predplatne
 

Ako vychovávať autistov: Netreba ich odsúvať na okraj spoločnosti

28.06.2015

Michaela vychováva dyslektickú dcéru a dvoch autistických synov. Napriek tomu, že chlapci nemajú mentálne postihnutie, do bežnej školy ich nechceli prijať.

Michaela Kotrá sa za svoje deti naučila bojovať.

Michaela Kotrá sa za svoje deti naučila bojovať.Autor: Robo Hubač

Jožka po komplikovanom pôrode kriesili. Mladá mamička pracovala ako fakturantka, ale musela zo zamestnania odísť. S bábätkom bolo treba päťkrát denne cvičiť Vojtovou metódou. V najhoršom ju opustil manžel. „Jednoducho sa zobral a bez vysvetlenia odišiel,“ konštatuje Michaela Kotrá. Keď malo chlapča tri roky, všimla si, že niečo nie je v poriadku. „Všetko muselo mať svoje miesto a svoj čas. Hral sa čudne, nie ako jeho rovesníci.“ Nasledovali hospitalizácie na detskej psychiatrii v Bratislave. Konečná diagnóza znela: vysokofunkčný autizmus.

Odmietali ho

A začali sa problémy. Žiadna škola v Banskej Bystrici, kde Kotrovci bývajú, nebola v tom čase ochotná prijať autistické dieťa. Koho zaujímalo, že ako štvorročný plynule čítal a počítal? Bežné školy ho odmietali a do špeciálnej nepatril, lebo nie je mentálne postihnutý. „Nakoniec sa mi ho podarilo umiestniť do málotriedky na okraji mesta. Keď mal prejsť na druhý stupeň, všetko sa zopakovalo. Obehala som štátne školy v okolí, ale ani jedna neprejavila o autistu záujem.

Až keď som bola úplne zúfalá, ozvala sa mi riaditeľka jednej súkromnej základnej školy.“
Medzitým sa Michaela znovu stretla s bývalým partnerom. „Bola to náhoda. Pracoval ako sanitár v nemocnici, v ktorej mi umieral otec na rakovinu. Dali sme sa znovu dokopy. Narodila sa nám Emka a neskôr Miško. Lenže postupne sa všetko vrátilo do starých koľají. Neprispieval na deti, priživoval sa na mne. Tak som ho definitívne vyhodila.“

Prvý

V škole to mal Jožko spočiatku ťažké. Bol prvý a zatiaľ jediný hendikepovaný žiak, ktorého prijali. Učitelia a žiaci si museli zvyknúť na neho, on na nich. „Je introvert, s ľuďmi nerád komunikuje. A je perfekcionista. Rozčúli ho obyčajná dvojka. Keď niekto naruší jeho priestor, vybuchne. Okrem autizmu trpí aj ťažkými depresiami a panicko-úzkostnou poruchou,“ vysvetľuje mama.

Napriek hendikepom Jožko minulý rok úspešne dokončil základnú školu a nastúpil na strednú. Michaela je na svojho syna pyšná – a právom. Miriam Popovičová, zástupkyňa zo Strednej odbornej školy informačných technológií, priznáva, že spočiatku čakali problémy s adaptáciou. Zbytočne. „Patrí k našim najlepším žiakom, spolužiaci ho prijali a vychádzajú mu v ústrety.“

Chcem fotiť!

Študuje grafiku digitálnych médií, venuje sa foteniu a programovaniu. Tvorí stránky a píše do časopisov, organizoval veľkú akciu pre autistov. Dokonca sám zháňal sponzorov. Inak pôsobí ako typický sedemnásťročný tínedžer. Na moje otázky odpovedá zdvorilo, ale úsečne. O to lepšie si rozumie s fotografom Robom. Keď zbadá jeho zrkadlovku, rozžiaria sa mu oči a chce ju vyskúšať. Chcel by raz profesionálne fotiť. „Verím, že sa po škole uplatní, má na to,“ myslí si mama, keď sa s Jožkom rozlúčime a sadáme do auta. Smerujeme na základnú školu, ktorá ho pred deviatimi rokmi ako jediná ochotne prichýlila. Dnes do nej chodia jeho súrodenci Emka a Miško.

So zdravými

Hodina angličtiny. Prváčikovia spôsobne opakujú slovíčka po pani učiteľke. V poslednej lavici sedí sedemročný Miško. Na prvý pohľad nezbadáte, že je iný. Iba sa veľmi nezapája do spoločnej činnosti. Aj on je autista ako jeho brat, navyše má vážnu obsedantno-kompulzívnu poruchu. Pani učiteľka ho vyvoláva k tabuli.

