Ako sa cítite v role jedného z hlavných aktérov príbehu, ktorý je v posledných týždňoch na Slovensku politickou kauzou číslo jeden?
Nechcem tomu pridávať vážnosť, ale ani zľahčovať dosah medializácie toho dokumentu. Ale stal sa historický slovenský precedens, že sa vydala nejaká kniha, ktorá má reálnych ľudí ako hercov. Nové politické strany a rôzni aktivisti využívajú niečo, čoho verifikácia je nateraz absolútne nulová, aby sa sami mohli správať ako v päťdesiatych rokoch a beztrestne napádať konkrétne osoby a firmy. A odo mňa sa chce nejaké verejné vyviňovanie z nezmyselnej fikcie.
Hovoríte nezmyselnej fikcie, ale niekoľko základných bodov, ktoré opisuje Gorila, sa už potvrdilo.
Samozrejme, však keď spracovávate takýto materiál, vždy pracujete s pravdivou časťou, inak by to nezaujalo, a potom si musíte dotvoriť vlastné príbehy. Niekto, kto to písal, tam obsadil reálne osoby a všeobecne známe skutočnosti. Je to asi tak, ako keď nejaké spravodajské konštrukcie tvrdia, že americké tajné služby spôsobili pád Dvojičiek - tiež sa opierajú o niektoré verejne známe údaje, ale ak by bol pravdivý obsah, bol by to škandál. A ak by bola pravdivá Gorila, tak je to hnus, ktorý by sa ani mne nepáčil.
No kľúčovou otázkou je zrejme to, či ste skutočne viedli rozhovory tak, ako ich opisuje Gorila.
Nie. Absolútne vylučujem aj obsah, aj filozofiu kapitol súvisiacich so mnou. V spise bola napríklad s neuveriteľnou šikovnosťou literárneho pera spojená akási miliarda s mojou osobou za privatizáciu Slovenských elektrární. Povedal som aj vyšetrovateľom, že pokiaľ viem, počas celého procesu privatizácie Slovenských elektrární nedošlo k žiadnej provízii, či už právnickej, alebo fyzickej osobe.
Chodili ste do bytu na Vazovovej ulici, ktorý mal patriť Zoltánovi Vargovi a o ktorom sa v Gorile píše, že bol odpočúvaný?
Po prvé, ja vôbec neviem, či bol nejaký byt odpočúvaný. Neviem, či existovali nejaké prepisy rozhovorov a vôbec neviem verifikovať obsah materiálu Gorila. Po druhé, Fero Mikloško sa ma pýtal už v roku 2006 na koaličnej rade, či do toho bytu chodím. Povedal som, že áno. Zoltán Varga je mojím priateľom osemnásť rokov. Kedysi ma oslovil, aby som v rámci voľného času učil špeciálne policajné jednotky jazdiť na rýchlych autách. Zblížili sme sa, sme priatelia a dnes dokonca aj partneri v jednej z firiem, ktoré mám v portfóliu. Keď poviem, že som chodil k môjmu kamarátovi do bytu na Vazovovu, potvrdzujem pravosť tých príbehov v Gorile? Tak to nie.
V Gorile sa nepíše, že by ste v odpočúvanom byte viedli rozhovory s Vargom, ale s Jaroslavom Haščákom. Stretávali ste sa tam s ním?
Nestretával som sa tam s Haščákom a hovorím to stále dookola. Chodil som do toho bytu roky predtým a ak to niekomu stačí na to, aby ten materiál označil za pravdivý, mne je to jedno.
Ak ste sa tam nestretávali s Haščákom a neviedli ste s ním opisované rozhovory, tvrdíte, že tieto informácie v Gorile sú vymyslené?
Obsahovo je ten materiál celý vymyslený. Ja tvrdím jednoznačne - nikdy som sa na túto tému s nikým nerozprával a je to výplod fantázie ľudí zo spravodajských služieb. Cítim sa v tomto zmysle mediálnou obeťou a nepovažujem to za férové. Prečo sa začalo trestné stíhanie za veci, ktoré sú súčasťou nejakej anonymnej literatúry, a nezačali sa vyšetrovať aj tie paragrafy Trestného zákona, ktoré už naplnili svoj obsah trestného činu?
Čo máte na mysli?
Keď si pozriete Trestný poriadok, tak paragraf 337 a paragraf 373 sa voči mne naplnili hneď v prvý týždeň medializácie. Všetci sa na tom veľmi dobre bavia, že sa tu dnes môže povedať čokoľvek a že sa nezačalo trestné stíhanie vo veci ohovárania a vo veci navádzania na páchanie trestného činu, hoci tieto trestné činy sa preukázateľne stali. Umelo sa tu vytvára dojem, že spis je z hľadiska obsahu tak strašne závažný, až som si nakoniec prečítal v diskusiách na internete, že treba všetkých aktérov Gorily zavrieť a niektorých najlepšie rovno zabiť a ich ženy a dcéry znásilniť.
Gorila opisuje vaše údajné rozhovory s Haščákom. Tvrdíte, že ste sa s ním o tom nerozprávali, ale viackrát ste potvrdili, že sa s ním poznáte. Ovplyvňoval vás nejako vo funkcii ministra hospodárstva?
Jaro Haščák je môj kamarát. Mohol ma kedykoľvek a aj ma ikskrát navštívil doma, ikskrát sme boli spolu na večeri, ikskrát sme boli spolu na káve, ale keďže sme nemali až toľko spoločných tém, vždy to bolo len príjemné spoločenské stretnutie. Nemali sme potrebu schádzať sa v nejakom byte, pretože sme nemali témy, ktoré by sme potrebovali konšpiratívne riešiť. Mňa nikto neúkoloval ani neriadil. S Haščákom som sa nestretával s frekvenciou o nič väčšou ani menšou ako s inými podnikateľmi z celého Slovenska, ktorí ma navštevovali, či už v parlamentnej kancelárii, rôznych kaviarňach, hoteloch, alebo potom na ministerstve.
Títo podnikatelia vrátane Haščáka mali vplyv na vaše rozhodnutia vo funkcii ministra?
Politiku v každom štáte ovplyvňujú ľudia, ktorí niečo dokázali. Je na každom politikovi, do akej miery je svojprávny a ochotný alebo neochotný prijať nejaký nátlak. Ja som bol vždy sebavedomý, ale aj pokorný v prijímaní iných názorov. Stretával som sa s generálnymi riaditeľmi a prezidentmi najväčších spoločností a taký vplyv na politiku považujem za absolútne legitímny. So žiadnym iným vplyvom vrátane korupčného som sa nestretol.
Odporúčal vám Haščák nejakých konkrétnych ľudí? Napríklad vašich poradcov?
Nie, my sme sa síce stretávali, ale bežná frekvencia našich stretnutí do toho času aj odvtedy je tak tri-, štyrikrát za rok. Šéfa mojich poradcov Ľuba Ševčíka som poznal ešte z čias, keď bol predsedom triedy môjho brata na gymnáziu, je to veľmi šikovný a múdry chlap s dvoma vysokými školami. Samozrejme, že v takej funkcii sa vám zbiehajú mraky životopisov, každý poslanec z nášho klubu mi priniesol nejaké odporúčania. Ja som si vybral ľudí, ktorí boli z poradenských firiem, podosadzoval som ich aj do dozorných rád, kde, mimochodom, robili zadarmo, čiže neboli to žiadne darčeky pre kamarátov.
Vy ste sa počas vášho pôsobenia, nielen v rezorte, ale celkovo v politike, nikdy nestretli s korupciou?
S korupciou som sa osobne nestretol. Toľko sa o tom rozpráva, až sa divím, že samotní politici stále vyťahujú pojem korupcia a hádžu tým špinu na svoj profesijný stav. Neviem si predstaviť, ako by ste mohli korumpovať parlament, 150 ľudí, kde máte disciplínu a jasné priority jednotlivých strán. Ja som bol z hľadiska presadzovania zákonov úspešný krížom cez celé politické spektrum, ale to, že komunikujete s ľuďmi, ešte neznamená, že by ste dokázali korupciou riešiť veci krížom cez politické strany, poslanecké kluby i parlamentné výbory. To absolútne vylučujem. To je proste fikcia, ktorú si vymysleli noví politici, a stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Samozrejme, byť v politike a nemať žiaden vplyv, nevedieť sa s nikým dohodnúť na schválení zákonov alebo personálnych nominácií znamená byť neúspešný. Mňa práca v politike bavila, pretože som bol úspešný, a pojmy o korupcii považujem za nezodpovedné. Každý má viac rečí pred kamerami a pred médiami, len aby sa dotkol konkrétnej osoby, a neuvedomuje si, že tým znižuje kredit celej našej politickej reprezentácie.
Vy si myslíte ze v slovenskej vrcholovej politike korupcia vo svojej najčistejšej forme, teda v podobe poberania či dávania úplatkov, neexistuje?
Ja som sa s tým nestretol.
Podobne sa vyjadril aj spolumajiteľ Penty Eduard Maták, že sa veľmi veľa o tom rozpráva, ale on sa s ničím takým nestretol. Ako je potom možné, že v indexe vnímania korupcie, teda názoru reprezentatívnej vzorky spoločnosti na stav korupcie, patríme na piate najhoršie miesto v rámci Európy?
Ja som nepovedal, že v slovenskej spoločnosti korupcia nie je. Nemôžem vylúčiť, že by nebola napríklad na úrovni štátneho biznisu alebo v štátnej správe. Ale ja som sa s tým nestretol. Mňa by musel korumpovať štát, pretože všetky moje veci v parlamente aj v pozícii ministra boli preukázateľne v prospech štátu. Nezabúdajte, že za môjho pôsobenia sa nesprivatizovalo vôbec nič, nepredal sa ani jeden štvorcový meter pozemku, nepodpísal som žiaden prevod štátneho majetku. To je absolútne zásadné, takže neviem, čo sa v súvislosti so mnou píše o províziách za privatizáciu.
Jeden z typických príkladov, ktorý sa spája s podozreniami z korupcie, bol prípad z jesene 2005, keď vtedajšia vládna koalícia nedisponovala v parlamente väčšinou, a zrazu pomohol parlament odblokovať prechod dvoch poslancov za HZDS do koaličného tábora. To si čím vysvetľujete?
Viete, je veľmi ľahké povedať, že boli kúpení, či už priamo, alebo prostredníctvom nejakej čističky vôd v ich meste. To môžu hovoriť len ľudia, ktorí nepoznajú život v parlamente. Keď tam ste, chcete byť jednoducho užitočný. Čo si zapíšete do svojho životopisu, že ste boli poslanec a prispeli ste k tomu, aby sa parlament po troch rokoch rozpustil a vypísali sa predčasné voľby? Ja by som nehľadal za rozhodnutím týchto ľudí nič iné než to, že sa snažili byť užitoční. Bolo to z ich strany veľmi hrdinské rozhodnutie, lebo očakávali oheň a síru na svoje adresy, a to sa aj stalo. V Gorile sa hovorí o korupcii ďalších poslancov, ale veď napríklad Ľubo Lintner, Jožo Banáš, Jozef Heriban či Peter Biroš - to sú všetko osobnosti, veľmi múdri ľudia, ktorí prispievali k formovaniu parlamentnej kultúry. Veď je také primitívne a také nízke hovoriť, že by to tí dospelí ľudia dokázali urobiť za nejakú finančnú protihodnotu alebo za iný benefit. To absolútne, absolútne vylučujem. Hlavne nevidím v tom logiku.
No u nich to logiku má, aby vládnu koalíciu podporovali, pretože s ňou začínali, ale akú má logiku, aby si poslanci za HZDS želali pokračovanie vlády, voči ktorej boli v opozícii?
Nie je nič neobvyklé, keď sa s nejakou stranou dostanete do parlamentu a potom sa zrazu tá strana voči vám zachová neočakávane. Aj tu jednému z tých dvoch poslancov sľúbili, že bude kandidátom na predsedu vyššieho územného celku. Nakoniec sa tak nestalo, považoval to za podraz a rozhodol sa riadiť vlastným vedomím a svedomím. Nepoznám ich pohnútky do detailov, ja som sa len tešil, že naše volebné obdobie sa neskončí fiaskom po tom, čo nás Paľo Rusko dostal do situácie, že sme museli hľadať súzvuk nejakých ľudí v parlamente.
Rusko tvrdí, že ste za ním prišli niekedy na jar roku 2006 aj s Haščákom a on prejavil záujem o angažovanie v energetike. Údajne ste sa nedohodli, čo mal byť dôvod, že o pár mesiacov vypukla kauza zmenky a on musel post ministra hospodárstva uvoľniť vám.
Paľo Rusko kde môže, tam si v médiách do mňa kopne svojimi nezmyselnými konštrukciami a toto, čo som si prečítal vo vašom týždenníku, považujem za jednu z najabsurdnejších konštrukcií. Rusko predsa odišiel, pretože ho vyhodili, tak ako ho vyhodili z Markízy, pretože ju preukázateľne spolitizoval a manipuloval spravodajstvo. Tak isto ho vyhodili aj z vlády a nútil nás všetkých podpredsedov, ktorí sme boli veľmi individuálne osobnosti, aby sme sa ako strana k tomu postavili a ukázali Mikulášovi Dzurindovi, že je to celé manipulácia. Ľubo Lintner mu hovorí - Paľo, zmenky si podpisoval ty, jeden a pol miliardy si prevádzal ty na súkromnú spoločnosť. Pri tom si nás nepotreboval, takže my toto tvoje individuálne zlyhanie nebudeme zakrývať nejakou kolektívnou zodpovednosťou. On, pravdaže, chcel, aby sme ako gesto na jeho odvolanie okamžite odišli z koalície. Ja hovorím - ale oni nechcú, aby sme odchádzali z koalície, my sme v koalícii. A ty máš len odísť z pozície ministra hospodárstva, pretože si zlyhal. Daj si na ministra hospodárstva koho chceš, ale ANO z koalície neodíde.
