Sú štyri hodiny ráno. Na prebudenie v rezervácii Masai Mara v Keni nepotrebujete budík. Zobudí vás príroda. Sme v nadmorskej výške 1 500 metrov a hoci je júl, v tomto ročnom období ručička teplomeru v noci klesne k štyrom stupňom. Môžete mať aj desať diek či babičkine duchny, aj tak vám bude chladno. Asi z toho nepochopiteľného faktu, že ste na rovníku a oziabajú vás ruky a prsty na nohách. Veľa som toho nenaspal. Na košatom strome pred mojím stanom si paviány urobili nočný tábor.
Obdivujem ranostajov
Práve túto noc si museli vyrovnávať účty. Mladý pubertiak dobiedzal do najstaršieho samca na najvyššom konári. Asi hodinu ho provokoval narážaním a štípaním. Až sa staršina naštval a malého jedným prudkým hmatom zhodil z najvyššieho konára do hlbín. Malý opičiak mal čo robiť, aby sa zachytil o posledný možný konár tesne nad zemou. Stará samica, zrejme jeho mama, sa vzápätí pustila do náčelníka skupiny s takým krikom,že utíchla divočina. Náčelníkovi poriadne hlasno vyčítala, že takto sa k deťom nespráva.
Pridali sa k nej i ostatní nocľažníci a hádky ustali až nad ránom. V stane sme mali zavesenú píšťalku, keby sme sa náhodou ocitli v ohrození. Stačilo zapískať a bolo by možno ticho. Ťažko sa vstáva po prebdenej noci. Pred stanom ma už čaká Masaj s baterkou. Cez unavené oči vidím len jeho červenú károvanú deku prehodenú cez plecia a doširoka roztvorený úsmev s bielymi zubami. Strážil ma celú noc, aby ma náhodou neodniesla hladná levica. Budíme zvyšok skupiny, až káva a sušienky mi naštartujú myseľ. Okolo nás miestni vyháňajú na pašu kravy a ovce za cinkania zvončekov na krku a hlasných pokrikov svojich masajských pastierov. Keď prejde posledná koza, vtedy sa človek opäť vráti do divočiny.
Slony majú prednosť
Vezmeme si čaj v termoske a jedlo a o pol šiestej vyrážame. Ostrieľaní šoféri už odkryli bočnice tereniaka a zima sa pekne znásobila. Každému z nás zahalenému do všetkých možných odevov, od hlavy po päty, trčia len oči. Skôr len čiarky. Prechádzame vstupnou bránou do parku, za ktorou stále nedotknuto žijú antilopy, gazely, slony, zebry, pakone, žirafy, hrochy, asi 450 druhov vtákov pod drobnohľadom levov, leopardov, gepardov, hyen a krokodílov. Po krátkej jazde po kamenistej ceste v plnej kráse očami hmatáme kontúry stáda slonov. Križujú nám cestu, tak zastavujeme. Rozhodne tu majú prednosť ony. Nádherný pohľad je najmä na hopkajúce mláďatá, ktoré sa chobotmi držia chvostov svojich mám.
V nemom úžase odhŕňame zvršky odevov a počítame kusy. Šestnásť samíc, osem mláďat. Samce tu nájdete málokedy. Keď dovŕšia dospelosť, odchádzajú do buša ako samotári. Edie mi hovorí, že hranica divočiny a civilizácie sa aj tu zužuje a slony často zaútočia na domorodcov pasúcich svoje stáda. Žiaľ, veľakrát sa to skončí smrťou človeka. Slony, nesmierne citlivé tvory, však majú akýsi morálny kódex alebo sebareflexiu. Ak slon zaútočí na človeka, stádo svojho agresívneho jedinca zväčša vyženie. A stane sa samotárom odkázaným na priazeň osudu.
Hroch nie je len bylinožravec
Zvieratá sú v plnej aktivite, slnko už pomaly vychádza nad obzor a ony majú už len dve hodiny na pohodlnú pastvu. Potom vzduch rozohreje tropické slnko. Stretáme gazely, antilopy všetkých druhov, veľké či modravé, už ich ani nepočítame. Nad vrcholkami akácií trčia hlavy žiráf, nad inými zase mrchožravé supy. Spoza lesného porastu vypochodovalo stádo byvolov, hyena kráča po svojom vyšliapanom chodníku a zľahka rozruší ich obranné línie.
