PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Medzi bezdomovcami sú aj ľudia s titulom. Ako sa dostali na ulicu?

24. januára 2014, 06:01

Život na ulici je neustály boj o prežitie. Už cez deň treba začať myslieť na nocľah, medzitým splašiť niečo pod zub. Charita všetko nevyrieši.

Medzi panelákmi:  Na najväčšom slovenskom  sídlisku Petržalka žije do tisíc  bezdomovcov.

Medzi panelákmi: Na najväčšom slovenskom sídlisku Petržalka žije do tisíc bezdomovcov. Foto: Juraj Roščák

Na ulici nájdeš nielen opilcov a stratené existencie. Sú medzi nimi aj profesori, veď i ja mám magisterský titul. A každý z ľudí na ulici sa dostane do bodu nula. Je to stav, keď sa blíži noc a ty už nemáš svoj dom, byt, ubytovňu ani karimatku či spacák - nemáš vôbec nič.

Tancujú nad tebou veľké otázniky, celý mozog rozvŕtava jediné - čo budem teraz robiť? Kde pôjdem spať? Môžeš kľačať, modliť sa, žobroniť, nič ti to nepomôže. Musí nasledovať rýchla, praktická odpoveď, vyvierajúca zo zvyškov tvojich inštinktov, - hovorí Peťo Sorát.

Niekdajší bezdomovec strávil na ulici niekoľko rokov. Inteligentný štyridsiatnik podľahol gamblerstvu. Neskôr o tom napísal knihu. Nie každému sa však podarí dostať z ulice ako Peťovi. Poznáme ich z lavičiek, zo staníc, s lacným vínom alebo pri predaji pouličného časopisu. V skutočnosti je ich oveľa viac.

Podľa Sandry Tordovej, riaditeľky združenia Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Notabene, sú v Bratislave bez domova tisíce ľudí. „Medzi nimi sú dlhodobí aj krátkodobí bezdomovci, zjavní či skrytí. Podľa našich odhadov je ich štyri- až päťtisíc.“ Do hlavného mesta pricestovali z celého Slovenska, hoci problém bezdomovectva poznajú aj v iných mestách.

Kým v lete je situácia ľahšia, v zime ide doslova o krk. Niektoré roky zamrzlo na ulici až desať ľudí. Celkové štatistiky nikto nevedie. Na ulici sme sa však dozvedeli, že už aj tento rok sú prví zamrznutí. Niektorých nájdu na lavičke či v podchode, iných rozdrví smetiarsky voz, keď si ustelú v smetnom koši.

Boj o prežitie

Život na ulici je neustály boj o prežitie. Už cez deň treba začať myslieť na nocľah, medzitým splašiť niečo pod zub. Charita všetko nevyrieši. Papier či kov sa dá vyberať, len ak si susedia nezamykajú smetné koše.

„Treba sa naučiť termíny a zastihnúť ,olákov‘, brať tesne pred nimi, keď je toho najviac. Prv som zvládol viac, dnes je to za deň tak dvadsať kíl papiera,“ približuje bezdomovec Peter.

Má päťdesiatosem rokov, na ulici je druhý rok. Všetok majetok má v dvoch igelitkách. Hoci robil celý život, nepoberá dôchodok, nemá občiansky preukaz. Naopak, má dlhy. Kde spí, nám nechce prezradiť. Stretli sme sa na Račianskom mýte v širšom centre Bratislavy.

„Túto zimu to zatiaľ nie je také zlé, ale kosa ešte môže udrieť. Minulé roky bolo veľa snehu aj silné mrazy,“ dopĺňa obraz života na ulici Kamil. Hovoríme spolu na najväčšom slovenskom sídlisku - v Petržalke.

„Zahriať sa dá aj v električke, no veľmi sa nevyspíš, hoci revízorov sa naučíš rozoznávať rýchlo. Poznal som jednu paniu, ktorú vyhodili z bytu. Strávila takto pár týždňov - vozila sa z konečnej na konečnú.“ Kamil pridáva ďalší recept na prežitie - hypermarkety. Treba si s vozíkom vybrať dlhú trasu a nekradnúť. Inak vás vyhodia, zapamätajú si a nabudúce ani nepustia dnu.

