Zdravie   Relax

Nový prezident SČK Viliam Dobiáš: Konanie dobra nie je asi také atraktívne

20.11.2013

Členov Slovenského Červeného Kríža je na Slovensku trikrát viac ako policajtov. Napriek tomu sa o nich píše iba výnimočne. V rozhovore s novým prezidentom SČK Viliamom Dobiášom sa dočítate, prečo sa u nás tak málo vie o aktivitách Červeného kríža, aj čo všetko je zlé vo filmoch so zdravotníckou tématikou.

Doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD. chce Slovenský Červený kríž dostať do povedomia širokej verejnosti.

Doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD. chce Slovenský Červený kríž dostať do povedomia širokej verejnosti.Autor: J. Maršálek

Vychutnávate si pocit, keď vás niekto osloví „pán prezident“

Formálne oslovenie nie je to hlavné, dôležitý je tón hlasu. Nemôžem sa sťažovať, pociťujem pri jednaní s ľuďmi ich úctu a je to dosť zaväzujúce. Okrem toho som bol prezidentom odbornej lekárskej spoločnosti spolu tri volebné obdobia, takže oslovenie prezident sa mi občas ujde.

Prečo ste sa rozhodli kandidovať za prezidenta SČK?

Vyznie to teraz ako výhovorka, ale rozmýšľať nad kandidatúrou som začal pred rokom, keď ma vtedajšia prezidentka Helena Kobzová oslovila s touto ponukou. Dlho som odolával, pretože v SČK je ešte stále zopár ľudí, ktorí sa podieľali na mojom odvolaní z funkcie generálneho sekretára v roku 1998 a ja som sa odvtedy v názoroch veľmi nezmenil. Nakoniec jej dôvody prevážili moje námietky. A našla si spojenca v mojej manželke.

Kandidovali ste prvýkrát až teraz?

Prezidentmi Červených krížov v zahraničí sú bývalí premiéri, prezidenti štátov, ministri a iné osobnosti. Napríklad prezident japonského ČK má rodinné korene zaznamenané už v 7. storočí. Je to záväzok, ale aj najväčšia pocta, akú som mohol v živote dostať. Kandidoval som prvýkrát.

Kam chcete SČK posunúť? 

V SČK sa robí neuveriteľné množstvo práce, dobrých skutkov, vynikajúcich aktivít, len z prehnanej skromnosti sa o nich nehovorí. Konanie dobra nie je pre médiá asi tak atraktívne. Takže hlavný problém vidím v nedostatočnej viditeľnosti SČK. Druhým bodom mojich aktivít okrem zviditeľnenia bude vyrovnanie rozdielov medzi jednotlivými územnými spolkami. Z trinástich hlavných úloh podľa zákona o SČK niektoré spolky vykonávajú takmer všetky a iné len dve alebo tri úlohy. Niektorí budú musieť pridať. Červený kríž sa stará o zraniteľné skupiny obyvateľstva a nová doba vytvára nové zraniteľné skupiny. Sú to nielen neprispôsobiví občania, ale aj mladé rodiny, ktoré sa musia snažiť udržať si prácu, starať sa o deti a zároveň o chorých rodičov, čo im spôsobuje problémy. Budeme hľadať cesty a spôsoby ako im pomôcť. Zraniteľnou skupinou sú aj nudiace sa deti na sídliskách, nie každé má možnosť a záujem chodiť do záujmových krúžkov.

Čo je potrebné zmeniť? Chystáte sa robiť aj personálne zmeny? 

Prezident je reprezentant SČK navonok, je to funkcia dobrovoľnícka. Výkonným článkom je generálny sekretár a riaditelia územných spolkov. Ja môžem priniesť iné pohľady a možno nové myšlienky, ale len v zmysle inšpirácie, nadchnutia a psychologického motivovania. Môžem autoritou pritiahnuť priazeň médií. Keď budeme viac na očiach, mohlo by to pritiahnuť nových dobrodincov, sponzorov, členov a dobrovoľníkov. Moja úloha je viac symbolická ako manažérska.

