezpečnosť v Iraku horšie ako vy?
Keď sa povie Irak, ľudia si myslia, že si tam ideme po smrť. Už sme si z toho robili žarty. Po jedného kolegu sme prišli na letisko v nepriestrelných vestách. Dosť ho to vyplašilo. Nehovorím, že večer vymetáme bary, máme svoje bezpečnostné pravidlá. V meste maximálne večera alebo pivo a potom sme všetci doma. Ale žeby sme tam chodili v prilbách na hlave, to nie.

Ako vaša rodina reagovala na to, že ste si vybrali „na život“ zatiaľ Irak?
Mama sa najskôr veľmi bála. Ale už je zvyknutá na to, že sme so súrodencami trochu strelení. Keď dokázala zvládnuť to, že sme jej do domu na východe Slovenska začali vodiť úplne cudzích cestovateľov v rámci couchsurfingu (poskytovania bezplatného ubytovania neznámym cestovateľom), vedela som, že zvládne aj toto. Obaja rodičia sú úžasní a v Iraku ma aj navštívili. Sestra nám robila dobrovoľníčku a chystá sa tam zas.

Aj váš nápad prejsť na bicykli zo Slovenska do Iraku po utečeneckej trase sa vašim páčil?
Rodičia sa k nám na časť cesty dokonca pridali. S manželom – koordinátorom projektu –, sme trasu išli na tandeme, naši s nami prešli časť Srbska a celé Macedónsko. Samotná cesta bola zaujímavá, poučná, horúca, ale aj prekvapujúca – deň pred prekročením tureckých hraníc sme si prečítali o prevrate v Turecku.

Pozrite si viac záberov lekárky vo FOTOGALÉRII

Foto: archív Z.U. 

V rámci cesty ste zbierali peniaze na chod kliniky. Podarilo sa?
Získali sme trošku pozornosti, a tým aj nejaké peniažky na náš projekt individuálnej podpory sociálne najviac znevýhodnených ľudí so špeciálnymi potrebami – na onkologickú liečbu, rehabilitácie, menšie operácie a podobne.

Keď ste prišli do Iraku prvýkrát, čo ste videli?
V Erbile boli stany, ľudia pod stromami, neskôr v školách, kostoloch, mešitách – trvalo pol roka až rok, kým sa pre nich postavili nejaké tábory. Pracovala som v narýchlo zriadenej klinike, ktorú prevádzkovala organizácia v spolupráci s miestnym biskupom. Neskôr moje aktivity v Iraku financovala Vysoká škola svätej Alžbety.

Momentálne pracujete priamo v utečeneckom tábore. Čo ľudí trápi a čo pre nich robíte?
Tých kliník, v ktorých pôsobíme, je dnes už viac a robíme i mobilnú kliniku, keď cestujeme do odľahlejších dedín. Ale problémy pacientov sú stále rovnaké. Okrem akútnych chorôb je to vysoký tlak, cukrovka, infarkt, mŕtvica aj onkologické choroby. Každý štvrtý pacient u nás v ambulancii má psychické problémy, od tých jednoduchších až po posttraumatické stresové poruchy. Príde k nám s tým, že ho bolí noha, a zrazu začne plakať a rozprávať o tom, ako mu pred očami vyvraždili rodinu.

Každá jedna rodina, hlavne jezídovia, má zavraždeného minimálne jedného milovaného človeka. Naši pacienti sú aj deti, ktoré sa vrátili z výcvikových táborov... Práve traumy, ktoré zažili, sú často spúšťačom ďalších chorôb. Preto nám veľmi pomáha, že máme v tíme aj psychiatričku, ktorá mnohých pacientov nielen nastavila na liečbu, ale má s nimi pravidelné terapeutické sedenia.

Máte jednoduché laboratórium, ultrazvuk – s týmto sa asi nedajú robiť medicínske zázraky.
Keď zistím, že pacient má nekontrolovateľne vysoký krvný tlak, mám ho poslať do nemocnice. Utečenci majú zdravotnú starostlivosť „zadarmo“, ale na operáciu zhubného nádoru čakajú aj pol roka, čo môže rozhodnúť o ich prežití. Vykľul sa nám z toho finančne a personálne náročný program.

Odkiaľ na to beriete peniaze?
Prispela nám slovenská vláda cez Slovak Aid, ale založili sme si aj vlastnú organizáciu Step In. Chceme sa zamerať na nutričnú podporu pre deti, zvýšiť zaočkovanosť a pokračovať s pomocou v odľahlejších dedinách. Trikrát nás podporila aj Polish Aid, Poľská oficiálna rozvojová pomoc.

Od oslobodenia Iraku prešlo šesť mesiacov. Zmenilo sa niečo?
Vôbec nie, ľudia stále žijú v táboroch, ich problémy sa nezmenili. Buď sa nemajú kam vrátiť, lebo ich domy sú zničené a rodiny vyvraždené, alebo sa boja návratu keďže v mnohých oblastiach ešte prebiehajú boje medzi viacerými ozbrojenými skupinami vrátane tých oficiálnych.

Poznáte tých, ktorí migrujú z Iraku do Európy? Sú to vaši pacienti?
Časť z nich poznám, i naši dvaja zamestnanci sa snažili dostať do Európy. Aj sa, bohužiaľ, vrátili. Naozaj stratili to, čo mali, boja sa vrátiť tam, kde boli predtým. Nevidia budúcnosť a ja im rozumiem.

Slováci sa často obávajú, že k nám migranti donesú nové choroby. Právom?
Chorôb z Blízkeho východu by som sa naozaj neobávala. Sú to napríklad leišmaniózy, ktoré sa prenášajú len medzi ľuďmi a sú vyliečiteľné za pár týždňov. Maláriu ani HIV naši pacienti nemajú. Vyskytujú sa tu tuberkulózy, no pri dobrej zaočkovanosti na našej strane a nejakom základnom skríningovom programe pre migrantov nie je dôvod na paniku.

Autor: Martina Utešená, bd
Fotogaléria
FocusMedia

Video

Ďalšie články z tejto sekcie

Pavol vyhral boj nad psoriázou. Namiesto mastičiek funguje najmodernejšia liečba

Pavol vyhral boj nad psoriázou. Namiesto mastičiek funguje najmodernejšia liečba

dnes
Psoriáza nie je len estetickým problémom kože, je to zápalové ochorenie, ktoré postihuje aj vnútorné orgány. Svoje o tom vie aj Pavol... Čítať viac
 
Každých 40 sekúnd zomrie na svete 1 samovrah. Ako by ste mohli pomôcť?

Každých 40 sekúnd zomrie na svete 1 samovrah. Ako by ste mohli pomôcť?

včera
Samovrážd u nás tento rok oproti vlaňajšku pribudlo. Možno je niekto s pochmúrnymi myšlienkami aj vo vašom okolí. A pomôcť by mu mohlo... Čítať viac
 
Ľahká mŕtvička je predzvesť konca. 7 jasných znamení z plného zdravia, zakročte!

Ľahká mŕtvička je predzvesť konca. 7 jasných znamení z plného zdravia, zakročte!

včera
Mŕtvička je narozdiel od mozgovej príhody nenápadnejšia, no už vtedy vám ide o život. Jedného z troch ľudí skolí veľká mŕtvica za krátky... Čítať viac
 
5 tipov, ako predchádzať nechcenému úniku moču

5 tipov, ako predchádzať nechcenému úniku moču

včera
Na Slovensku sa s únikom moču stretáva viac ako 800 tisíc žien a mužov, z rôznych dôvodov. Samovoľný únik moču, ako sa tiež hovorí inkontinencii,... Čítať viac
 
TRH KOŽE 2019: Prichádzame do Eurovei s kožou na trh!

TRH KOŽE 2019: Prichádzame do Eurovei s kožou na trh!

16.10.2019
V nedeľu 27. októbra sa už po 3. raz uskutoční edukačno-preventívne podujatie TRH KOŽE, ktoré sa koná pod záštitou Slovenskej dermatovenerologickej... Čítať viac
 
 

wanda.sk

ROZHOVOR: Odvážna slovenská lekárka v Iraku. Kde je hranica strachu?
Martina Utešená
bd