PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Miroslav Donutil exkluzívne: Sláva a peniaze prichádzajú až po štyridsiatke

02. januára 2012, 06:00

Miroslav Donutil exkluzívne aj o tom, že sláva a peniaze prichádzajú až po štyridsiatke

Miroslav Donutil

Miroslav Donutil Foto: Archív

V súčasnosti najpopulárnejší český herec. Rozhovory príliš nedáva, napriek tomu s interview pre PLUS 7 DNÍ súhlasil bez zaváhania. Zišli sme sa v šatni jeho domovského Národného divadla v Prahe pred predstavením. Odpovedal k veci a už po prvých vetách bolo jasné, že presne vie, čo chce povedať. Ani raz nepoužil ono klasické „no comment“ a odpovedal aj na otázky na telo. Len s autorizáciou bol malý problém. Miroslav Donutil totiž nemá počítač a na internet je pripojený iba cez mobil. Nakoniec rozhovor preposlal synovi, ktorý mu ho vytlačil, a drobné úpravy doň vpísal rukou. S MIROSLAVOM DONUTILOM (60) sa zhováral MIROSLAV GRACLÍK.

Pán Donutil, Miloš Kopecký hovoril, že keď sa tridsaťročný herec predstavuje a musí nahlas dodať, že je herec, tak je to „prúser“. Súhlasíte s ním?

Miloš Kopecký mal vo všetkom pravdu a určite je dobré, keď je herec po tridsiatke známy. Ale stačí to skôr až po štyridsiatke.

Skoro dvadsať rokov ste pôsobili v brnianskom divadle Husa na provázku a boli ste známy len v Brne a okolí. Trápilo vás, že ste sa nepresadili v rámci štátu?

Netrápilo, pretože sme s divadlom zažili oveľa väčšiu slávu, než napríklad zažívam teraz v Národnom divadle v Prahe. Vtedy sme v Brne nemohli vyjsť ani na ulicu. Husa na provázku bolo veľmi slávne divadlo a nielen v Brne, ale po celej Európe. Prešli sme mnoho krajín, takže som nemal dôvod, aby ma to trápilo.

Vtedy bolo časopisov málo, premýšľali ste niekedy nad tým, ako sa do nich dostať?

Nikdy som o tom nepremýšľal a nepremýšľam o tom ani dnes.

Ste jeden z najpopulárnejších českých hercov. Čo ste ochotný urobiť pre to, aby ste boli ešte populárnejší?

Nič.

Spomeniete si, kedy ste stáli prvýkrát pred kamerou?

Bolo to v Brne a vtedy mi pripadalo brnianske televízne štúdio ako stred sveta. Točili sme v ňom rozprávky, inscenácie, bakalárske poviedky a robili sme v ňom aj dabing. Pred kamerou som zrejme prvýkrát stál v roku 1969 v televíznom filme Múr, ktorý režíroval Vojtěch Štusza a dodnes ho nikto nevidel. Film totiž pre istotu, aby sa nestratil, zavreli hneď po natočení do trezoru.

Na JAMU ste študovali s Bolkom Polívkom, Karlom Heřmánkom, Jiřím Bartoškom a Pavlom Zedníčkom. Boli to všetko vaši spolužiaci z ročníka?

Boli z rôznych ročníkov, tam sa to však nejako nedelilo. Všetky štyri ročníky sa prelínali a bolo jedno, či ste boli v prvom, alebo vo štvrtom. Celá plejáda dnešných vynikajúcich hercov, ktorí vtedy v Brne študovali, prechádzala Janáčkovou akadémiou múzických umení ako jedna partia.

Aké ste mali s nimi vzťahy?

Výborné a mám ich dodnes.

Keď ste dostali v roku 1982 ponuku na angažmán do pražského Divadla Na zábradlí, tamojší herecký súbor, v ktorom boli aj Heřmánek, Bartoška a Zedníček, s vaším nástupom nesúhlasil a vy ste nakoniec museli zostať v Brne. Ako ste to niesli, že vás medzi seba nechceli?

