25 rokov najlepsich fikcii
 
 

Smrť soľného trpaslíka: Koniec fabriky, ktorú mali ľudia radi ako soľ

24. február 2016, 12:00

Hoci prešovské Solivary v produkcii nelámali rekordy, Rakúšanom stálo za to odkúpiť značku a doraziť ich. Zavadzali im.

Neporiadok: Priestory,  kde sa niekedy upravovala  soľanka, sú zanesené  sutinou a zahádzané  odpadom.

Neporiadok: Priestory, kde sa niekedy upravovala soľanka, sú zanesené sutinou a zahádzané odpadom. Foto: PETER GALAN

Prešovské Solivary stáli v metropole Šariša takmer päťsto rokov a predávali soľ nielen na Slovensko, ale aj do zahraničia. Zisky síce neboli veľké, predsa len si každý rok prirátali niekoľko miliónov a nikdy nepadli do červených čísel.

Stačilo však krátke obdobie slovenskej verzie kapitalizmu a podnik, ktorým sme sa hrdili, sa dostal na lopatky. Jeho zánik prišiel doslova z večera do rána. V noci prišli robotníci hovoriaci po nemecky, výrobu zastavili a stroje demontovali.

Ľudia, ktorí s fabrikou doslova žili, len bezradne hľadeli, čo sa okolo nich deje. Vedeli, že sa blíži koniec, nečakali však, že bude takýto. Viacerým vhŕkli slzy do očí.

Rodinný podnik

Dnes je areál Masaryk prázdny. Niektoré steny sa rozpadávajú, veľké zásobníky na takzvanú soľanku - slanú vodu z vrtov - sú zanesené sutinou a stavebným odpadom. Pracovný ruch je minulosťou. Či sa vôbec zachovajú budovy, ktoré sú tu od dvadsiatych rokov minulého storočia, je vo hviezdach.

Vedľa drôteného plota, za ktorým stoja, stretávame bývalého pracovníka údržby, ktorý vo fabrike odrobil dvadsaťpäť rokov. „Stále to mám pred očami,“ hovorí smutne. „Veď som sem išiel rovno zo školy.“

Spomína, aké to tu bolo pred revolúciou. Takmer rodinný podnik, kde robili hlavne „baňaši“ - obyvatelia Solivaru alebo niekedy Soľnej bane. Generácia po generácii. Dostať sa medzi nich nebolo jednoduché. A azda aj pre čiastočne uzatvorenú komunitu vládla v podniku úplne iná atmosféra ako v klasických továrňach.

Stovky zamestnancov s fabrikou žili. Bola ich. Starali sa o ňu, rozmaznávali ju, prežívali s ňou ťažké časy i obdobie rozkvetu. „Tu sa nehľadelo veľmi na peniaze,“ dozvedáme sa.

„V rámci víkendových brigád sme si sami postavili šatne, kancelárie... Bez nároku na akúkoľvek odmenu. Ak niečo chýbalo, priniesli sme to z domu, keď bola porucha, stačilo dvihnúť telefón a každý prišiel pomôcť. Nikto nenadával, aj keď sme tu museli byť dva-tri dni v kuse. Chceli sme, aby podnik išiel ďalej. Potom je ťažké pozerať sa, ako niekto všetko rozbije za pár minút.“

Noc skazy

V roku 2009 sem prišli Rakúšania. Podľa domácich im celé roky išlo len o to, aby Solivary odstavili a uvoľnili si východný trh. Dali zastaviť zmenu, stroje rozmontovali, niektoré rozpálili, aby boli nepoužiteľné. Bývalá vedúca ťažby Viera Ježíková si vybavuje, ako sa vrátila z ťažby a kolega jej ukazoval spúšť, čo zostala po cudzincoch.

„Plakal pri tom. A nielen on. Všetci si pripomenuli úžasné časy, ktoré tu prežívali, čo všetko pre fabriku obetovali, koľko času, energie...“

V rozhovore sa vracia k začiatku konca, keď sa v Solivaroch začalo všetko meniť. Po osemdesiatom deviatom ich obchádzali rôzni podnikavci, ktorí si predstavovali, ako by na nich mohli zarobiť.