Čosi zopakuje, čosi nie. Ale snaží sa, dostane veľkú pochvalu.
Cez prestávku sa ho pýtam, či sa mu v škole páči. „Áno,“ stroho odpovie a odskacká na chodbu, kde sú pingpongové stoly a obrovský matrac. Pribehne Miškova desaťročná sestra Ema. Má „iba“ dyslexiu a dysortografiu a takisto je integrovaná. Na matracoch šantia súrodenci s ostatnými deckami, až kým nezazvoní na ďalšiu hodinu.

Nekonvenčná

V súkromnej základnej škole Dráčik je v porovnaní s klasickou školou veľa vecí inak. Riaditeľku Moniku Šabovú síce nájdeme v typickej kancelárii, ale predsa pôsobí nekonvenčne. Kancelária aj riaditeľka. Na zemi sa rozprestiera malé pieskovisko s formičkami, hračkami, plastelínou. Uprostred sa hrá poldruharočné dievčatko. Keď do miestnosti vstúpi Miško Kotrý, vyskočí a pritúli sa k nemu. Chce, aby sa s ňou išiel hrať. Malá slečna sa volá Valentínka a je riaditeľkina dcérka. „Materskú trávim v práci, tak je tu so mnou,“ objasňuje s úsmevom.

Od čias, čo školu navštevoval Miškov starší brat, sa dosť zmenilo. „Postupne sme prijali ďalšie hendikepované deti. Dnes máme integrovaných skoro tridsať žiakov – autistov, vozičkára či nedoslýchavého chlapca, deti s poruchami učenia, komunikácie a správania. Na prvom stupni im pomáha špeciálna pedagogička s dlhoročnými skúsenosťami, na druhom stupni päť asistentov.“

Empatia

Michaela funguje v škole ako Miškova asistentka a nevie si to vynachváliť. „Deti ho berú ako seberovného, hoci sa správa neštandardne. Má svoje rituály, na ktorých trvá. Napríklad v triede musí sedieť na tej istej stoličke – ak ju nemá, zháňa ju po celej škole. Úlohy si musí písať v presne stanovenom čase. Zmysluplná hra ho neláka, najradšej sa krúti.“

„Zdravé deti si na inakosť rýchlo zvyknú a učia sa hendikepovaným spolužiakom pomáhať,“ potvrdzuje Monika Šabová. S rodičmi je to trochu ťažšie. „Niektorí sú zaskočení, ale nekomentujú, že do školy chodia aj iné deti. Pár z nich svoje dieťa zo školy zoberie, ale nezdôvodnia prečo... Na poslednom zápise ma milo prekvapila jedna mamička. Povedala, že jej syn dostane v našej škole viac ako len balík vedomostí. Naučí sa empatii.“

Autíkovia

Michaela svojim synom s láskou hovorí „naši autíkovia“. Venuje im každú voľnú chvíľu. Vie, že niekedy aj na dcérin úkor. „Emka sa musí najväčšmi prispôsobovať. Nemôže si domov pozvať ani kamarátky, lebo Miško by to nezniesol,“ hovorí ľútostivo. Keď sa skončí vyučovanie Jožkovi, ide po neho a mestskou dopravou sa odvezú do Emkinej a Miškovej školy. Potom domov. Nasleduje varenie a učenie s dvoma mladšími. A pranie. „Už trištvrte roka periem v rukách. Voda nám tečie, iba keď otvorím kohútik v šachte,“ objasňuje Michaela a dodáva: „Keď sa musí, dá sa všetko.“ Bývajú v starom rodinnom domčeku, ktorý im padá na hlavu.

Ale onedlho sa všetko zmení. Rodinka sa presťahuje do nového panelákového bytu vo Zvolene. Postaral sa o to Michaelin nový priateľ.