To je dodnes taká nevysvetlená záležitosť... Osobne si myslím, že v tom malom divadle nebolo toľko rolí, koľko tam bolo hercov. Asi nechceli ďalej rozširovať konkurenciu, pretože si chceli zahrať. Celkom som tomu s odstupom času porozumel, hoci v čase, keď sa to dialo, som tým veľmi nadšený nebol.

Potom ste dostali ešte niekoľko ponúk na angažmán z pražských divadiel, ale všetky ste odmietli. Prečo?

Nebolo ich zase toľko, boli dve. Odmietol som ich preto, že v tom období sa mi zase z toho krásneho Provázku nechcelo. Bol som tam šťastný a nemenil by som, nebyť toho, že sa v roku 1989 menilo všetko. Vlastne som začal úplne od nuly.

Čo vás vtedy zaujalo na ponuke z Národného divadla?

Kam viac už môže herec ísť?

Aké to je zbaliť si v tridsiatich deviatich rokoch veci a s manželkou a dvanásťročným synom opustiť dovtedajší život, známych a kamarátov a presťahovať sa v podstate do cudzieho mesta?

Nebolo to jednoduché rozhodovanie hlavne pre ženu a syna Tomáša. Chcel byť s kamarátmi, ktorých mal v Brne a nechcel získavať nových. Našťastie ho to v Prahe čoskoro prešlo, našiel si nových kamarátov, vzápätí sa mu narodil brat, takže sa v podstate všetko stabilizovalo rýchlejšie, než som si sám myslel.

Išli ste do Prahy aj s červíčkom pochybnosti, ktorý v človeku hlodá a hovorí mu, že by mohol pohorieť?

Nie. Išiel som do Prahy s tým, že som sa rozhodol, že uspejem. Je to síce sebavedomé vyhlásenie a, samozrejme, som vedel, že pokojne môžem za týždeň vypadnúť. Avšak nás Na provázku režiséri Scherhaufer, Pospíšil a Talská vždy motivovali do čo najväčších výkonov a chuti vydať maximum. Takže som vedel, že keď to podstúpim, môžem uspieť.

Pre Pražanov sú v podstate už Říčany vidiek, vy ste boli až z Brna. Ako vás, málo známeho herca z vidieka, prijali v Národnom divadle hviezdy?

Nepamätám si žiadne známky toho, že by ma prijali nejako nevraživo. Myslím, že to prijatie bolo až nad očakávanie dobré. Výnimkou bol jeden kolega, ktorý mi povedal, že existuje herectvo dobré, zlé a v Brne. Odpovedal som mu, že nech robím, čo robím, tak ho nemôžem zaradiť do žiadnej z týchto kategórií. Myslím si, že sme mali vzápätí jasno. Okrem tohto žartu som však nezažil nič iné a mám pocit, že v Prahe človek buď uspeje, alebo neuspeje. Zaplať pánboh, mne sa podarilo to prvé.

Mimochodom, ktorý kolega to bol?

Mimochodom, neviem.

Čo pre vás bolo na začiatku vášho pôsobenia v Prahe najťažšie?

Zohnať byt, nejakým spôsobom sa uchytiť a dokázať tu žiť, pretože Praha je drahá. Veľa ľudí na vidieku poukazuje na to, čo všetko Pražania majú. Ja viem, že sa to veľmi ľahko hovorí, lenže v Prahe nemožno žiť s pár korunami. To, čo je na vidieku k dispozícii lacno, v Prahe nestačí.

Povedali ste si niekedy, že ste mali zostať v Brne?

Nikdy som to neľutoval a ľutovať nebudem, pretože to nemám v povahe. Bol som v Brne šťastný, zažil som tam dvadsať nádherných rokov a nikdy ma netrápilo, že žijem v podstate so životným minimom, pretože naše divadelné platy boli naozaj malé. O to viac sa mi teraz zdá smiešne, keď niekto pripomína, koľko zarobím peňazí. To si však zarobíte až po tridsiatich piatich rokoch tvrdej driny, a to ešte nie vždy. Mne sa to, zaplať pánboh, podarilo, ale sú talentovaní ľudia, ktorých nestretla priaznivá náhoda, takže k tomu nikdy nedôjdu. Keď si uvedomím, že vtedy mi na živobytie pokojne stačilo sedemsto alebo tisíc korún mesačne, teda také srandovné peniaze, nechápem ponosy niektorých ľudí, že majú málo a budú štrajkovať. Všimnite si, že herci veľmi neštrajkujú, až vtedy, keď sa to týka zásadných vecí.