Menili sa riaditelia i zámery, ktoré k rozvoju príliš nesmerovali, odberatelia buď platili neskoro, alebo zanikli a neplatili vôbec. Slogan o tom, ako „trh všetko vyrieši“, sa v Prešove neosvedčil. Naopak.

„Prežili sme Máriu Teréziu, obe vojny, socializmus, porevolučné obdobie sme však nezvládli,“ dodáva smutne. „Možno, keby na úplnom začiatku vznikla zamestnanecká akciová spoločnosť, všetko by dnes vyzeralo inak.“

Keď bolo dobre

V dávnej minulosti bola soľ doslova strategická surovina. Panovníci ju už nechceli za veľké peniaze dovážať z cudziny, keď mali pod Prešovom bohaté náleziská. Preto v roku 1571 vyhĺbili prvú šachtu Leopold a z hĺbky stopäťdesiat metrov klasickým banským spôsobom začali s ťažbou.

Požiadavky na soľ neustále stúpali. Žiadali si ju nielen domácnosti, ale aj družstvá na prikrmovanie dobytka a v novodobej histórii i chemický priemysel a cestári.

Keď šachtu Leopold zatopili spodné vody, soľanku museli spracúvať v neďalekom panvovom solivare a v dvadsiatych rokoch minulého storočia vyrástla na okraji Prešova prevádzka Masaryk. Tam sa potrubiami odvádzala slaná voda z neďalekých vrtov.

„Našťastie, vždy sa našiel riaditeľ, ktorý rozvoj podporoval, a vďaka modernizácii produkcia rástla,“ hovorí opäť Viera Ježíková.

„Hoci sme sa nemohli porovnávať s veľkými výrobcami soli v zahraničí, mali sme svoje trhy. Vyvážali sme do Maďarska, Česka, niečo do Poľska, Slovinska, Srbska, Francúzska i Nemecka. Nedostatkom odbytu sme netrpeli.

Samozrejme, soľ sme aj dovážali. Veď na chemický priemysel našich stotisíc ton nestačilo. Práve preto sme chceli rozbehnúť prevádzku v Zbudzi pri Michalovciach, kde bolo omnoho kvalitnejšie ložisko, a v kavernách, ktoré by po ťažbe vznikli, by sme mohli uskladňovať tekuté uhľovodíky, ropu, možno aj plyn.“

Projekt Zbudza, akokoľvek perspektívny, však Solivary nakoniec pochoval.

Kameň úrazu

„V tých časoch sa predpokladalo, že zásoby soli pod existujúcimi vrtmi vydržia pätnásť-dvadsať rokov,“ spomína Viera Ježíková. „Samozrejme, mohli sa hľadať ďalšie. Zbudza však núkala lepšie podmienky.“

V roku 1996 teda Solivary zobrali od banky Credit Lyonnais úver 1,2 miliardy vtedajších korún a začali budovať. Nová prevádzka však zďaleka nerástla tak rýchlo, ako sa predpokladalo. Nedodržiavali sa termíny, nakupovali sa predražené pozemky, ceny nových technológií rástli do výšin vinou nákupu cez sprostredkovateľov.

Obrovský dlh nakoniec zaplatil Fond národného majetku a z pôžičky sa stal dar. Ten však bolo potrebné zdaniť. Ani k tomu sa Solivary, vtedy už po výmene niekoľkých riaditeľov a pod krídlami skupiny J&T, nemali. Namiesto toho podivuhodnou transakciou previedli záväzky na novovzniknutú firmu Zbudza Resources so sídlom v americkom Delaware.

To už bolo priveľa aj na štátne inštitúcie. Najprv sa začalo vyšetrovanie, ktoré však nič nevyšetrilo, no daniari aj tak rozhodli o dodatočnom platovom výmere, podľa ktorého mali Solivary doplatiť vyše deväť miliónov eur. To sme už v roku 2008, keď vo vedení fabriky figuruje neznáma spoločnosť Kolifaktor s majiteľmi najskôr na Cypre, potom zas ako súčasť finančnej skupiny J&T.

Solivary radšej putovali do konkurzu, značku a strojné zariadenia konečne získal rakúsky soľný mamut Salinen Austria. Ako to dopadlo, už vieme. Boli sme na vrchole!

