Nový trend vo vzťahoch: Láska príde neskôr

Snívate o princovi na bielom koni? Mnohé praktické ženy už nie.

Kamarátka Adela bola vždy skôr divožienka. Jej ľúbostný život bol pestrý, muži atraktívni, ohniví, jej lásky hlboké a komplikované. Keď nám jedného dňa oznámila, že sa vydáva, ostali sme v šoku. Nie kvôli svadbe. Keď bola Adela zamilovaná, do vzťahu vložila úplne všetko. Prekvapil nás ženích. Nenápadný, o dobrých 15 rokov starší Holanďan s plešinkou, ktorého spoznala cez medzinárodnú internetovú zoznamku, čo spája potenciálnych partnerov na základe psychologickej kompatibility.

Že sa sporadicky stretávajú, sme vedeli, ale brali sme ho skôr ako partnera na cestovanie a ochutnávky vína, vyplnenie víkendov, keď Adela práve neprežívala jednu zo svojich vášnivých romancí. Uvažovať o láske nám ani nenapadlo a boli sme presvedčené, že Adelu tiež nie. „Chce sa ženiť, mať deti, má dobrú prácu, je finančne zabezpečený. Máme si čo povedať, spoločné záujmy, čo viac do života potrebujem?“ skonštatovala pragmaticky Adela na babskej jazde, keď sme až po pár mojitách nabrali odvahu spýtať sa, či sa zrazila s koňom.

Chcieť deti a mať dobrú prácu je skvelé, ale kde sú motýle v bruchu a slzičky šťastia? „Baby, mám 32, dokedy budem míňať energiu na vzťahy, ktoré sa vždy končia v slepej uličke a zlomeným srdcom? Robiť si čiarky na stenu vždy, keď skórujem u nového chlapíka, ktorý je síce fantastický milenec, úžasne zábavný, nenapraviteľný romantik, ale nevie sa postarať ani sám o seba, nieto o druhých?“ Bodka. Adela sa naozaj vydala, o desať mesiacov neskôr porodila päťkilového syna. Zatiaľ čo my ostatné sa jedna druhej sťažujeme, čo za lenivých, neschopných, sebeckých a bezohľadných umelcov, trampov, prírodných fanatikov, vorkoholikov a ďalšie katastrofy sme si povesili na krk. Z lásky, pravdaže!

Historická novinka

Manželstvo z rozumu či skôr – najprv svadba, až potom láska, fungovalo rozhodne dlhšie, než zvyk vyberať si životného partnera na základe príťažlivosti. Medzi vyššími spoločenskými vrstvami boli od staroveku manželstvá vždy skôr ekonomickou úniou, sledovali viac politické záujmy ako romantické vibrácie páru. Kráľovské dcéry a synovia boli nástrojom strategických vojenských aliancií, udržania mieru medzi susediacimi krajinami od čias starovekého Ríma až do 19. storočia a zasnubovali ich obyčajne už ako bábätká.

V kresťanskej kultúre bolo privilégium brať sa z lásky dopriate azda len tým najbiednejším. V kultúrach na východ od nás sa, bez ohľadu na majetkové pomery, manželstvá uzatvárali prostredníctvom dohadzovačov či dohadzovačiek. Židia mali (a medzi ortodoxnými komunitami dodnes fungujú) takzvané aškenazi alebo šadchan, staršie ženy zo susedstva poznajúce svoje okolie. Japonskou obdobou je takzvaný nakodo, rodinný priateľ alebo staršina. A medzi indickými hinduistami určoval, kto sa s kým zosobáši, astrológ na základe konštelácie hviezd. Z lásky uzatvárame manželstvá len nejakých sto rokov a čosi, aj to len v našej takzvanej západnej kultúre.

Vytrvalosť sa vytratila

Ešte aj mojej prababičke na liptovských lazoch koncom 19. storočia vybrali ženícha, môjho pradedka, rodičia. Aranžované alebo dohodnuté manželstvá dodnes prevládajú v islamských krajinách ako Afganistan, Pakistan, Irán, v Indii a dokonca aj v technicky vyspelom Japonsku je dodnes 10 až 30 percent manželských zväzkov dohodnutých už spomínanými nakodo. Strašidelná predstava? Alebo ani nie? To, či sa mojej prababke ako sedemnásťročnej páčil takmer tridsaťročný chlap, sa jej nikto nepýtal. Ale porodila mu dvanásť detí.