Kedy ste si všimli ten zlom, že vás zrazu začínajú spoznávať ľudia na ulici a stáva sa z vás populárna hviezda?

Keď sa začnete výrazne presadzovať v televízii, tak si vás ľudia všimnú a má to takú tú postupnú tendenciu. Najprv vás akoby poznajú, ale nevedia, kam vás zaradiť. Potom vás už trošku poznajú, už vedia, kam vás zaradiť, potom už vás poznajú viac a potom už vás poznajú najviac. A to je už ten moment, keď idete po ulici a je jedno, či v Prahe, alebo v Žiline, v Seredi, alebo v Českých Budějoviciach... Proste bez záujmu neprejdete nikde. A to je niečo, čo si každý herec, ktorému sa to stane, musí vážiť. Nechápem ponosy niektorých kolegov - panebože, čo s tou popularitou? Veď pre ňu to robíme!

Koncom deväťdesiatych rokov ste zažiarili aj ako zabávač. Prekvapil vás ten neuveriteľný záujem?

V prvej fáze ma to veľmi prekvapilo. Mal som svoje predstavenie v pražskej poetickej vinárni Viola, kde mi pani riaditeľka navrhla, aby som tam vystupoval s večerom o Brne. Pre Pražana je Brno Antarktída a ja som tam naraz predstavoval figúry, ktoré v Brne žili, z ktorých mnohé boli veľmi slávne. Myslím tým Skácela, Mikuláška, Hrabala... Publikum v podstate netušilo, že tieto osobnosti sú spojené s Brnom. Po čase už Viola nestačila a musel som odísť do väčších sál. Potom ešte väčších. A naraz za sebou máte tisícsedemsto repríz. Vôbec som nepočítal, že sa to raz stane. Najprv som hral vo Viole za tri stovky a bolo mi dobre, pretože som mal čo robiť a mohol som niečo rozprávať o mieste, ktoré som dôverne poznal. A za to, že sa to stalo, môže Karel Vágner, ktorý videl moje predstavenie a rozprávanie natočil na „dosku“. Platne sa predali vo veľkom množstve, dokonca v takom veľkom, v akom sa žiadne iné nepredali, a naraz bol z toho víchor. Bola to viac-menej náhodná zhoda okolností a trafenie v správnom momente do správnej nálady.

Viete, koľko sa tých platní predalo?

Karel Vágner hovoril, že niečo okolo 1 151 000 kusov, čo je neuveriteľné číslo. Ale presne to neviem, spýtajte sa Karla.

Aký to je pocit vypredať ako zabávač pražskú Lucernu, mekku umelcov?

Nádherný. Dúfam, že som ju vypredal ako herec, nie ako zabávač. Veľmi to slovo neprežívam, aj keď viem, že veľa ľudí sa ho zastáva a páči sa im. Ja však mám pocit, že slovo zabávač je také trochu pejoratívne, aj keď proti nemu nemám žiadnu zášť. Ja som bytostne herec, hrám divadlo, hrám v televízii a hrám aj tie príbehy, ktoré rozprávam. Keby som ich nehral, tak to ľudí nezaujíma.
A byť v Lucerne je úžasný pocit. Keď si uvedomíte, kto všetko tam vystupoval pred vami, kto sa tam chystá vystupovať po vás, akú má kapacitu, atmosféru, genius loci... Čo všetko vám v Lucerne defiluje pred očami alebo len v tej šatni... Ten otoman, z ktorého trčí pružina a je tam stále od čias Louisa Armstronga a jeho návštevy v Lucerne. Zrazu sedíte s Jiřím Sovákom a Jiřím Suchým v rovnakej šatni... Úplne ma to očarilo. Bol som tam osemkrát, osemkrát bola Lucerna vypredaná a mám pocit, že to azda ani nejde vypovedať slovami, čo som v nej cítil.