Kamil spáva vo vchodoch, kde presne, neprezradí. „Mám dve-tri fajnové miesta. Treba odsledovať, ktoré vchody nezamykajú alebo majú zlú západku. Musíš ísť celkom dole do kočikárne alebo úplne na najvyššie poschodie, kde najmenej vydesíš ľudí. Ale nič som ti nepovedal.“

Škodná

Zo železničnej stanice vyhodia bezdomovca do pol hodiny. Dá sa s tým však vybabrať - kúpou lístka na vlak, čo ide raz za päť hodín. Každá chvíľa v teple sa počíta. Rizikové je vraj spanie v odstavených vozňoch v depe. „Môžeš dostať nakladačku od fízlov, pekne bez svedkov,“ tvrdí jeden zo staničných bezdomovcov pod podmienkou, že zostane v anonymite.

Na autobusovej stanici sa dá zašiť v čakárni, aj tu však spáčov budia. Riešením je dopredu sa nabifľovať odchody autobusov. Alebo fungovať vo dvojici - jeden spí a druhý stráži.

„Problém v čakárňach nie je len s fízlami, ktorých je v tomto prefízlovanom štáte neskutočne veľa, ale aj s chmatákmi,“ vysvetľuje staničný bezdomovec. „Nenechajú ťa ani driemať. A to môžeš byť rád, že sa zobudíš, kým ti chmaták nestačí vybrať obsah vreciek.“

Je to vlastne permanentný zápas o spánok. V džungli veľkomesta sa podmienky rýchlo menia, na obľúbené miesta zrazu nasadia esbéesku a je po nocľahu. Alebo tam začnú chodiť grázli, ktorí majú zábavku v týraní bezdomovcov, prípadne ich rovno polejú horľavinou a podpália.

Podľa Peťa Soráta je bezdomovec neustále nútený improvizovať, hľadať nové riešenia, často meniť nocľah. „Spával som niekoľko mesiacov s kamarátmi v betónových rúrach. Tiež som bol vo viacerých chatkách. Neprezradím, kde sa nachádzajú. Čo ak ich budem ešte potrebovať? Svoj pelech neprezrádzate, aby sa vám tam nenakvartírovala škodná. To nie je sebectvo, ale realita ulice. Každý je zodpovedný sám za seba a musí si vedieť poradiť. Človek je však vynachádzavý a kto hľadá, určite niečo nájde.“

Kanály a mráz

Keď prituhne, využívajú sa aj teplovodné „fukáre“ na prízemí veľkých budov, z ktorých prúdi teplý vzduch. Ako vždy, treba byť mimo dosahu bezpečnostných kamier. Ďalšia možnosť sú kanále. Pri dobrom výbere je v nich teplo, preto je o ne aj záujem. Keď však nie ste „doma“, večer môže byť flek obsadený.

Nejedno ležovisko je vystlané kartónmi a kobercami. Znalci radia dávať pozor na omrvinky, lebo spolunájomníkmi budú myši. V najhoršom prípade poslúžia rôzne výklenky. Treba mať na sebe veľa vrstiev oblečenia a pod sebou hrubú vrstvu kartónov. Využívajú sa napríklad výklenky na nábreží Dunaja.

Turisti kochajúci sa pohľadom na rieku netušia, že rovno pod ich nohami spia bezdomovci. Fungoval tu aj bezdomovec Ryszard z Poľska. Do hrubého zošita písal básne. Pred dvoma rokmi tu zamrzol.

Slovenská Hlava XXII

„Život na ulici je ustavičný stres a najväčším mýtom je, že bezdomovci to tak chcú. Nepoznám nikoho, kto by chcel prísť o byt, prácu, rodinu,“ vysvetľuje Peter Adam zo združenia Vagus, ktoré pomáha bezdomovcom. Verejnosť vníma ľudí bez domova ako špinavé, nevzdelané indivíduá.

„To je len ten najviditeľnejší typ, takých desať percent. Na ulici sa stretávame aj s učiteľmi, vedcami či so spisovateľmi, ktorých publikácie dodnes slúžia ako učebné texty.“

Predsudky podľa Petra odrážajú aj náš vlastný strach, že tak môžeme skončiť my či naši blízki. Čoraz viac ľudí sa nachádza v akejsi zásahovej zóne a od pádu do bezdomovectva ich delí iba tenká čiara - stačí prísť o prácu, byt, ochorieť či nedokázať splácať účty, hypotéku.

