Slovenka sa nevzdala: Jej dcéra nemala vidieť, ani počuť. Napriek tomu je všetko inak

20.03.2017

Po dvoch zdravých deťoch sa Marianne narodilo hendikepované. A keďže chcela pre Paťku urobiť maximum, prešla kvôli terapiám takmer celý svet. Všetky vedomosti sústredila pod jednu strechu, aby pomohla aj iným deťom a ich mamám. 

„Deti sa potrebujú socializovať, nemôžu byť stále len doma s mamou,“ hovorí Marianna, mama sedemnásťročnej Paťky. 

„Deti sa potrebujú socializovať, nemôžu byť stále len doma s mamou,“ hovorí Marianna, mama sedemnásťročnej Paťky. Autor: Peter ŠIMONČÍK

Paťka sa narodila s ťažkým genetickým ochorením. „Mala vymenené časti chromozómov, nevyváženú translokáciu medzi tretím a piatym chromozómom, čo sú tie najväčšie. Tým pádom mala aj veľmi zlú prognózu. Hovorili mi, že bude iba ležať a nikdy nebude vidieť, ani počuť,“ spomína na ťažké obdobie Marianna Brudňáková, Paťkina mama.

Tretie dieťa

Keď prišla Patrícia do rodiny, čakali ju už dvaja zdraví súrodenci. „Pre nás, rodičov, to boli veľmi zvláštne chvíle, nevedeli sme ako sa k tomu máme postaviť. Ale keďže ja i muž, sme tak trochu krízoví manažéri, bola to pre nás výzva. Urobiť pre dcérku všetko, čo sa dá,“ opisuje inžinierka, ktorá sa rozhodla bojovať proti osudu a zlým prognózam lekárov. „Začali sme hľadať rôzne terapie po celom svete, nové medicínske technológie a mnohé sme aj absolvovali,“ spomína, ako chodili do Prahy i do Ruska. „A malá zrazu začala vidieť i počuť,“ teší sa mama i dnes, že jej snaha priniesla ovocie. 

Sama si sadla

Od narodenia Marianna cvičila s Paťou Vojtovu metódu v rehabilitačných centrách. „Vypracovali sme každý sval na jej tele. Tým, že mala hypotonický syndróm, bola len také blatko,“ opisuje stav, ktorý poznajú mnohí rodičia hendikepovaných detí. Tým, že sa dieťa nehýbe, jeho svaly sú mäkké a pripomína skôr handrovú bábiku. „Lenže Paťa sa vďaka pravidelnému cvičeniu naučila sama si sadnúť, dať sa na kolienka, pohybovať sa a to bol výrazný posun,“ prezrádza nám ďalší zázrak, ktorý urobila s dcérou. Uvedomuje si, že niektoré činnosti nezvládne Patrícia urobiť nikdy. „Nenaučí sa extra vyjadrovať a rozprávať, nemá šancu chodiť celkom bez pomoci, keďže stráca rovnováhu... ale skúšame to. Má pomôcky na chodenie - chodúľky, bicykluje, stále sa snažíme posúvať ju dopredu,“ hovorí odhodlane.  

Pozrite si VIDEO: Poučný experiment. Ľudia s hendikepom dokážu viac, než si myslíte
 

Až do Číny

Na štyri roky sa rodina presťahovala do Číny. „V Šanghaji som navštevovala veľa rehabilitačných centier pre hendikepované deti. V jednom z týchto centier som začala spolupracovať s doktorom tradičnej čínskej medicíny z Hongkongu, ktorý je veľmi šikovný chiropraktik a začal s Paťkou špeciálne pracovať,“ hovorí Marianna Brudňáková. Po návrate na Slovensko bola plná inšpirácii a preto pred jedenástimi rokmi založila Včielku, rehabilitačné centrum pre deti ako je jej Paťa. „Nechcela som, aby bola sama doma. Deti sa potrebujú socializovať, nemôžu byť stále len doma s mamou. V rodine sa až tak nerozvíjajú. Potrebujú kontakt s novými ľuďmi, potrebujú cestovať v aute, presúvať sa, získavať nové podnety, ktoré ocenia,“ vysvetľuje Marianna. 

Prečo vlastná škôlka?

Na Slovensku sú zariadenia pre hendikepované deti, tak prečo Patina mama založila svoje? „Ani jedno centrum mi nevyhovovalo, pretože väčšina z nich sú veľkokapacitné. Ja som chcela maličké, kde bude rodinná atmosféra. Chcela som mať na dosah to, čo sa v ňom bude diať,“ priznáva otvorene. „Som dosť náročný človek na seba, aj na ostatných. Aj na Paťku sme boli od malička nároční. Dennodenne sme s ňou pracovali. Bolo by mi ľúto, dať ju do centra, kde je veľa ľudí a kde by nemala takú možnosť rehabilitácie a vzdelávania, ako je to pri osobnejšom prístupe,“ vysvetľuje Marianna, že Včielka v Podunajských Biskupiciach je vybudovaná s láskou, na osobnom postoji a jej vlastnom príbehu. „Stále sa snažím, pritiahnuť niečo, čo bude deti posúvať dopredu a budú mať z toho nejaký osoh. Chcem, aby sa s deťmi, čo najviac pracovalo, aby sa z nich dalo vyťažiť maximum pri diagnóze, ktorú majú a aby všetko bolo na absolútne profesionálnej úrovni,“ hovorí. 

Vycvičia sa a idú ďalej

Dnes už má Paťa sedemnásť rokov a robila v škôlke spoločnosť mnohým deťom. „Často rodičia donesú deti, ktoré sú maličké a nehýbu sa. My ich vycvičíme a dostaneme do takej kondície, že sa môžu integrovať do ďalších zariadení, škôlok medzi zdravé deti. A to ich zase motivuje a posúva ďalej,“ hovorí Marianna a dodáva, že pracovníci vo Včielke sú stále otvorení novým ťažkým prípadom. Len treba prísť, čo najskôr. „Keď sú ešte deti maličké, ich mozog je pružný, dá sa s nimi veľmi veľa robiť. Aj hendikepované deti sa vedia veľmi rýchlo posúvať dopredu. Treba ich zachytiť, čím skôr. A na to sme prispôsobení, máme dobrú rehabilitáciu a užasnú liečebnú pedagogičku, pani doktorku Dagmar Bahurinskú, ktorá napísala niekoľko kníh pre hendikepované deti,“ teší sa z úspechu, ktorý sa jej podarilo dosiahnuť. 

Všetko na jednom mieste

Problémom rodičov s postihnutým dieťaťom je najmä čas. Obehnúť za jeden deň, alebo len za týždeň, všetky procedúry a terapie, ktoré by mohli dieťaťu pomôcť je veľmi náročné. Najmä preto, že každá sa obyčajne robí na inom mieste. Keď sa však rozhodne založiť škôlku mama, ktorá má osobnú skúsenosť s hendikepovaným potomkom, zistíte, že nemusíte behať za terapiami celý deň. „Podarilo sa mi dostať pod jednu strechu všetko to, čo som ja s mojou Paťkou absolvovala na rôznych miestach. Chodila som všade len preto, aby som zlepšila jej stav, či už telesný alebo duševný. To bol hlavný dôvod, prečo som sa snažila dať všetko pod jednu strechu,“ prezrádza. Myslela však nielen na deti, ale aj matky, pretože život ženy sa nekončí narodením chorého dieťaťa. „Aj mama sa chce realizovať a mať uplatnenie, aby bola šťastná. A keď dá dieťatko do zariadenia, kde sa mu stopercentne venujú, tak môže byť spokojná. Robiť to, čo potrebuje a chce, pretože vie, že o jej dieťa je maximálne postarané. Pracujeme s ním tak, ako by to ona, aj pri najväčšej snahe, doma cez deň nezvládla,“ hovorí Marianna Brudňáková a dodáva, že pre ňu je aj tak najväčším zadosťučinením, smiech detí, ktoré sa každé ráno do jej škôlky tešia. 

Príbeh dvojičiek, kde si tá zdravá nevie predstaviť život bez chorej, čítajte v aprílovom Zdraví. V predaji od 21. marca 2017.

Autor: iZdravie.sk / Lenka ŠTEFÁNKOVÁ
Fotogaléria

Ďalšie články z tejto sekcie

FOTO: Rozmaznajte svoje nohy pri domácej pedikúre. Ako na to?

FOTO: Rozmaznajte svoje nohy pri domácej pedikúre. Ako na to?

včera
Nájdite si voľnú chvíľu a postarajte sa o svoje chodidlá. Pozornosť si zaslúžia, behom života prejdete v priemere 130 tisíc kilometrov.... Čítať viac
 
Láska ide cez žalúdok? Neverte tomu, muži majú iné priority

Láska ide cez žalúdok? Neverte tomu, muži majú iné priority

26.05.2017
Máte radšej jedlo alebo sex? Ak ste žena, asi hlasujete za prvú alternatívu. A ak chlap? Prekvapenie sa nekoná. Jasné, že muži volia... Čítať viac
 
Depilácia, epilácia či laser? Posvietili sme si na PRE a PROTI

Depilácia, epilácia či laser? Posvietili sme si na PRE a PROTI

26.05.2017
Epilovať či depilovať? Čo je lacnejšie a ktorá metóda vás zbaví chĺpkov na najdlhší čas? Na západe v tom majú jasno – nechať ochlpenie... Čítať viac
 
FOTO: Natalia vyhrala nad rakovinou! Silu našla vďaka svojmu veľkému snu

FOTO: Natalia vyhrala nad rakovinou! Silu našla vďaka svojmu veľkému snu

26.05.2017
Vážne ochorenie jej diagnostikovali, keď mala len dvanásť. Ťažké obdobie je pomáhal prekonávať jej životný sen Čítať viac
 
Neuveriteľné! Lekár používal na umelé oplodnenie vlastné spermie. Je otcom desiatok detí

Neuveriteľné! Lekár používal na umelé oplodnenie vlastné spermie. Je otcom desiatok detí

25.05.2017
Škandál istej holandskej kliniky asistovanej reprodukcie nemá obdoby. Namiesto manželov či vybraných darcov vajíčka žien oplodňoval... Čítať viac
 
 

wanda.sk