Bývalý riaditeľ Solivarov Gejza Markovič vidí minulosť trochu inak. Je presvedčený, že podnik mohol ďalej fungovať a prinášať zisky. So Zbudzou, ale aj bez nej. Dnes osemdesiatnik prežil vo fabrike vyše tridsať rokov, z toho dvadsaťpäť v pozícii generálneho riaditeľa. Až do roku 1997, keď po zvyšných peniazoch z úveru túžil niekto iný.

„Keď som prevzal vedenie, v podniku pracovalo asi štyristo ľudí na starých technológiách. Aj tak sme produkovali asi sedemdesiattisíc ton soli ročne a boli sme v zisku. Bez dotácií.“

Po revolúcii začali všetci privatizovať a Solivary sa stali samostatným štátnym podnikom. Gejzovi Markovičovi sa uvoľnili ruky. Mohol pristúpiť k modernizácii. „Požičali sme si na novú technológiu, zvýšili výkon, znížili náklady a vyrábali sme soľ svetovej kvality. Dlh sme zo ziskov splatili do troch rokov.“

Rovnako ako bývalá vedúca ťažby, aj on ľutuje, že nevytvoril zamestnaneckú akciovú spoločnosť. Tvrdí, že mu vtedy chýbala podpora kolegov. Boli na vrchole a budúcnosť sa javila veľmi pozitívne. Rakúšanom, ktorým sa napredovanie Solivarov nepáčilo a už v polovici deväťdesiatych rokov chceli fabriku kúpiť a zrušiť, poslal kade ľahšie. Nepomohol ani ponúkaný úplatok.

„Pamätám sa, že medzištátna dohoda bola vtedy na spadnutie a trvalo mi dve hodiny, kým som ministra presvedčil, aby ju nepodpísal.“

Peniaze sa vyparili

Potom však prišla Zbudza. Podľa bývalého riaditeľa to bol veľmi nádejný projekt. Veď podiel soli v hornine tam presahoval osemdesiat percent, teda dvakrát viac ako v Prešove. 

Môj plán bol celú ťažbu preniesť tam a v Prešove by sme len finalizovali produkciu. Podstatné ale bolo, že sme chceli v zásobníkoch po vyťaženej soli uskladňovať ropu a plyn. To by nám prinášalo také peniaze, že soľ mohla byť zadarmo a aj tento úver by sme ľahko splatili."

Kúpili teda pozemky, riaditeľ pripúšťa že pridraho, postavili železnicu, nakúpili technológie, vyvŕtali šesť vrtov do hĺbky štyristo metrov, postavili soľankovod do Michaloviec. Na rozbehnutie výroby im vraj chýbalo ešte dvesto miliónov, Markovič však tvrdí, že ďalší úver mal už prakticky dohodnutý. Projekt ale nemohol dotiahnuť do konca.

„V čase, keď sme mali na účtoch ešte zhruba pol miliardy, prišli páni blízki Mečiarovej vláde s návrhom, aby sme túto sumu previedli do ich, ešte neexistujúcej, holdingovej spoločnosti a oni Zbudzu dostavajú. Odmietol som s tým, že to dokončíme sami. Oni reagovali: Tak nedokončíte...

Krátko na to bola zvolaná dozorná rada, odstavili ma z riaditeľovania, aj z miesta predsedu predstavenstva a prepustili ako nadbytočného. Dokonca som mal vyše roka zákaz vstupu do podniku." Zvyšné financie z 1,2 miliardového úveru zaplateného štátom sa vyparili, technológie rozpredali a projekt Zbudza, padol.

Hrozí ekokatastrofa

Aj poslanec prešovského mestského zastupiteľstva Peter Krajňák si myslí, že všetky nitky počiatku soľnej katastrofy vedú k bývalej Mečiarovej vláde, divokej privatizácii a vtedajším zákulisným hrám.

Finančné toky boli v posledných rokoch neprehľadné, v predstavenstve sa striedali rôzni ľudia, s rôznymi záujmami, rozdávali sa neprimerané odmeny a kde skončil zvyšok peňazí z úveru, dnes nikto presne nevie.

Fabrika bez stimulov, srdca a vízie do budúcnosti len prežívala a posledný rok jej existencie už bol neudržateľný. Krajňák dodáva, že konkurzom sa solivarská tragédia neskončila.