Cez vysoký trávnatý porast vykúka hriva kráľa zvierat leva a za ním i tri hlavy samíc jeho háremu. Blížime sa k rieke Tilak. Edie sa ma pýta, či viem, aké je najagresívnejšie zviera Afriky. Odmalička sledujem prírodopisné filmy, a tak hneď odpovedám, že hroch a že hrochy nezívajú, ale keď doširoka otvárajú papuľu, vypúšťajú prebytočné plyny. Edie ma však šokoval tým, že hroch nie je čistý bylinožravec, keď je hladný, stane sa i kanibalom alebo si pochutná na nejakom čerstvom mäsku či mršine. Tým sa všetky moje poznatky z kníh o džungli rozplynuli na prach. Rozhodne mi statný tonový jedinec nestojí za osobné stretnutie zoči-voči. Stačí mi už len to, ako samec nechutne chvostom rozprašuje svoje výkaly, aby si chránil teritórium pred konkurenciou.
Bodkovaná šelma
Pohli sme sa v smere prúdu ďalej. Vtom prudko zabrzdíme a pýtame sa, čo sa deje. Upriamime pozornosť hore a nad našimi hlavami si v korune stromov pokojne oddychuje leopard. Leopard je prekrásna bodkovaná šelma, ako keby menšiu levicu pokvapkal maliar. Je však poriadne agresívny. To, čo si levica radšej premyslí, aby neplytvala energiou, a gepard, najrýchlejší tvor našej planéty, nad tým radšej ani nezauvažuje, leopard, ak ho niekto poriadne rozzúri, bez okolkov okamžite skočí aj do výletného auta plného ľudí. Lev považuje človeka v aute za súčasť nejakého nehybného balvanu. Ak človek nevystúpi z auta, lev si pokojne ľahne aj na kapotu či k pneumatikám. Ale, ako sa už v minulosti stalo, niektorí nerozvážlivci vybehli z auta vyfotiť si leva čo najbližšie k nemu. Po jednom úspešnom cvaknutí fotoaparátu lev v sekunde zaútočil, skočil po krku a bol koniec. Človek neprežil. To je však extrém. A počet úmrtí na cestách je nespočetnekrát vyšší než incidentov s levom.
Obrovské stádo
Zastavujeme na kopci a neveríme vlastným očiam. Pred nami na šírku celého horizontu, od západu až do nedohľadna, kráča nespočetné stádo. Zvery pochodujú za sebou ako vojsko. Pekne v rade, po jednom či v trojstupe, v línii dlhej niekoľko desiatok kilometrov. V státisícových počtoch. Hrdo, jednotne, neúnavne. Hovoríme im pakone. Druh vysokej zveri, ako keby ste zmiešali koňa, antilopu a somára. No kvílivé pazvuky, ktoré vydávajú, majú k poslednému menovanému najbližšie.
„Toto je migrácia,“ poznamenáva Edie. Môžeme ju vidieť len od konca júna do neskorého novembra. Zvieratá prichádzajú zo západu, z Tanzánie, z krajiny kmeňa Siringitov, od ktorého odvodili názov parku Serengeti, čo v preklade znamená zem, ktorá sa pohybuje do nekonečna. A takto putujú aj pakone, až tritisíc kilometrov ročne, stále na tie isté miesta. Smerujú za Serengeti na Masai Mara. Na územie Masajov a rieky Mary. Tak ako ich predkovia pred desaťtisíc rokmi.
Najstaršia samica
Inokedy by ste tomuto druhu nevenovali špeciálnu pozornosť a po čase by vás možno zunoval. Teraz je to však niečo iné. Je to fenomenálne. Odhaduje sa, že migruje až 1,5 milióna pakoní a 200-tisíc zebier. Toto megastádo vedie najstaršia samica. Všetkým ručička kompasu ukazuje rovnaký smer - čerstvá zelená tráva. Štyristotisíc novoročných vykŕmených teliat už podrástlo, aby zvládlo dlhú cestu. Ale stádo vyhladlo, vytrávilo i to posledné stebielko trávy. Nenadarmo im domorodci hovoria kosačky. Po pakoňoch zostanú stovky štvorcových kilometrov vyžratej a vyprahnutej krajiny, kde pod horúcim slnkom takmer neprežije žiadny nový výhonok trávy. Porast zachráni len výdatný dážď. Na Masai Mare je po období dažďov. Krajina je zelená ako Írsko i počasie je podobne chladné. I keď sme uprostred nášho leta.