Kedy ste SČK vôbec začali vnímať? Spomínate si na svoj prvý kontakt s Červeným krížom?

Červený kríž som začal vnímať ako študent medicíny a bez nejakej konkrétnej predstavy o vlastnom vklade som považoval za určitý druh povinnosti stať sa členom vtedy ČSČK. Aktívne som začal robiť až po promócii a som vďačný svojmu vtedajšiemu primárovi, že zahral „lenivého“ a poslal má prvýkrát školiť prvú pomoc.

Ako vnímate SČK z pohľadu zdravotníka a ako z pohľadu nového prezidenta? 

ČK už stratil ten bezprostredný kontakt so zdravotníctvom z čias, keď bol pomocnou silou a druhým sledom profesionálnych zdravotníkov. Už len najstarší žijúci členovia si pamätajú, že ČK mal vlastnú nemocnicu, prevádzkoval kompletne dopravnú zdravotnícku službu na celom území Československa až do roku 1956, keď to bolo de facto znárodnené a prebral to štát. Ale SČK má dnes znova potenciál zastať sa úlohy v prvej pomoci a nie len pri zabezpečovaní akcií, ale aj v spolupráci so záchrannou zdravotnou službou, v osvete o zdravom spôsobe života, asistenciou pri hromadných nešťastiach a inde. Z pohľadu prezidenta SČK vnímam Červený kríž s viac ako 70 000 členmi a viac ako 10 000 dobrovoľníkmi stále ako monumentálnu ľudskú silu, ako najväčšiu humanitnú organizáciu, ako prebúdzajúceho sa obra, ktorého význam bude narastať so zvyšujúcim sa počtom starých, chorých, slabých. Ten obor nespal ani doteraz, ale potreba humanity rapídne stúpa s krízou ekonomickou, s krízou vzťahov, rodín, s krízou kultúry a politiky. Predstavte si, že členov SČK je trikrát viac ako policajtov na Slovensku. Ak každý z nich venuje aktivitám SČK len pár hodín mesačne, je to jedna obrovská továreň na dobročinnosť.

Budete aj naďalej aktívne zachraňovať alebo ste sa definitívne rozhodli pre prácu v kancelárii?

Funkcia Prezidenta je čestná a dobrovoľnícka. Určite neprestanem ani pracovať v záchrannej službe, ani učiť, kontakt s chorými v práci mi dáva informácie o potrebách a s mladými v škole má napĺňa energiou. 

Čomu všetkému sa dnes ešte venujete? Učíte? Píšete učebnice? Pracujete v záchranke? V čom z toho, čo ste robili, ste sa cítili najviac doma? 

Za posledné tri roky som napísal dve knihy samostatne a dve ako spoluautor, z toho jednu ako hlavný autor. Ešte by som chcel napísať knižku o prvej pomoci, kde budú časti pre laikov, poučených laikov, pre školiteľov a inštruktorov, aj s metodikou nácviku riešenia situácii. Za tridsaťpäť rokov rokov pôsobenia v tejto oblasti si neskromne verím, že mám čo do takej knižky napísať. Učím medikov, lekárov a zdravotníckych záchranárov v Bratislave a Olomouci. Mám krásny život, keď som v službe, relaxujem od učenia. Keď učím, relaxujem od záchranky. Keď neučím ani nezachraňujem, tak sa učím nové veci, alebo píšem prednášky a knihy. Všetko čo robím, robím rád, takže vlastne ani nerobím, len oddychujem. Keď má človek rád to čo robí, tak vlastne nepracuje.

Budete aj naďalej rozhodcom pri súťažiach v prvej pomoci?

Chcel by som si ten čas nájsť, pretože na súťažiach vidím aj chyby a tak viem potom lepšie a cielenejšie učiť. Sledovanie činnosti družstiev na súťažiach má vlastne zdokonaľuje v mojej práci učiteľa.

Čo je podľa vás najúctyhodnejšia činnosť, ktorú SČK robí? 

Všetky činnosti a aktivity SČK sú úctyhodné. Či už nábor a oceňovanie darcov krvi, výučbou prvej pomoci zachraňuje SČK nepriamo životy, v sociálnych aktivitách pomáha tým najslabším, zbierkami vypomáha ľuďom v krajnej núdzi doma i vo svete... A bonus naviac, členovia a dobrovoľníci pomocou druhým pomáhajú sebe samým udržiavať duševnú rovnováhu, naberajú energiu, ktorú potom vyžarujú na celé svoje okolie, na rodinu, priateľov, známych, čím ďalej šíria dobro a pohodu vo svojom okolí.

Myslíte si, že aktivity, ktoré robí SČK sú medzi bežnými ľuďmi dostatočne známe? 

Aktivity v cieľových skupinách obyvateľov sú známe, ale to nie sú tie typy ľudí, ktorí by o tom rozprávali, takže pomoc SČK je často pre okolie anonymná.

V časoch, keď ste išli na medicínu, mysleli ste si, že sa budete venovať toľkým činnostiam? 

Keď som sa rozhodol študovať medicínu, nemal som ani tušenia o špecializácii a ani o práci lekára všeobecne. Moje poznatky o práci lekára boli z kníh od Cronina a Miku, čistá romantika (smiech).

Aké boli Vaše záchranárske začiatky? 

Prvýkrát som sedel v záchranke v roku 1976, dva roky po promócii. Učili má záchranári, vtedy sa nedalo ani pomyslieť, že by má zaúčal nejaký lekár a jazdili by sme spolu. Bolo nás malo a učili sme sa za pochodu. Jednoducho sme preniesli nemocničné postupy do terénu. Dnes už je práca v záchrannej službe podstatne sofistikovanejšia.

Pamätáte si na prvého človeka, ktorému ste zachránili život? O čo vtedy išlo? 

Zaskočili ste ma, túto otázku mi ešte nikto nepoložil (smiech). Nepamätám si, ale pamätám si svoju prvú resuscitáciu v nemocnici, asi dva mesiace po promócii počas operácie vzniklo zastavenie krvného obehu u staršieho človeka. Okolo mňa boli sami skúsení lekári a sestry, takže sme to zvládli úspešne a pán odišiel z nemocnice na vlastných nohách. Počas začiatkov na záchranke bolo všetko vzrušujúce, pozitívne príbehy si nepamätám, skôr má ťažia pacienti, kde som pomôcť nemohol.

Zachránil niekto život vám? 

Zatiaľ som to nepotreboval, ale snažím sa učiť svojich žiakov tak, aby ma zachránili. Aj prvú pomoc učím laikov v rámci sebaobrany. Až ju budem potrebovať, aby bol nablízku niekto, kto ju vie poskytnúť (smiech). Raz manželka volala záchranku, keď som mal ako 31-ročný zápal príušníc, v horúčke som odpadol a rozbil prah dverí vlastnými ústami. Bezvedomie a krv, manželka ešte nemala kurz prvej pomoci.

Volali ste aj vy niekedy záchranku?

Zopárkrát, ale len keď som ako náhodný okoloidúci bol svedkom dopravnej nehody. Nestáva sa to často. Väčšina nešťastí sa stane v prítomnosti ľudí, ktorí nevedia a ani nechcú poskytnúť pomoc. Mám teóriu, že keby všetci obyvatelia vedeli poskytovať prvú pomoc, tak by sa nešťastia asi ani nestávali.

Sú vaše deti zdravotníci?

