Michaela Čobejová: Mám rok skromnosti

Je pravda, že jej rola Kamily Vaškovej je v Ordinácii ohrozená? Napriek tomu Michaela Čobejová (41) ďalej nakrúca a píše aj scenáre k dvom filmom. Netají plastické skrášlenia a priznala aj, prečo nechodí na plesy...

Chýbal by vám seriál Ordinácia v ružovej záhrade, keby sa po tých rokoch skončil?

Neviem, ja som ani nepredpokladala, že znova začneme nakrúcať. Už som sa s ním v duchu rozlúčila, myslím, že podobný pocit mali aj ostatní herci.

Užívali by ste si to, keby vás scenáristi vsotili do náruče nejakému mladému medikovi, podobne ako Gabiku Dzurikovú?

Skôr mám pocit, že ma sotia do papule nejakého žraloka a zahyniem, ako to v Ordinácii býva zvykom, nejakou nevysvetliteľnou smrťou. Po tom všetkom, čo sa v médiách o mne a o seriáli píše, neviem, či budem ešte natáčať...

Odpustili by ste také excesy aj svojmu vlastnému mužovi ako v seriáli Adymu Hajdu?

Ťažko sa to porovnáva, lebo seriál je plochý žáner, nikdy nejde do hĺbky a motivácie konania sú niekedy nevysvetlené. Každý má právo pošmyknúť sa a zaslúži si aj odpustenie. No iba vtedy, ak je nádej, že sa to zmení, napraví, a vôľa, že tí dvaja zostanú spolu. To, aby sme sa s Adym k sebe vrátili, si však priali samotní diváci Ordinácie. O to sme to mali ľahšie.

Pozriete si občas aj turecký seriál Sultán?

Za pätnásť rokov som dabovala telenoviel až-až, no neviem, či je práve vhodný čas vracať tieto formáty na obrazovku. Ukazuje sa, že domáca tvorba je žiadanejšia, že Sultán dostatočne nezabodoval. Turecké reálie sú nám vzdialené,neviem, s čím by som sa tam ako divák mala stotožniť – s tureckými vpádmi do Uhorska?

S kamarátkou, režisérkou Martou Ferencovou pripravujete film, o čom bude?

Presnejšie, píšeme scenáre k dvom filmom. Na jeden sme dostali štipendium, druhý, ktorý si od nás objednal producent Urban, bude v českej produkcii. Je o päťdesiatničke, ktorú podviedol manžel, a je nútená žiť sama. Druhý bude slovenský, tragikomédia o rodine, o skutočných hodnotách, o tom, po čom človek túži, či sa jeho túžby naplnia a za akú cenu.

Baví vás fyzika a kozmológia. Votreli sa vám pod kožu aj počítače?

Rada premýšľam o podstate a zmysle života a s tým fyzika veľmi súvisí. Baví ma všetko, čo sa týka snívania a predstavivosti. Na počítači len píšem, inak je to pre mňa požierač času. Teším sa, keď si popri malej a svojej práci nájdem čas na knihu. Na počítači pozerám len šaty a topánky... (smiech).

Ako sa darí vašim dcéram Ivane a Táničke?

Sú pre mňa najzlatšími stvoreniami na svete, len dúfam, že sa im so mnou darí dobre, lebo vôbec nie som dokonalá. Ivka má teraz ako druháčka na Fakulte architektúry STU skúšky a Tánička? Učíme sa rátať do desať a už pozná aj písmenká celej abecedy. Užívame si to.

Urobili ste v živote aj lepšie rozhodnutie, ako mať dieťa pred štyridsiatkou?

V živote veci prichádzajú tak nejako samy, skôr počúvam svoju intuíciu. Aj príchod mojej mladšej dcéry na svet bolo intuitívne rozhodnutie.

Má veľká Ivana čas byť s Táničkou aj kamarátka?

Podľa mňa majú dobrý vzťah, aj keď Tánička vidí Ivku málokedy. Napríklad keď občas vyjde zo svojej izby najesť sa a prv, ako zas zalezie, vždy ju buchne po hlave. Myslím, že to je priamy výraz sesterskej lásky (smiech).

Vraciate sa aj vy niekedy do detstva?

Keďže som pracovala v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, väčšinou som bola mimo domu. Moje detstvo nebola nejaká idylka. Bola som veľmi citlivá a zle som znášala systém, v ktorom som vyrastala. Žili sme v dobe pretvárky a ostrovček bezpečia predstavovala iba rodina. Keby nebolo roku 1989, mne by sa tu určite žilo ťažko.

Stihli ste už s manželom Ivanom aj nejaký ples?

Nie, lebo Ivan to neznáša a ja sa mu prispôsobujem.

Čo neznáša – tanečný parket alebo spoločnosť ľudí, ktorí sa tam zabávajú?

Niekoľkokrát nás pozvali aj na Ples v opere. Myslím, že sme urobili dobre, keď sme tam nešli. Najmä keď vidím, kto všetko tam chodí. S výnimkou pár ľudí, ktorí sú fajn.

Netajíte ani drobné zákroky estetickej chirurgie.

Tak to sa ešte neskončilo (smiech)...

Dokedy možno súboj s vekom vyhrávať?

Do vždy a dá sa to robiť s mierou. Viac ako o súboj s vekom však ide o nároky, ktoré na hercov kladú médiá, hoci je pravda, že aj ľudia s inými povolaniami musia dnes vyzerať fit, byť oddýchnutí a mať punc úspešnosti... Taký je spoločenský tlak. A tak na jednej strane počujete: „Fúj, chodí na plastiky!“ a na druhej: „Vyzerá fantasticky, ako to robí?“ Jednoducho, nezavďačíte sa!

A čo robíte pre svoju líniu?

Denne sa mučím piatimi kilometrami na bežeckom trenažéri. Výnimkou je len deň, keď mám prácu už od rána, vtedy nemôžem. Inak behám. Robím aj mentálne cvičenie, pri ktorom si nechávam oddýchnuť myseľ. Sústredím sa len na svoj dych, hudbu a prítomný okamih, ktorý prebieha. Úplne pri tom zrelaxujem.

Pri ktorom jedle si poviete: Dám si ho, aj keby som z neho mala pribrať?

Zjem každé jedlo, len si potom musím zabehať tých päť kilometrov. Ale zo všetkého najviac milujem Sacherovu tortu.

Mám rok skromnosti

Ženy sa občas rady niečím odmenia. Čím si robí radosť Miška Čobejová? Hovorí, že ona ide teraz opačnou cestou. „Mám rok skromnosti. Nebudem sa za nič odmieňať, naopak, budem sa trestať. Už chýba len málo k tomu, aby som sa začala aj bičovať,“ smeje sa herečka. Súvisí jej rozhodnutie s prebiehajúcou finančnou krízou? „Človek rastie tým, čo si dokáže odoprieť a nie dopriať. Netúžiť – to je perfektné.“ A čím by jej manžel Ivan Čobej urobil väčšiu radosť – šperkom, kabelkou, šatami či topánkami? Vraj si ani nevie predstaviť, že by mu niečo z toho vôbec napadlo. Preňho sú to všetko zbytočnosti. No vzápätí herečka prizná: „Ale ak by ma Ivan niečím naozaj odmenil, tak objektívom na fotoaparát. A raz mi kúpil veľmi pekný dizajnérsky šperk. Bola to taká biela šľahačka a dlho som sa s tým stotožňovala...“