Rozchod
Stádo zastaví až rieka. Vtedy akoby niekto zavelil „máte rozchod“. A na niekoľko hodín nastane kosenie trávy za sprievodu hlučných pazvukov. Natlačení jeden k druhému. Len sem-tam prebehne pojašené mláďa, ktoré v dave stratilo mamu. Monotónnosť skupiny narúšajú zamiešané tucty zebier, ktoré vytvárajú pásikavé ostrovy uprostred hnedosivej hromady kývajúcich sa hláv pakoní. Občas sa nejaký vyberie dole k rieke pozrieť, či už je bezpečné prejsť na druhú stranu, za nespasenou trávou.
Obavy sú naozaj opodstatnené. Vo vode sa skrýva skutočný predátor tropických riek. Krokodíl. Stádo rieku prekročiť musí, ak sa chce pásť ďalej. Edie hovorí, že je to len otázka hodiny, dvoch, keď sa tak stane. A čakanie sa oplatilo. Ako keby niekto zapískal, zvrchu sa začal hrnúť obrovský dav pakoní ovládaný davovou psychózou. Bežia, skôr sa šmýkajú dole brehom ako o život, v strese, pod tlakom tých hore nad nimi. Občas si to nejaký jedinec rozmyslí, otočí sa smerom naspäť a pár súkmeňovcov ho nasleduje. Už len dokreslia poriadnu paniku. Tí odvážnejší sú už na brehu rieky. Na chvíľu sa zastavia, skúmajú okolie, či je bezpečné, akoby špičkami kopýtok skúšali teplotu vody. Samice s mláďatami sa trochu napijú, lenže tlak zhora je už nezvládnuteľný. Najmúdrejší a najstarší sa odhodlajú a vojdú do rieky plnej krokodílov.
Dav sa vyrúti za nimi a v čo najväčších a najmenej početných skokoch sa brodia cez rieku. Prach sa zdvihol na horizont, v hmle vidno len mihotajúce sa chrbty stád s rozvlnenými hrivami na krku. A na kraji koridoru počuť rev a vidieť bolesť a krv. Štvormetrový krokodíl sa vrhol na neopatrného mladého samca. Sťahuje ho pod hladinu a krúživými pohybmi celého tela odtrhne z neho zadnú nohu. Vzápätí druhý krokodíl dokončuje skazu a pakoňovi dáva poslednú ranu do krku.
Fotografujeme, dychčíme pri tom, nevieme, kam máme nasmerovať objektív. V hrmote kopýt a za hlasného trúbenia zvierat sa ani nepočujeme. V tom niekto zakričí, aby sme pozreli tam, napravo hore. Po chvíli rozoznávame leoparda, ako skolil ďalšieho pakoňa a mizne v buši. Niekto poznamenáva, že jeden kus mu nestačí a o chvíľu sa vráti po ďalšieho. Leopard je totiž známy tým, že si uloví aspoň tri- -štyri pakone a často sa stáva, že mu tie prvé ukradnú hyeny alebo levice.
Až potom si obeť vynesie pomaly do výšky koruny, i keď je niekoľkonásobne ťažšia. Nepretržitý beh cez rieku trvá už aspoň dvadsať minút, každý z nás urobil azda tisíc obrázkov. Z monotónneho zvuku pakoních sirén nám naskakujú zimo mriavky. Tu sú zbytočné akékoľvek slová, toto je pravé, nefalšované predstavenie prírody, ktoré dokáže namaľovať len východná Afrika. Všetko, o čom som čítal, čo som videl v televízii alebo o čom mi rozprávali starí Masajovia, sa stráca niekde v hmle. Nedá sa opísať, rozpovedať ani zachytiť toto divadlo. To musíte zažiť. So skúseným stopárom a s pár priateľmi. Okolo vás sa premieta celý príbeh africkej krajiny.