Staršia dcéra Jana ako študentka práva robila v Rakúsku na záchranke dobrovoľníčku, prevádzkovali záchrannú službu s piatimi profesionálmi a štyridsiatimi dobrovoľníkmi nonstop pre oblasť s približne 20 000 obyvateľmi. Mladšia dcéra Viera pracuje ako sestra v domove pre postihnutých s Alzheimerovou demenciou. Najmladší syn Ján je viceprezident Mládeže SČK, ako člen družstva vyhral DPPM, Harinekov memorial a na FACE 2012 skončili na 9. mieste. Študuje v treťom ročníku zdravotníckeho záchranára na univerzite v Bratislave. Prvej pomoci sa venuje od deviatich rokov, začínal ako figurant a už deväť rokov je člen organizačného teamu Rallye Rejvíz. Manželka absolvovala kurz prvej pomoci nedávno v rámci projektu Krajina záchrancov.

Pozerávate filmy so zdravotníckou tématikou? Kritizujete filmové lekárske postupy?

Vo filmoch je toho veľa zlého. Už to, že vo filme oživujú hercov, nemôžu stláčať hrudník do šesť centimetrovej hĺbky. Ľudia to vidia a myslia si, že vzdychanie a ruky položené na hrudníku s krčením v lakťoch je resuscitácia. Po topení utopený zakašle, vypľuje vodu a odkráča, po defibrilacii sa posadí a poďakuje, oživovanie sa prerušuje na desať minút vyznávaním lásky, krvácanie sa zastavuje roztrhanim košele, infarkt sa prejavuje srdcervúcim krikom, teatrálnym pádom na zem, metanim sa, zavíjaním, kŕčmi a iné lahôdky. Ľudia si potom myslia, že to je naozaj a keď niekto umrie tak, že pritom nejačí ako zmyslov zbavený, tak neumrel a netreba oživovať, keď nemám košeľu s dlhým rukávom, tak nemám čím zastaviť krvácanie, keď vzdychám tak resuscitujem... Hrôza.

Pri záchranárskej práci ste určite zažili strašne scény. Čo Vám pomáhalo udržať si zdravý rozum a v tejto práci nevyhorieť? Rozprávali ste o prípadoch zo služby s manželkou? Potrebovali ste sa z rôznych situácii vyrozprávať alebo ste si to skôr nechávali pre seba?

Človek musí vedieť relaxovať pozitívnym spôsobom. Čiže alkohol, cigarety nepomáhajú. Pomáha normálny rodinný život s chápajúcim partnerom, ktorý toleruje náznaky psychickej otupenosti, morbiditu a vysoké pracovné nasadenie viac ako sú len normohodiny. Dobre je mať aktivity, ktoré odreagujú nahromadenú latentnú agresivitu ako šport, fyzická námaha, ale aj kultúra, literatúra, hudba. Zdravie je aj predpoklad plného pracovného nasadenia, ale zároveň je dobré zdravie potrebné udržiavať relaxačnými technikami. Rozoberanie psychicky náročných výjazdov v kolektíve tesne po návrate je vhodný spôsob prevencie vyhorenia. Po príchode zo služby referujem doma, čím náročnejšie výjazdy, tým viac rozprávam. Niekedy opíšem službu do mailu a pošlem deťom a pár priateľom (pri zachovaní mlčanlivosti, samozrejme). Z celého môjho záchranárskeho života som sa „vypísal“, v novembri vyjde knižka príhod z praxe lekára záchrannej služby pre laikov. Je to môj prvý úlet do beletrie – literatúry faktu.

Ľutovali ste niekedy, že ste sa rozhodli pre záchranárstvo? 

Nikdy. Je to môj život, stále má to baví, robím to rád a stále na plný úväzok. Nie je to celoživotná náplň pre mladého začínajúceho lekára, hoci je to perfektná škola. V urgentnej medicíne, či už prednemocničnej alebo nemocničnej sa mladý lekár stretne s akútnymi stavmi všetkých typov, v každej vekovej skupine a musí zistiť diagnózu rýchlo, začať liečiť a nečakať na výsledky všetkých prístrojových a laboratórnych vyšetrení. V žiadnej inej časti nemocnice sa nestretne v jeden deň, v jednej službe s internou, gynekológiou, chirurgiou, traumatológiou, pediatriou, neurológiou, psychiatriou, geriatriou, popritom v záchranár pri dopravnej nehode musí byť aj detektívom, technikom, znalcom. Je na to sám lekár, alebo záchranár, podľa posádky, nemá s kým konzultovať, musí sa rozhodnúť správne a rýchlo. Niekto sa tohto boji, ale kto sa nebojí, je to pre neho úžasné, zaujímavé a atraktívne dobrodružstvo.

