Fridrich II. Veľký zobral Márii Terézii bohaté Sliezsko, rozvrátil Poľsko a vyrezal si z neho územia, ktoré Nemecku zostali až do druhej svetovej vojny. Z bezvýznamného kráľovstva v najchudobnejšej časti Nemecka vybudoval mocnosť, ktorá dokázala vzdorovať koalícii najsilnejších monarchií Európy. Od narodenia najväčšieho nemeckého panovníka všetkých čias uplynulo tristo rokov.
Ťažké detstvo
Nie každý následník trónu si žije ako princ v rozprávke. Zvlášť, keď je jeho otcom Fridrich Viliam I., označovaný za kráľa - vojaka. Panovník, ktorý si splnil sen a postavil veľkú pruskú armádu, s nevôľou niesol, že jeho drobný syn radšej hral na flaute, než aby sa hral na vojakov, a že sa ľakal oslavných výstrelov. Princ mal preto prísny program - mal jasne stanovené, čo smie a čo nie. A kedykoľvek kráľ zistil, že jeho príkazy porušil, nasledoval telesný trest.
Najčastejšie facka alebo bitka palicou. Hoci sa Fridrich svojho otca bál, o to viac sa snažil na hodinách latinčiny, dejepisu, hudby a hlavne francúzštiny. Láska k tomuto jazyku mu vydržala po celý život. Po nemecky písal iba úlohy a potom v občasnej korešpondencii svojim kráľovským rodičom. Po smrti otca, keď zasadol na pruský trón, nenapísal v nemčine ani vetu. A v rodnom jazyku hovoril iba so svojimi vojakmi. Nemčina bol podľa neho polobarbarský jazyk. „Čo chcete od jazyka, kde sloveso, od ktorého závisí význam celej vety, stojí až na jej konci?“
Trest
Najväčší výprask uštedril kráľ mladému Fridrichovi po jeho nevydarenom pokuse utiecť z Pruska. Fridrich už nechcel znášať tvrdý dril od otca a rozhodol sa utiecť z domova. Mal namierené do Anglicka. Kráľ Juraj I. pochádzal z hannoverskej dynastie a bol to Fridrichov strýko. Útek bol však odhalený. Ibaže z rodinnej roztržky sa stala štátna záležitosť. Na Fridricha a jeho spoločníka, gardového dôstojníka Hansa von Katte, čakal súd za velezradu, čo bol hrdelný zločin. Vojenský súd sa nakoniec neodhodlal odsúdiť následníka trónu na trest smrti. Zato rozsudku a poprave v pevnosti Kostrzyn neunikol mladý poručík. Fridrich musel popravu sledovať z okna svojej cely. S odstupom času sa objavujú úvahy, že Fridrich Viliam I. - hoci to nie je nikde zaznamenané - nariadil trest, pretože sa domnieval, že vzťah jeho syna a poručíka von Katte bol homosexuálny. V citadele nad Odrou strávil osemnásťročný Fridrich celý ďalší rok. Jeho kráľovský otec sa napokon zmieril s tým, že jeho syn nikdy nebude podľa jeho vojenského gusta. Rozhodol sa však, že dediča trónu na službu vlasti pripraví čo najlepšie.
Fridrichovi tvrdá denná služba nebola po chuti. Bral ju ako povinnosť, za ktorú si potom mohol dopriať skromné radosti - hru na flaute alebo čítanie klasikov. Začal sa venovať aj štúdiu histórie a vedeniu vojen. Strach z otca mu nedovolil z tohto prísneho a náročného režimu sa vymaniť. A kráľ v ňom, na svoje prekvapenie, spoznal veľmi schopného administrátora, muža rýchlych a správnych úsudkov. Aj preto z tohto sveta odchádzal zmierený so synom. Zanechal mu vzmáhajúce sa pruské kráľovstvo, plnú pokladnicu a najväčšiu armádu v Európe.
Žiadne ženy
Keď nadišiel čas a pre princa vybrali jeho budúcu manželku Alžbetu Kristínu, sedemnásťročnú brunšvickú princeznú, povedal mladý Fridrich svojim dôverníkom: „Ak ma prinútia, aby som si ju vzal, zapudím ju hneď, ako budem môcť.“ Túto hrozbu splnil takmer okamžite po nástupe na trón. Pruská kráľovná žila svoj život ako pustovníčka - v malom zámku mimo Berlína. K manželke sa Fridrich správal hrubo. Považoval ju za veľmi hlúpu a často o nej hovoril ako o krave. Najznámejší je asi jeho výrok „milostivá pani nám stlstla“, ktorý jej povedal na privítanie po dlhom odlúčení.
Veľký filozof Voltaire, ktorý bol v Postupime trikrát a naposledy tam strávil skoro dva roky, bol presvedčený o jeho homosexualite a „hrách s panošmi“. Nadbytočný počet pekných mládencov na jeho dvore si všimli aj členovia kráľovskej rodiny. Kráľ vypudil rad mužov z okruhu svojich priateľov, lebo ho zradili tým, že sa oženili. Nemeckí historici v minulosti tieto domnienky rezolútne vyvracali a ponúkali iné vysvetlenie. Naznačovali, že k ochladnutiu uňho mohlo dôjsť po prekonaní pohlavnej choroby, ktorá mohla spôsobiť impotenciu. Podľa ďalšej verzie mal záhadný úraz, pri ktorom sa mu poškodili genitálie. Lekársky tím dokonca preto skúmal kráľovu telesnú schránku po jeho úmrtí. K nijakému záveru, ktorý by to potvrdzoval, však nedospel. Najpravdepodobnejšie tak zostáva vysvetlenie o jeho orientácii, ktorú on sám naznačil vetou: „Mám rád ženské pohlavie, ale moja láska je prelietavá, keď hľadám potešenie.“
Vojvodca
Podľa mnohých nemeckých prameňov bol Fridrich priam geniálny vojvodca. On si nič také o sebe nemyslel. Pochlebovačov, ktorí mu to vraveli, pri sebe netrpel. Vedel, čo môže a čo nie. Za svoju najväčšiu prednosť považoval rýchle, triezve a vecné uvažovanie. Pred svojimi nepriateľmi, ktorých si z vojenského hľadiska cenil, konkrétne rakúskymi veliteľmi Daumom a Laudonom, mal výhodu. Velil sám. Nemusel prosiť panovníka o vojakov a zásoby, nemusel čakať na schválenie vojenských operácií. Svoje armády viedol podľa vtedajších vojenských pravidiel v líniách. Lenže pruské jednotky sa vedeli na bojovom poli rýchlejšie a obratnejšie otáčať.
Pruský vojak bol lepší aj v streľbe z muškety. Za jednu minútu vypálil šesťkrát a siedmy náboj mal už pripravený. Nepotvrdilo sa, čo sa napísalo po Fridrichovej smrti, že svojich vojakov miloval a kamarátil sa s nimi. Služba bola pre pruských vojakov rovnako krutá ako inde. Nechýbali telesné tresty, hlad, šikanovanie mužstva poddôstojníkmi a veliteľmi. Fridrichovým najväčším nepriateľom bola dezercia. Aj napriek hrdelným trestom bola taká častá, že musel udeliť päť generálnych pardónov pre dezertérov, ináč by nemal vojakov. Jeho vojenské úspechy však boli nesporné. To viedlo historikov k úvahám, či by počas jeho života mohlo Prusko tak hanebne prehrať s Napoleonom, ako sa to stalo pri Jene a Auerstadte necelé dve desaťročia po jeho smrti. Prevážil názor, že keby dal svojim vojakom takú voľnosť, akú mali vo vojenskom ťažení francúzske jednotky, rozutekali by sa mu na všetky strany.
Bez vyznania?
Voltaire ako skvelý pozorovateľ života nechal ešte jedno svedectvo. Všimol si, že Fridrich žije v Sanssouci „bez dvora, bez štátnej rady i bez vyznania“. Fridrichove názory na vieru a náboženstvo boli ostré. Vo svojom politickom závete z roku 1768 vykreslil kresťanstvo ako „starý metafyzický výmysel plný samých zázrakov, rozporov a absurdít, ktorý sa z Orientu dostal do Európy, kde si ho prisvojili fanatici, pričom niektorí predstierali, že ich presvedčilo, a niektorí hlupáci mu naozaj uverili“. Jeho vzťah k náboženstvu dokresľuje aj súkromná korešpondencia. Kráľov priateľ markíz d’Argens podporuje žiadosť o titul „chráneného žida“ pre mladého Mosesa Mendelsona duchaplnou prosbou:
Lenže Fridrich nebol nijaký ochranca židov. Správal sa k nim tak, ako bolo vtedy bežné. S dvomi najschopnejšími ovládal peňažný svet a ostatných zdieral nezmyselnými daňami vrátane dane z tela ako u zvierat. S postavou Fridricha II. Veľkého sa v ére nacizmu stotožňoval aj Adolf Hitler. Fridrichovu korešpondenciu plnú antisemitských vyjadrení dal Rudolf Hess zviazať a venoval ju svojmu vodcovi k päťdesiatym narodeninám. Keď na konci druhej svetovej vojny Hitler vo svojom bunkri spáchal samovraždu, bolo to pod portrétom pruského kráľa.
Starý Fritz
Ako Fridrich starol, jeho reakcie na okolitý svet boli čoraz žlčovitejšie. Bol alergický na aroganciu a hlúposť, najmä v radoch úradníkov pruského štátu. Dokladovaný je prípad, keď sudca nespravodlivo rozhodol v spore mlynára Arnolda s bohatým statkárom. Mlynár sa obrátil na samotného kráľa. Ten nariadil pozastavenie výroku a nové konanie na vyššom súde v Kostrzyne. Aj tam súd rozhodol v neprospech mlynára. Kráľ prikázal, aby sa prípadom zaoberal komorný súd v Berlíne. A znovu rovnaký rozsudok. A tak nechal všetkých troch sudcov uvrhnúť do ťažkého žalára v pevnosti. Ešte kurióznejšia je kauza, ktorú vykreslil Voltaire. Vo svojich pamätiach píše o mužovi, ktorého odsúdili na trest smrti za pohlavný styk s oslicou.
Rozsudok Fridrich osobne zrušil s odôvodnením, že v jeho dŕžavách panuje tak sloboda svedomia, ako aj penisu. Fridrich II. sa stal z vlastnej vôle mizantropom, ktorý čoraz častejšie lamentoval nad nízkosťou ľudstva. Neživil v sebe ilúzie, že sa mu podarilo dosiahnuť trvalé zmeny k lepšiemu. Keď v roku 1786 zomrel, Mirabeau napísal: „Všetko je zrazu také malé, ako sa kedysi všetko premieňalo na veľké.“ Na mrzutého starca nezabudli ani obyčajní ľudia. Po jeho smrti sa stal milovaným „starým Fritzom“, najobľúbenejším zo všetkých nemeckých panovníkov. Začali sa o ňom rozprávať historky a anekdoty, v ktorých bol dobrým kráľom a tiež dobrým človekom. To až neskoršie sa stal obdiv k Fridrichovi II. vlasteneckou povinnosťou každého Nemca.