Ich vzťah musel nejakým zázrakom fungovať. Generácia nižšie, môj dedko a babka, sa už brali z lásky. A žili v talianskom manželstve na vojnovej nohe rovných 60 rokov. Moja mama a otec sa tiež sobášili z lásky. Mama dvakrát a otec hneď päťkrát. A nasledujúca generácia – ja – som sa tiež vydávala z lásky. Rozvedená zatiaľ nie som, ale podľa posledného merania objemu našej manželskej lásky k tomu smerujeme. Ešte jasnejšie sú štatistiky. Z aranžovaných manželstiev medzi moslimami, hinduistami a ortodoxnými židmi sa skončia rozvodom len štyri percentá.

Z tých našich západných manželstiev, uzavretých z lásky, sa končí rozvodom takmer každé druhé. Iste, v kultúrach, kde sa praktizujú dohodnuté sobáše, je inštitúcia rozvodu prinajmenšom komplikovaná či takmer neprípustná. Ale len v tom koreň úspechu nebude. „V kultúrach, kde ľudia nechávajú výber manželského partnera na rodičov či staršinov, majú k manželstvu celkom iný postoj než v tej našej,“ vysvetľuje americká profesionálna „relationship coach“ alebo po slovensky vzťahová poradkyňa, Nancy Wallová.

Vychádzajúc z vlastných židovských tradícií – aškenazi, s ktorými sa ešte v detstve stretávala, si na „párení“ vhodných kandidátov postavila kariéru – zoznamovaciu agentúru Tampa Bay Match makers. „V spomínaných náboženských kultúrach dodnes berú manželstvo ako záväzok na celý život. Jednoducho musí fungovať, lebo je navždy. Vytrvalosť a vernosť záväzkov sa z našej západnej kultúry celkom vytratila. Rozvod netrvá dlhšie ako 15 minút, tak prečo sa snažiť. Osobne si myslím, že staromódny osudový prístup k manželstvu je správnejší než ten náš. Zároveň však ako majiteľka zoznamovacej agentúry rešpektujem, že prijať bez otázok partnera, ktorého nám vyberú rodičia, by sme my moderní Američania ani vy Európania už nedokázali.“

Vedecký prístup k páreniu

To, prečo sú dohodnuté manželstvá úspešné, je pre väčšinu z nás záhadou. Aj západní psychológovia a rodinní terapeuti však pripúšťajú, že majú pred vzťahmi vytvorenými v štádiu zamilovanosti náskok. Vznikajú na základe rovnakých hodnôt, tradícií. Funguje v nich princíp rovnosti – v zmysle vzdelania, finančného zabezpečenia a názoru na svet. Klasickým príkladom je hinduistický systém nepreklenuteľných spoločenských tried, čo udržia vzťah dlhodobo pokope.

„Vzájomná fyzická príťažlivosť sa skôr či neskôr vytratí z každého vzťahu. Dôležité je, čo nás spája potom, keď po sebe prestaneme bezhlavo túžiť. Či vôbec niečo,“ vysvetľuje Nancy Wallová aj na základe vlastnej skúsenosti s rozvodom. Dôkazom, že o posvätnosti lásky začínajú mať pochybnosti aj Slováci či Slovenky, nie je len spomínaná kamarátka Adela. Rovnaký biznis ako Američanka Nancy Wallová na Floride rozbehla Dr. Eva Šoporová v Bratislave.