Pre ukončenie ťažby totiž Prešovu hrozí ekologická katastrofa. Na desiatkach hektárov, v tesnej blízkosti jedeného zo sídlisk, je takmer stošesťdesiat hnijúcich, hrdzavejúcich vrtných potrubí, cez ktoré stále vyteká soľanka do okolitého prostredia.

Tlak spodných vôd spôsobil až pätnásťmetrový gejzír husto koncentrovanej slanej vody. Devastuje okolie a dostáva sa aj do potoka, kde zabíja ryby. Pritom zabudnuté vrty sa môžu podpísať pod oveľa horšiu katastrofu.

Spodná voda horninu v zemi neustále lúhuje a rozkladá. Znižuje jej pevnosť a hrozí prepad pôdy, ktorý môže mať v oblasti husto navštevovanej ľuďmi fatálne následky.

„Niečo podobné sa stalo v Poľsku neďaleko Krakova. Prepadlo sa im celé veľké územie. V Rumunsku z rovnakého dôvodu museli evakuovať celú obec,“ hovorí Viera Ježíková.

S kolegami už v minulosti hľadali spôsob, ako vrty zlikvidovať a zabrániť narúšaniu nadložia. Podľa nej do kanalizácie ani do vodných tokov soľanku odvádzať nemôžu. Najrozumnejšie je spracovať ju. Znovu spustiť aspoň malý podnik, hoci by mal produkciu len pár desiatok tisíc ton.

Tu však narážajú na patovú situáciu, keďže zásoby soli v podzemí patria štátu, pozemky desiatkam súkromných vlastníkov a vrty malej firme. „Rudné bane odmietajú situáciu riešiť, životné prostredie nemá peniaze, ministerstvo hospodárstva mlčí. Mesto oslovuje kadekoho, ale zatiaľ bez výsledku. Pomoc dokonca prisľúbil predseda vlády, ale zatiaľ sa ani lístok nepohol. Čakáme, kým tam niekto zahynie?“

Ožijú znovu?

Peter Krajňák patrí k tým, ktorí vznik malého soľného podniku podporujú. Vzhľadom na nedostatok peňazí budú musieť postupovať krok po kroku. Najprv ťažba, ktorú štát musí schváliť, a potom by ako pridaná hodnota pripadalo do úvahy aj budovanie soľných kúpeľov. Nakoniec, tie priamo v Solivare v minulosti boli a o ich obnovení sa uvažovalo dávno.

„Je tu reálna hrozba, tak prečo jej sanovaním neznížiť nezamestnanosť a nepomôcť zdraviu obyvateľov?“ pýta sa poslanec. „Nehovoriac o tom, že produkcia priemyselnej soli by štátu ušetrila milióny v cestnom hospodárstve…“

Ako dodáva Viera Ježíková, ani Zbudza možno nezostane zabudnutá. Našiel sa investor, ktorý by chcel ťažbu predsa len rozbehnúť. No bude musieť začínať takmer od nuly. Veď po šafárení a rozpredávaní zariadení zostalo nad bohatým ložiskom pár nedokončených objektov.

Otázkou zostáva, prečo musíme začínať nanovo. Ako je možné, že sa domácim podnikateľom neoplatilo pokračovať v už rozbehnutej výrobe a investovať do jej rozvoja, zato Rakúšania nemali problém odkúpiť zvyšky fabriky len na to, aby strojné zariadenie zničili a na uvoľnenom trhu naďalej podnikali pod slovenskou značkou.

Autor: PLUS 7 DNÍ/Peter Galan
Poslať e-mailom

 
Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Bašternák s prezývkou Malý Lacko je tak trošku menej inteligentný. Na podvody tohto rangu nemá. Rád si užíva Bugatti, rád balí baby, rád si užíva honosný život. Som presvedčený, že ide o bieleho koňa ministra vnútra.“ Predseda hnutia OĽaNO Igor Matovič na adresu podnikateľa Ladislava Bašternáka.

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Myslíte si, žeby malo Slovensko po vzore brexitu vystúpiť z Európskej únie?

Áno 28%
Nie 72%
Celkový počet hlasujúcich: 214