Chcete povedať, že by ste ho ďalej akceptovali ako predsedu strany?
Samozrejme. Boli tam hlasy, že by mal odísť aj z pozície predsedu strany, ale ja som nikdy nemal ambície brať niekomu zo strany stoličku. Naopak, už v roku 2002 som ho vyzval, aby ako predseda mal najvyššiu exekutívnu funkciu, pretože pôvodne chcel byť iba predsedom poslaneckého klubu. Nikto nemal ambície niečo mu zobrať. Napriek tomu, že bol, ako hovoril Ľubo Lintner, očkovaný proti politike, všetci sme ho akceptovali a rešpektovali ako hlavného zakladateľa ANO. A mohli sme tu byť dodnes. Nie my sme tú stranu pochovali, to on ju pochoval, keď svoje individuálne, ľudské a profesijné zlyhania chcel preniesť kolektívne na celú stranu.
Aký vplyv mali podľa vás ľudia ako Gabriel Palacka v SDKÚ alebo Oszkár Világi v SMK?
S pánom Világim som sa veľakrát stretol, je to vplyvný a úspešný podnikateľ. K tým konštrukciám, čo som si prečítal, sa neviem vyjadriť. Ja som sa s ničím takým nestretol.
Aké sú vaše vzťahy so skupinou Penta? Podieľa sa na financovaní vášho bývania vo vile na bratislavských Kramároch? Vila nie je napísaná na vás, ale na spoločnosť HM - Invest, ktorej predsedom predstavenstva je Zoltán Varga.
Nerozumiem. Penta nemá absolútne žiaden súvis s domom, v ktorom bývam. Dom vlastní firma, v ktorej som akcionárom a zároveň investičným a projektovým manažérom. Táto firma odvádza každý rok dane rádovo v státisícoch eur, z pohľadu nás ako akcionárov je úspešná. Novinári sa zamýšľajú nad tým, či tam máme veľa zamestnancov, či nás vidieť, alebo nie. Ale pre podnikanie nie je dôležité, či máte veľa sústruhov v hale alebo davy zamestnancov sústredených v odborárskych zväzoch, ale či sú výsledky. Z tejto stránky v tom máme jasno. Dom sme kúpili na firmu, bola to výhodná príležitosť, v dome realizujú svoju činnosť tri spoločnosti a všetky ostatné finančné, daňové a iné náležitosti boli opakovane predmetom štandardných daňových a finančných kontrol. Nevidím na tom nič neštandardné, že rodinný dom vlastní firma, a hlavne je to zákonné.
Vyjadrili ste sa, že ste do tejto firmy vložili vlastných päť miliónov korún, okrem toho vlastníte rodinný dom v Borinke. Z čoho ste to financovali?
Z príjmov z môjho podnikania. Som tu demagogicky konfrontovaný pre majetkové priznanie spred desiatich rokov, kde som priznal Octaviu a 200-tisícový podiel vo firme. Ale veď nikto netajil, že formuláre, ktoré vtedy všetci politici vypĺňali, boli nedostatočné. Nebolo predmetom zverejňovania, či má niekto majetkový podiel vo firme. Ja som začal podnikať v deväťdesiatych rokoch, prevádzkoval som spolu sedem alebo osem čerpacích staníc. Už ako 28-ročný som mal v súkromných firmách obraty rádovo okolo 300 miliónov korún a vyšplhalo sa to až k miliarde, keď som bol druhým najväčším predajcom vozidiel Škoda. Moje firmy sa z roka na rok zveľaďovali, zamestnával som stovky ľudí a po príchode do politiky som sa netváril, že to všetko predávam. Výkonné kompetencie som v rámci zákona o konflikte záujmov odovzdal môjmu otcovi a pokračovalo to až do momentu, kým som bol nútený zbaviť sa niektorých aktív práve preto, aby som nebol konfrontovaný nejakými nezmyselnými konštrukciami, že predávam autá do štátnych podnikov.
Okrem iného dnes máte Audi centrum na lukratívnom mieste v Bratislave. Z čoho ste to financovali?
Samozrejme, z úveru, ako sa spravidla financujú podnikateľské zámery. Vzhľadom na krízu sme to postavili za tie najmenšie peniaze, ako sa len dalo po roku 1990. Už dnes to má hodnotu 1,7-násobku toho, za čo sme to postavili.