Ste vraj držiteľom štyroch osvedčených zlepšovacích návrhov. Akých? 

To bolo dávno... Spustili sme pred rokmi prípravu hrubého čreva pred kolnoskopiou, namiesto päťdňovej prípravy sme to skrátili na šestnásť hodín, pred dvadsiatimi piatimi rokmi to bolo nové. Ďalším zlepšovákom bol nejaký prístroj, ktorý sme nemohli kúpiť, bol drahý a tak sme ho vyrobili vo vlastnej réžii. Ďalšie si ani nepamätám. Viete ako za socializmu... zlepšovateľské hnutie sa podporovalo, tak sme občas vymýšľali aj teplú vodu a okrúhle koleso (smiech).

doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD.
je dlhoročný člen Slovenského Červeného kríža, anesteziológ, intenzivista a špecialista urgentnej medicíny. Venuje sa pedagogickej činnosti, je súdnym znalcom, lektorom pre prípravu inštruktorov prvej pomoci a inštruktorom Slovenského Červeného kríža. Je držiteľom najvyššieho ocenenia za darovanie krvi – Medaily prof. MUDr. Jána Kňazovického, držiteľom Zlatého záchranárskeho kríža SR a Zlatého záchranárskeho kríža ČR.

Autor: Lenka Štefánková

Ďalšie články z tejto sekcie

Máte dosť priateľov? Zavďačte sa im. Netušíte, v čom prospievajú vášmu telu

Máte dosť priateľov? Zavďačte sa im. Netušíte, v čom prospievajú vášmu telu

26.07.2016
Intuitívna múdrosť vraví, že s kamarátmi je život ľahší. A najnovšie je tento fakt podčiarknutý aj vedcami. Čítať viac
 
VIDEO: Silné emócie. Títo ľudia vnímajú farby po prvýkrát v živote

VIDEO: Silné emócie. Títo ľudia vnímajú farby po prvýkrát v živote

25.07.2016
Nemôže vám chýbať pocit z niečoho, čo nikdy nezažijete. Ani ľudia s hendikepom od narodenia nevedia, aké je to žiť inak. Vďaka pokroku... Čítať viac
 
Čučoriedková závislosť: Tiež ich milujete? Budete aj tieto RECEPTY

Čučoriedková závislosť: Tiež ich milujete? Budete aj tieto RECEPTY

23.07.2016
Čučoriedky sa radia medzi najvýživnejšie antioxidanty. Toto drobné ovocie je zásobárňou vitamínu C, tlmí bolesť, chráni telo pred... Čítať viac
 
Víkendové masáže s časopisom Zdravie: Príďte relaxovať v plážovom štýle

Víkendové masáže s časopisom Zdravie: Príďte relaxovať v plážovom štýle

22.07.2016
Kto rozumie vášmu telu lepšie než vy? Viete presne, kde zatlačiť, ktorý bod obísť a ktorému sa venovať precíznejšie. V tomto článku... Čítať viac
 
Jedna prebdená noc je horšia ako polroka na fast foode: Napraví to orgazmus

Jedna prebdená noc je horšia ako polroka na fast foode: Napraví to orgazmus

21.07.2016
Vo Francúzsku sa aspoň raz za noc budí vyše 70% ľudí, štvrtina je cez deň ospalá a ďalšia tretina trpí rôznymi poruchami spánku. Čítať viac
 
 

wanda.sk