Nevzdáva sa

Michaela Kotrá sa za svoje deti naučila bojovať. „Naši autíkovia sú v spoločnosti odsúvaní na druhú, ak nie tretiu koľaj. Akoby ani neexistovali. Školstvo ani zdravotníctvo na nich nie sú pripravené. O integrácii postihnutých sa u nás krásne rozpráva, ale realita je iná. Viem, že v školstve sú veľké problémy a diagnóza autizmus je veľmi zložitá. Navyše ju na prvý pohľad nerozoznáte. Poznám veľa utrápených mamičiek, ktoré majú deti v bežných školách a šikanujú ich žiaci aj učitelia. Ale táto diagnóza neznamená, že ich máme odsúvať na okraj spoločnosti, naopak, musíme ich do nej integrovať.“

Myslím inak

Miško má oblečenú mikinu, na ktorej je napísané: Som autista, myslím inak. „V lete má rovnaký nápis na tričkách. Je to nevyhnutné,“ tvrdí mama Michaela. „Keď začne vystrájať, ľudia, ktorí ho nepoznajú, si myslia, že je hrozne nevychovaný. Nebaví ma stále vysvetľovať, že je to inak, tak ho len otočím – nech čítajú.“

Každý je iný

Autizmus je porucha psychického vývinu, ktorá sa prejavuje v ranom detstve. Autista spracúva podnety úplne inak ako my ostatní a svet vníma skreslene. Odborníci uvažujú o traumách počas tehotenstva či pôrodu, o vplyve genetiky, metabolických poruchách, civilizačných faktoroch, očkovaní či o iných príčinách. No nič nie je exaktne dokázané.

Dve tretiny autistov majú aj mentálne postihnutie, je však druhotné. Väčšina nízkofunkčných autistov totiž nerozpráva, a teda nemôže využívať reč na nadobúdanie vedomostí. Majú natoľko obmedzené schopnosti komunikácie, predstavivosti a záujmov, že ak im nevytvoríme ochranné prostredie, sú v živote stratení, nešťastní, čo sa prejavuje problémovým správaním.

Jednu tretinu tvoria vysokofunkční autisti a ľudia s Aspergerovým syndrómom. Rozprávajú a môžu mať veľmi bohatú slovnú zásobu, ale vyznačujú sa zvláštnosťami v sociálnej sfére. Sú šikovní, múdri, ale samotári, ktorí sa stránia spoločnosti, bočia pohľadom a uzatvárajú sa do seba alebo, naopak, upozorňujú na seba sociálne veľmi neprimeraným správaním. Ak študujú a okolie im pomáha, vedia sa uživiť a samostatne existovať. Ak však nemajú vytvorené vhodné podmienky, k ich syndrómu sa pridáva veľa psychiatrických porúch.

Foto: Robo Hubač

Autor: Zdravie/ Adriana Fábryová
Fotogaléria

Video

Ďalšie články z tejto sekcie

Reportáž z kolísky meditácie: Magdaléna sa učila od majstrov

Reportáž z kolísky meditácie: Magdaléna sa učila od majstrov

17.09.2017
Ľudia meditujú, aby našli vnútorný pokoj, zbavili sa depresií či zlepšili sa v učení. Alebo len tak zo zvedavosti – ako ja. Čítať viac
 
Zdravá jesenná dovolenka i pre starších

Zdravá jesenná dovolenka i pre starších

22.08.2017
Vybrať sa v septembri na dovolenku má aj svoje zdravotné benefity. Nevystavujete telo až takým extrémnym teplotám a vaša pokožka... Čítať viac
 
RECEPT pre milovníkov zdravých sladkostí: Ovocné cookies z ovsených vločiek

RECEPT pre milovníkov zdravých sladkostí: Ovocné cookies z ovsených vločiek

06.04.2017
Nabite sa energiou a endorfínmi hneď po prebudení. Kto by sa netešil na sladké voňavé cookies. Či už ako motivácia, prečo vyliezť z postele... Čítať viac
 
Tip na večeru: Dnes si pripravte zapečenú dobrotu. Zdravšie to už ani nejde

Tip na večeru: Dnes si pripravte zapečenú dobrotu. Zdravšie to už ani nejde

04.04.2017
Premýšľate nad ľahkým jedlom? Máme pre vás recept, ktorý je pre dnešný deň ako stvorený. Ospevuje mrkvu, vitamínovú superhrdinku.... Čítať viac
 
FOTO: Črty tváre prezrádzajú veľa. Neistotu či tvrdohlavosť tak ľahko neskryjete

FOTO: Črty tváre prezrádzajú veľa. Neistotu či tvrdohlavosť tak ľahko neskryjete

04.04.2017
Podľa čínskeho učenia ľudia prirodzene reagujú na tváre druhých bez toho, aby si to uvedomovali. Aj tvar obočia či vystúpenie brady... Čítať viac
 
 

wanda.sk

Ako vychovávať autistov: Netreba ich odsúvať na okraj spoločnosti
Zdravie/ Adriana Fábryová