„V agentúre Fryné zoznamujeme klientov na základe osobnostných profilov. Keďže som psychológ, testovanie ľudí je moja práca, testujem ich teda aj pre vytváranie vzťahov. Skúmame vlastnosti, ktoré sú dôležité pre fungujúci partnerský vzťah – schopnosť prispôsobiť sa, spolupracovať, robiť kompromisy, miera tolerancie. A kritériá jednotlivých klientov – ako vek, sociálna úroveň, niekedy vzdelanie. Väčšina našich klientov totiž využije služby takéhoto „vedeckého“ zoznamovania, lebo sa chcú vyhnúť neperspektívnym vzťahom.“

Zamilovaní nedomýšľajú dôsledky

Nancy Wallová z Tampa Bay Match Makers na opačnej strane Atlantiku dodáva: „V našej kultúre vytvárame vzťahy v štádiu zamilovanosti. Neuvedomujeme si, že v tomto štádiu nevidíme na objekte našej lásky žiadne chyby alebo ich nechceme vidieť. Nedomýšľame, aké dôsledky môže mať vzťah s chronickým sukničkárom, závislým od marihuany či s niekým, kto nevie hospodáriť s peniazmi. Keď pocit zamilovanosti opadne, zrazu sa na nás všetky negatíva vyvalia ako prasknuté kanalizačné potrubie a sme prinajmenšom sklamaní či rovno zhnusení.“

Dokonca ani to, že sa spolu nenudíme a vieme jeden druhého rozosmiať, podľa Nancy, na úspešný vzťah stačiť nemusí. „Tradičné zoznámenie v našej západnej kultúre – teda v bare, na tanečnom parkete, na večierku, v partií vysokoškolákov, je istým spôsobom pudové. Dovolím si tvrdiť, že rovnako pudové ako v primitívnych kultúrach, čo sa skôr „párili“, než vytvárali partnerské zväzky. Manželstvo je však oveľa viac než plodenie detí, stále je to sociálna inštitúcia. Niečo, čo nás má nielen tešiť, ale aj chrániť, dávať pocit istoty. Udržiavať vzťah s človekom, ktorý opakuje, že nechce deti, a dúfať, že časom zmení názor, nemá zmysel. Ani vzťah, kde jeden z dvojice plánuje cestovať po svete, zatiaľ čo druhý je nenapraviteľný domased a jeho hlavným cieľom je kúpiť si domček so záhradkou a usadiť sa v ňom do smrti...“

Späť k dohadzovačkám

Americká ani slovenská majiteľka zoznamovacích agentúr núdzu o klientov nemajú. Obe sa zhodujú, že väčšina ich zákazníkov prešla vzťahovými sklamaniami a chcú sa vyvarovať chýb, čo urobili pri klasickom bezprostrednom nadväzovaní známostí v minulosti. Znamená to, že po „storočí lásky“ sa vraciame späť k dohadzovačkám? Nahrádzame ako Adela výber partnera rodičmi modernou technológiou – internetovými zoznamkami, čo psychologicky testujú potenciálne dvojice a pária vhodných kandidátov na základe počítačového programu? Po svojej vlastnej dávke sklamaní, zanevierame na chémiu?

„Myslím, že nič nemôže nahradiť ‚šteklenie motýlikov‘, čo cítime pri pocite zamilovanosti,“ myslí si doktorka Šoporová. „Pri profesionálnom zoznamovaní toto na začiatku nefunguje. Na stretnutie idú ľudia bez významnejších pocitov. Ak si však dajú navzájom šancu spoznať sa, absolvovať niekoľko stretnutí, aj keď chémia nefunguje okamžite, môžu sa do stavu zamilovanosti dopracovať. Aj keď boli zoznámení treťou stranou na základe určitých kritérií výberu.“

Američanka Nancy Wallová je presvedčená, že v našej kultúre vzťahy bez chémie, erotickej príťažlivosti a motýľov v brušku fungovať nebudú. „Profesionálni ‚matchmakers‘, dohadzovači, vzťahoví poradcovia či zoznamovacie agentúry fungujú skôr ako sito. „Vytriedime potenciálnych partnerov, s ktorými to nebude fungovať. Lebo majú iné ciele ako vy, iné hodnoty, iné priority alebo iným spôsobom nespĺňajú vaše kritériá. Uľahčujeme výber, eliminujeme slepé uličky, môžeme vám pomôcť dostať sa na správnu adresu, ale čo s vyvíjajúcim sa vzťahom urobíte, je už len na vás.“ kást. Popoluška a Popolvár patria do rozprávok. V realite sú to skôr rovnaké životné skúsenosti, zážitky a očakávania,