S historkami ste jazdili aj po republike, koľko ste mávali takých zájazdových vystúpení za mesiac?

Mal som a mám stále asi desať. Nikdy to nebolo toľko, aby ma to totálne zničilo. Paradoxne mi tieto výjazdy dodávajú energiu, pretože ľudia prídu na vás a bavia sa. A pretože sa bavia oni, bavím sa aj ja. Keď zostávam na viac dní, mám druhý deň voľno a možnosť prezrieť si mesto, stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými by som sa inak nestretol, oddýchnuť si, niečo si prečítať, napísať... Takže de facto je to taký relax.

S obrovskou vlnou popularity prišli aj peniaze. Čo s vami urobili státisícové či miliónové honoráre? Razom ste si mohli kúpiť, čo vám napadlo. Nezomlelo vás to?

Máte ten pocit? Neviem, ja som nikdy ten pocit nemal. Peniaze ma urobili voľnejším, ale nezmenili ma. Mnoho rokov som žil na hrane iba z malého divadelného platu a mal radosť zo života. Vyrastal som v skromných pomeroch a nikdy sa zo mňa nestane rozhadzovačný typ. Myslím, že to je dané aj tým, že nás Na provázku pripravovali na všetko, tam to skutočne bola nielen škola talentu, vôle, driny, herectva, profesie, ale tiež škola biznisu. Keď sa stalo to, čo sa stalo, prijal som to nie ako samozrejmosť, ale ako odmenu za to, čo tomu predchádzalo a aké to bolo tvrdé a plné odriekania.

Občas niekto z vašich kolegov utrúsi, že si privlastňujete cudzie historky. Je to pravda alebo len závisť menej úspešných?

Občas to je aj pravda. Požičiavam si ich vtedy, keď za niečo stoja, keď mi kolegovia alebo kamaráti dajú na to súhlas alebo je tá historka v našich kruhoch natoľko prežitá, že ju už pozná z našej brandže kde-kto, a nepozná ju len divák. Tiež záleží na tom, ako ju podáte, ale veľa „kolegov“ ma z toho osočuje neprávom. Trebárs jedna kolegyňa mi vnucovala predstavu, že rozprávam jej historku a ja som ju pritom vôbec nepoznal. Keď mi ju potom povedala, tak som zistil, že takú hlúpu vec by som nikdy nehovoril, ale ona bola stopercentne presvedčená, že áno, a nikto jej to nevyvrátil.

Stretávate sa často so závisťou?

So závisťou sa veľmi nestretávam, s tou sa asi stretávajú ľudia, ktorí o mne s niekým hovoria. Ku mne sa tu a tam donesie, že o mne ten či onen niečo povedal, ale je mi to v podstate jedno. Keby som sa mal tým zaoberať, nikam by som nedospel. Je mi skôr ľúto, že sa niekto musí znižovať k niečomu takému, ako je závisť.

Pred rokmi ste mi povedali, že ste vďaka popularite prišli o pár kamarátov. Že máte len troch ozajstných a budete šťastný, keď vám zostanú. Zostali?

Zostali. Všetci sme prešli ťažkými životnými skúškami, nie vždy to bolo jednoduché, ale o to viac nás to zomklo.

V posledných rokoch hýbu televíziami nekonečné seriály, vy ste sa zatiaľ ani v jednom neobjavili. Nechcete alebo vás zatiaľ nikto neoslovil?

Ani sa neobjavím, pretože nekonečný seriál vás blokuje. Napríklad príde ponuka na krásny film a vy ho nemôžete točiť, pretože máte podpísanú zmluvu na nekonečný seriál. Navyše je nekonečný preto, že je nekonečná možnosť fabulovať akési príbehy, hovorím akési, pretože tie príbehy väčšinou za veľa nestoja.
Keď som kedysi dostal scenár na seriál, mal trinásť dielov, moja postava začínala v bode A a končila v bode Z. Vedel som, odkiaľ a kam môžem ako postava dôjsť. V týchto seriáloch neviete nič, len vám povedia: „Koľko nám dáte času, toľko vám toho napíšeme.“ A to nie je veľmi optimistické zistenie. Ale nekonečné seriály nezatracujem, viem, že veľa mojich kolegov si musí nejakým spôsobom zarobiť peniaze, a toto je jedna z možností.

Ste už tridsaťtri rokov ženatý, aký je recept na šťastné manželstvo?

To vám nepoviem, pretože každý má svoj zvláštny recept a ten si musí strážiť. Musí vedieť, ako na svojho partnera či partnerku zapôsobiť, aby vzťah fungoval a vydržal. Neviem si predstaviť, že by som niekomu dal univerzálnu radu.

O vašom staršom synovi Tomášovi sa v podstate vôbec nič nevie. Čo robí?

Tomáš má tridsaťdva rokov a svoju firmu, ktorá sa zaoberá tvorbou webových stránok. Majú grafické štúdio, vytvárajú propagačné materiály a viac tomu, čo robí, nerozumiem. Ale robí to dobre, lebo je o neho záujem.

Ešte z vás neurobil dedka?

Nie. Neviem, to sú otázky na neho. Ja sa ho na to nepýtam, pretože si myslím, že mi to neprislúcha. Zatiaľ mi nepriviedol ukázať žiadnu slečnu, o ktorej by uvažoval, že by si ju vzal. Myslím, že v súčasnosti sa so svadbami veľmi neponáhľa.

Mladší syn Martin ide vo vašich šľapajach. Nevyhovárali ste mu herectvo, v ktorom môže byť človek veľmi nešťastný aj chudobný, ak sa nepresadí?

Nevyhováral, pretože ani mne rodičia nič nevyhovárali. Len ma trošku mrzelo, že nešiel radšej na AMU, DAMU alebo JAMU, ale na konzervatórium. Nakoniec sa ukázalo, že jeho túžba bola veľmi silná a dnes už je v angažmá v brnianskom divadle Husa na provázku, kde som začínal. Skúša tam svoju prvú vec - hrá Leoša Janáčka a pracuje s režisérom Morávkom... Čo viac si môže mladý herec na začiatok priať? Myslím, že je tam teraz výborná partia dobrých hercov a Martin sa tam cíti skvele. Tiež dochádza do pražského Národného divadla hrať predstavenie Sluha dvoch pánov a myslím si, že naštartoval úžasne.

Aký je podľa vás herec?

Výborný a talentovaný.

Objavili ste sa spolu v televízii, hosťuje s vami v Národnom divadle, čo hovoríte na narážky, že ho protežujete a zametáte mu cestičku?

Ešte som sa s tým nestretol. Skôr sa stretávam s tým, že mi režiséri volajú a hovoria, že sú šťastní, že s ním môžu spolupracovať, pretože je enormný talent, s akým sa už dlho nestretli. To ma teší. A ak si niekto myslí, že ho pretláčam, tak nech si to myslí. Pretlačiť niekam herca je nemožné. Talent a osobnosť sa presadzujú samy.

Od osemnástich rokov máte niečo ako epilepsiu a keď ste sa presťahovali do Prahy, zmenili ste lekára, ktorý vám vysadil lieky a váš zdravotný stav sa vtedy výrazne zhoršil. Ako ste na tom so zdravím teraz?

Mal som zdravotné problémy, ktoré už nemám, a tým to považujem za uzavreté.

Ste stále abstinent?

Nie. Práve v súvislosti s odznením mojich zdravotných problémov som prestal abstinovať, ale neznamená to, že by sa zo mňa stal opilec. Vypijem si veľmi rád dobré víno aj iný dobrý alkohol. Obľúbil som si napríklad istý rum z Karibiku. Mám pocit, že dobre sa napiť je ako dobre sa najesť a patrí to k sebe.

Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Ak by som si bol vedomý alebo by mi bolo dokázané, že som skutky, z ktorých som bol obvinený, spáchal, pri mojej povahe odídem sám.“
Predseda Národnej rady SR Andrej Danko ku kauze otvárania listov v parlamente

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na porušenie zákona zo strany ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to však odmieta. Je to podľa vás výsmech občanom?

ÁNO 82%
NIE 18%
Celkový počet hlasujúcich: 1000
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo