Známe ženy aj o tom, prečo je vždy nejaká žena krajšia

Herečka Oľga Belešová, dermatologička Alena Pallová a fitneska Nikola Weiterová v rozhovore o ženskej kráse.

Mali ste v živote obdobie, keď ste sa cítili najkrajšia?

A. P. – Keď som zistila, že som tehotná. To som bola pre seba najkrajšia na celom svete.

O. B. – Nepovažujem sa za primárne krásnu ženu. Viem sa urobiť krásna, ale pre mňa ako herečku je dobré, keď môžem byť aj škaredá. Dokážem byť zakaždým iná a to považujem za výhodu.

N. W. – O mne tiež hovoria, že som žena mnohých tvárí. Je to vidno aj v kalendári, ktorý som teraz nafotila. Ale tvár, ktorou naozaj som, je asi tá fitneska. Najkrajšia som v deň súťaže, lebo vtedy viem, že je všetko perfektné a som pripravená.

Kto je podľa vás číslo 1 na stupnici od 1 do 10?

O. B. – Ivana Surovcová. To je žena, ktorá je podľa mňa fyzicky dokonalá. Keby som mala 24 rokov a vyzerala by som rovnako, bola by som šťastná.

N. W. – Páči sa mi Beyoncé, hoci číslo jeden pre váhu nie je. Skôr typovo. Alebo ženy, ktoré majú pevné telá ako fitnesky.

A. P. – Môj ideál je jednoznačne Angelika. Priamo tá herečka vo veku, keď hrala Markízu anjelov.

A kde sa na tej stupnici vidíte vy samy?

O. B. – Ja som teraz spokojná taká, aká som. Cítim sa na jednotku, lebo som zdravá a nie som tučná. Hoci sú veci, z ktorých som mávala komplexy. Od detstva som mala problematický chrup. Ten som riešila celý život. Žiaľ, genetika nepustí. Dnes sú už také úžasné metódy, že sa aj z môjho chrupu dal urobiť krásny. Čo by som si možno dala operovať, je uzdička na hornom ďasne, aby mi bolo viac vidno predné zuby.

A. P. – Pre mňa je tá odpoveď veľmi ťažká, pretože mám pracovnú deformáciu. Na každom človeku vidím aj tú najjemnejšiu asymetriu. Takže podľa mňa nikto nie je dokonalý. Osobne sa cítim fajn, ale určite sa nehodnotím na jednotku. Každú jemnú odchýlku od môjho ideálu dokonalosti vnímam ako chybu. Už keď sa zobudím s malou vyrážkou, je to pre mňa problém.

N. W. – Ako od majsterky sveta sa odo mňa očakáva tá dokonalosť. Aj preto idem teraz na operáciu pŕs, lebo bez nich sa v Amerike ďalej nepohnem.

Keď budeš mať nové prsia, budeš jednotka?

N. W. – To asi posúdia druhí, ja sa cítim vo svojom tele dobre.

Keď sa posuniete smerom k svojmu ideálu, bude váš život lepší?

N. W. – Ľudia ma odsudzujú, že v dvadsiatich rokoch riešim prsia. Navyše, keď ich mám zdravé a pekné. Ale je to o tom, že si človek musí vybrať, čo chce v živote robiť. Ak chcem byť na budúci rok majsterka sveta v profifitnes, tie prsia potrebujem. Je to pre mňa ako vodičák na auto. Takže áno.

O. B. – Vzhľadom na to, že som jediný človek, ktorého trápi môj nedokonalý úsmev, nedám si uzdičku operovať. Na priek tomu, že ústa sú môj pracovný nástroj a všímam si ich aj na druhých. Lenže hrám rozličné postavy a pri niektorých je môj nedokonalý úsmev výhodou.

Alena, zlepšia tieto operácie vašim klientkám život?

A. P. – Neviem, či ženu, ktorá podstúpi zákrok, to posunie k lepšiemu životu. Skôr dennodenne vnímam to, že čím je dáma krajšia a dokonalejšia, tým má menšie sebavedomie. Všíma si viac svoje nedostatky ako tá, ktorá žije celý život so svojím zovňajškom a veľmi sa ním nezaoberá. Zdravé sebavedomie majú skôr ženy, ktoré spoločnosť neposudzuje ako ideál krásy.

Myslíte si, že krajšie ženy majú viac lásky, lepších partnerov, sex či život?

O. B. – Myslím, že to majú jednoduchšie. Určite majú viac nápadníkov.

N. W. – Z vlastnej skúsenosti viem, že záujem je väčší, niekedy mi to lichotí, ale niekedy sa pomaly cítim ako mäso. Veľa mužov nemá záujem o mňa, ale o môj obal.

A. P. – Krásna žena to má vo všetkom oveľa, oveľa ľahšie. Výzor je jej zbraň, dokáže ňou odzbrojiť mužov aj ženy, ale pokiaľ ide o šťastie a spokojnosť v láske či dobrý život, na to krása vplyv nemá.

Tak potom prečo chceme byť krajšie? Máme pocit, že to budeme mať v živote ľahšie?

A. P. – Vzhľad, ktorým sa približujeme k ideálu, nám dodáva vnútorné sebavedomie. Aspoň väčšine. To sebavedomie nám potom pomáha ľahšie prekonať niektoré životné udalosti. S vyšším sebavedomím sa vieme lepšie uplatniť aj v osobnom alebo spoločenskom živote. Ale krása, šťastie aj sebavedomie sú veľmi vrtkavé veci. A dočasné.

O. B. – Je nebezpečné staviť v živote len na krásu. Ženy, ktoré tak urobili, musia trpieť tým, že starnú. Na druhej strane operácie neodsudzujem. Poznám ženy, ktorým pomohli.

N. W. – Keď som bola na konzultácii, ktorá sa týkala mojich pŕs, sedeli tam vedľa mňa úplne bežné ženy. Každý je s niečím nespokojný, a keď to vyrieši, je spokojnejší.

Otázka je, či sa ženy nestali otrokyňami vlastnej krásy. Kedysi sme pracovali na dve zmeny – v robote a doma, a teraz to vyzerá, že pribudla tretia – práca na svojej vizáži.

N. W. – Ale to nie je o tom, že musíš, ale chceš. Sme podľa mňa rovnako otrokmi krásy, ako sme otrokmi počítačov. Niekto potrebuje mať doma najnovší softvér a hardvér a niekto si potrpí na pekné vlasy a biele zuby a možno ho to robí šťastnejším ako tristopalcový televízor.

O. B. – Každý extrém je škodlivý, ale ja osobne nie som posadnutá vlastnou dokonalosťou. Mňa to nezomlelo, necítim sa ako otrok krásy.

A. P. – Nie je to lavína, ktorá vás zoberie so sebou, je na každom, či sa pridá. Mne osobne by nikdy nenapadlo, akú so mnou dermatológia spraví zmenu, čo sa týka vnímania reality. Pretože realita sa vám posúva vašou profesiou. Dostávate sa do hraníc, o ktorých už ani neviete, či sú reálne, pretože ja dennodenne vidím estetické nedostatky žien a korigujem ich. A keďže každá žena je s korekciou spokojná, mne sa realita posúva do hraníc korigovaného vzhľadu a nie toho reálneho.

Ale to je príšerné, nie? Idete po ulici a sledujete, čo by ste komu napravili? To musíte vidieť ľudí totálne nedokonalých.

A. P. – Nehovorím tomu nedokonalosť. Vnímam tie chybičky, ktoré by som vedela vylepšiť. Ale priznávam, všímam si ich oveľa viac ako to, čo z človeka vyžaruje. Vždy zhodnotím najskôr zovňajšok a až po určitom čase začnem vnímať aj vnútornú krásu. V prvopočiatku sa pozerám na človeka ako na obal.

O. B. – Ale to v podstate robíme všetci!

A. P. – No pravda je, že sa neraz prispôsobujeme ideálu, do ktorého nás spoločnosť tlačí.

Napríklad, keď sa chceme dostať do nejakého zamestnania, nie?

A. P. – Áno, ak chceme získať lepšie postavenie, zaváži často aj vzhľad. Ale spoločnosť nás núti byť dokonalejšími aj inak. Ak si štyri vaše kolegyne z kancelárie dajú vyhladiť vrásky a každá vám hovorí: Aj ty by si na to mala ísť, prospelo by ti to...

... no, keby som odmietla, mala by som pocit, že sa o seba nestarám...

O. B. – Ja neviem, na mňa takéto nátlaky nefungujú. Mám však kolegyne herečky, ktoré podľahli diktátu krásy. Vedia byť nepríjemné, jedna, keď sa stretneme sa nezaujíma o to, ako sa mám, skôr povie: Ty, počúvaj, ty čo máš s tými vlasmi? Vtedy si myslím, nech sa stará o seba, a preblesne mi hlavou, prečo má potrebu kaziť naše stretnutie svojím problémom s mojimi vlasmi.

Muži si často naše nedostatky ani nevšimnú, zato ženy nám ich nedarujú. Prečo viac nedržíme spolu? Akoby sme boli permanentné rivalky.

O. B. – Ale to iba niektoré ženy! Teda - herečky oveľa častejšie.

Čo myslíte, prečo?

O. B. – Tá moja kritička je krásna žena, šikovná herečka, má milý úsmev, mohla by byť spokojná sama so sebou. Ale teraz sa asi viac zaoberá svojím vzhľadom, tak to možno posúva ďalej. Neviem, v každom prípade je to tak, ženy si nedarujú nič.

A. P. – Možno je to tým, že muži sa natoľko nezaoberajú svojím výzorom. Ide im skôr o to, aby sa zabavili. Keď sa stretnú kamaráti, rozprávajú si príhody a zabávajú sa. Keď sa stretnú ženy, hodnotia sa, hovoria si, ktorá čo má, čo dosiahla a ako vyzerá. Akoby sme sa nevedeli na sebe zabaviť, berieme sa konkurenčne a možno je medzi nami aj väčšia závisť.

N. W. – Ženy málo držia spolu, ja mám skutočnú kamarátku asi jednu a odjakživa som sa viac kamarátila s chlapcami. Ale prečo je to tak...

A. P. – Zoberte si takú posteľnú scénu. Žena vníma vlastné fyzické nedostatky, muž chce len dobrý výkon a vôbec nevidí jej nedokonalosť. Keby sa tá žena odosobnila, tak by si to možno obaja užili oveľa lepšie.

O. B. – Mimochodom, viete, ktorá časť môjho tela sa najviac páči môjmu mužovi? Moje úzke pery.

Paradoxne, ale pochopiteľné. Nedokonalosti nás robia špecifickými, a preto majú svoje kúzlo.

N. W. – Veď si zoberte tie prvoplánovo krásne ženy. Keď sa „preplastikujú“ a stanú sa otrokyňami svojho zovňajšku, začnú vyzerať všetky rovnako. Pre mňa strácajú identitu. Som za vylepšenia, ale zachovajme si jedinečnosť.

A. P. – Keď ku mne príde klientka, nechám ju, aby mi povedala o svojom probléme. Verte mi či nie, tá žena vidí vždy inú vec, ako vidím ja. Väčšina vníma malé nedostatky a ten jednoznačne najvýraznejší nie.

A poviete jej ho?

A. P. – Veľmi jemne ju na to upozorním, ale keď vidím, že na to nereaguje, nechám to tak. Zaujímavé však je, že ak si raz dá vylepšiť určitú časť, začne vnímať inú. A tak príde na ďalšie ošetrenie.

To mi pripadá ako po prvej dávke kokaínu.

A. P. – Ja by som to skôr nazvala zdravá závislosť. Pokiaľ to neprešvihne určitú hranicu. Deväťdesiat percent mojej klientely sú ženy, ktoré sú nespokojné, nešťastné, rozvádzajú sa, manžel ich podvádza... Veľakrát vôbec nepotrebujú korekciu, len majú potrebu niečo so sebou robiť.

Kedysi zašla žena ku kaderníčke...

A. P. – V dnešnej dobe ide do centra na botulotoxín alebo vyžehlenie vrások. A potrebuje tam stráviť aspoň dve-tri hodiny.

O. B. – Ale to je dobré! Robí niečo pre seba, snaží sa zvládnuť svoj problém.

To je dobré? Nemala by si ísť radšej zabehať?

A. P. – Možno nemá energiu fyzicky niečo robiť, potrebuje, aby sa o ňu starali iní.

N. W. – Je to istá náplasť. Všetci predsa poznáme ten pocit, keď sme chorí, doma zavretí, spotení, v pyžame, s mastnými vlasmi a tešíme sa na to, keď sa osprchujeme, umyjeme zuby, vyčešeme vlasy a ideme hoc len na poštu, ale nachystáme sa na to, ako keby sme išli do divadla. Lebo týždeň sme vyzerali hrozne. Ja to tak robím, aby som sa presvedčila, že všetko je v poriadku, vyzerám dobre a svet je krásny. Podobne to možno vnímajú aj vaše klientky.

A. P. – Po zákroku si však užívajú najmä pocit, že vylepšenie podstúpili, pretože odchádzajú ešte zúboženejšie. Áno, nesmejte sa, sú napichané, po laseri, znie to paradoxne, ale z mojej ambulancie nevychádza nikto krajší na počkanie.

O. B. – Ale urobili niečo pre zmenu svojho aktuálne zlého stavu.

Svoj vnútorný problém riešime cez fyzickú stránku... A míňame a míňame, aby sme sa cítili lepšie alebo boli dokonalejšie. Donekonečna. Nie je cieľom celého kultu krásy viac biznis a peniaze žien ako ich spokojnosť?

O. B. – Je to o tom, či sa dáte ovplyvniť reklamou, alebo nedáte. Ja sama robím reklamu, ale to neznamená, že sa ňou totálne riadim. Na druhej strane som rada, že sa o seba ženy starajú. Keď ste kedysi cestovali v električke, vídali ste ženy, ktoré mali na temene vlasy zležané akoby dostali po hlave palacinkárňou. To už dnes nevidíte. Vítam, že použijú mejkap, upravia sa, nesmrdia...

N. W. – A napokon každé odvetvie ťahá z ľudí peniaze. Vezmite si autá, rovnako dobré kúpite za 15- aj za 150-tisíc eur. Je to o tom, že keď si môžem dovoliť kúpiť drahšie, tak to urobím. Je v tom určitá prestíž. Prečo majú niektorí muži krásne ženy? Lebo na to majú. Je to na vás, či sa dáte strhnúť davom a budete sa cítiť menejcenne. A či ja ako žena utratím peniaze na dobrý krém, aby mi nepadali viečka? Áno. Nemyslím si, že vytváranie ženského ideálu je výmysel na to, aby zo mňa vyťahovali peniaze, pretože potom je všetko na svete rovnaký výmysel.

O. B. – Veď reklama má za cieľ presne toto. Je vymyslená na ovplyvňovanie ľudí, má na to mechanizmy a vy sa dáte alebo sa nemusíte dať strhnúť. Tak to jednoducho je.

A. P. – Viete, čo je pre mňa pravá závislosť od svojho zovňajšku? Nie klientka, ktorá podstupuje stále nové a nové zákroky, ale tá, ktorá príde, len aby minula peniaze, potrebuje mať pocit, že so sebou niečo urobila a do seba investovala. Príde, položí mi na stôl peniaze a povie: Za túto sumu mi dnes niečo spravte. Toto je pravá závislosť. A aj vďaka takejto žene je estetická dermatológia veľký trhový biznis, ktorý šialene rastie kríza- -nekríza. A rásť bude...