Systém je nastavený tak, že bezdomovcov skôr vyrába, než ruší, a štát sa snaží hasiť problém bezdomovectva namiesto toho, aby mu predchádzal. Vo vyspelej Európe funguje systém prevencie a záchranná sieť pre ľudí, kým ešte nie sú na ulici, pričom nejde len o etiku. Je to výhodné aj z ekonomického hľadiska. Keď bezdomovcovi odmrzne noha, amputujú mu ju a zostane invalidom, čo vyjde štát oveľa drahšie, ako ho vytiahnuť z ulice.

Stan a bivak

Združenie Vagus sa v rámci terénnej sociálnej práce stará asi o tisícpäťsto ľudí ročne. Navštevujú ich priamo na miestach, kde žijú. V stanoch pri Dunaji i v kanáloch. Aj pri mŕtvom ramene Dunaja zimuje viacero skupín. Eva s priateľom tu bývajú v stane už šesť rokov, na ulici je dvanásť. Ušla od manžela alkoholika, ktorý ju bil. V zime kúria plynovou bombou a sviečkami. Prežili tak aj vlaňajšiu snehovú nádielku i predvlaňajšie mrazy.

„Zamrzla nám aj voda. No čo si pomôžeme? Musíme sa naobliekať, nakúpiť veľa sviečok a nimi vykurovať.“ Stanuje sa aj v Petržalke. Dovedna tu podľa odhadov existuje do tisíc ľudí bez domova. Ako Laco s Lenkou, ktorí prišli o byt v exekúcii.

„Zatiaľ prežijeme aj bez stanu, len pri ohníku, no ak udrú mrazy, ktovie...“ Vlado nocuje vo výklenku petržalského činžiaka. Štyridsiatnik zahrabaný v handrách si necíti nohy od kolien dolu. „Táto zima je ako leto. Ale pred rokom ma zachránila len basa.“

Šťastím je prezimovať v záhradnej chatke. Zvlášť, keď ju majitelia nechajú zadarmo, za stráženie. V chatke pri železnici býva Zuzka s partnerom. „Vodu nám dovezú kamaráti, drevo na kúrenie vyberáme zo smetí, čo vyhodia ľudia. Myši nám vychytá kocúr.“

K najdrsnejším patrí nocľah priamo v lese. Napríklad na Kolibe, obľúbenom výletnom mieste Bratislavčanov. Ako ležovisko slúžia lavičky či zastrešené ohniská. Štyridsiatnik Martin tu prežil minulú zimu, aj túto tu „bivakuje“.

Donedávna pracoval v továrni, kde netušili, že je bezdomovec z lesa. Každú noc vyšliapal z konečnej, odhrnul sneh pod stromom, zakrútil sa do spacáka a ráno zbalil celý „dom“ na chrbát. „V meste je strašný hluk, takže zo začiatku vás straší ticho v lese. Párkrát ma v noci navštívila rodinka diviakov.“

Pre Martina je to však lepšie, než tlačiť sa v preplnenej nocľahárni. Kapacita útulkov v Bratislave nestačí. V nocľahárni De Paul pri letisku spáva aj sto ľudí. Medzi nimi agresori či zlodeji, nechýbajú vši a svrab. Za noc 0,85 centa.

V útulku Mea culpa vo Vrakuni sa platí za noc jedno euro a situácia je lepšia, pretože sa „fúka“ - nocľažník musí mať nulové promile. Kapacita je však oveľa menšia a pobyt je limitovaný - môžno tu zostať najviac dva týždne.

Autor: Plus 7 Dní/Peter Getting
Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Ak by som si bol vedomý alebo by mi bolo dokázané, že som skutky, z ktorých som bol obvinený, spáchal, pri mojej povahe odídem sám.“
Predseda Národnej rady SR Andrej Danko ku kauze otvárania listov v parlamente

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na porušenie zákona zo strany ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to však odmieta. Je to podľa vás výsmech občanom?

ÁNO 81%
NIE 19%
Celkový počet hlasujúcich: 921
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo