Žiaden článok o Gorile sa dnes nedá napísať bez desiatok slov „údajne“. Čo však o Gorile už vieme naisto?
Vieme, že Slovenská informačná služba (SIS) požiadala súd o odpočúvanie, z ktorého Gorila vychádza, a súd jej opakovane tento súhlas dal. Môžeme povedať, že dve súhrnné informácie dorazili z SIS na ministerstvo vnútra, lebo sú o tom záznamy. Môžeme teda naisto povedať aj to, že polícia v tejto kauze takmer nič neurobila.
Môžeme naisto vyhlásiť, že SIS odpočúvala nejaký konšpiračný byt a o výsledkoch svojej práce informovala tak, ako mala?
Presne tak. SIS si v tejto veci na sto percent splnila povinnosti uložené zákonom.
Príbeh opisujúci okolnosti odpočúvania však znie veľmi neuveriteľne. Príslušník SIS si údajne zo svojho bytu všimol, že v jeho okolí parkujú vládne limuzíny a ľudia z Penty, a potom sa zrazu zistilo, že sa stretávajú priamo v susednom byte. Nie je to príliš veľká náhoda, aby to bolo uveriteľné?
Domnievam sa, že pomohla náhoda. SIS monitorovala, ako sa uvádza v dokumente, osobu Zoltána Vargu a sledovaním a odpočúvaním zistila, kam chodí. Musela pritom preveriť všetky byty v bezprostrednom okolí toho „konšpiračného“, a vtedy zistila, že v jednom z nich býva jej pracovník. Je síce neštandardné, aby sa analytik tajnej služby zaoberal takouto činnosťou, ale išlo o mimoriadnu situáciu, a tak to využili. V Gorile sa uvádza, že takýchto konšpiračných bytov bolo šesť. Prečo tajná služba nevyužila zvyšných päť? Jednoducho preto, že tam sa takáto náhoda asi neobjavila. Ale bolo by veľmi zaujímavé vedieť, kto chodil do tých ostatných bytov. Keby sme to vedeli, dnes by sme tu zrejme nemali len Gorilu, ale rovno celú zoo.
Finančné skupiny vynakladajú veľké prostriedky na to, aby práve v takýchto situáciách zaistili svoju bezpečnosť. Ako je možné, že nezistili odpočúvanie bytu, ktorý využívali práve na účely konšpirácie?
Oni tam dva- alebo trikrát urobili kontrolu. Dôvodov, prečo to nezistili, môže byť viacero. Ak napríklad kontrola prebieha analógovým systémom, ale odpočúvacie zariadenie je už digitálne, tak sa to jednoducho minie účinku. Alebo ak v zariadení nie je vysielačka, ale je napojené káblikom z druhého bytu, tak ako v tomto prípade, nedá sa zistiť silné elektromagnetické pole okolo odpočúvacieho zariadenia. Treba byť veľmi dôsledný pri takejto kontrole, využiť viaceré metódy na rôzne typy techniky. A to sa asi nestalo.
Prečo podľa vás Gorilu niekto pred Vianocami vystavil na internete? Z politických dôvodov?
Jednoznačne. A robil to skôr amatér, pretože vyvesiť politickú bombu v čase pred Vianocami, keď nastáva mediálny útlm, je chyba. V tomto prípade však brizancia informácií spôsobila, že záujem médií prišiel aj po sviatkoch. Celá kauza je politická, až teraz sa z toho zásluhou ministra vnútra stala aj trestnoprávna kauza.
Očakávate, že sa do volieb objaví na verejnosti aj nahrávka, ktorá by celé odpočúvanie potvrdzovala?
Toľko ľudí už hovorí o tom, že tá nahrávka sa môže objaviť, že sa to hádam aj stane. Vylúčiť sa to určite nedá.
Je možný aj taký dôvod vystavenia, aby dokument slúžil ako argument na vydieranie konkrétnych ľudí práve zatiaľ neobjavenými nahrávkami?
Myslím si, že nie. Tento materiál už tak rozvíril hladinu, že či sa už nahrávky objavia, alebo nie, nie je to podstatné, i keď by tomu isto ešte dodali váhu.
Čo je podľa vás príčinou, že polícia vo vyšetrovaní tohto prípadu roky nikam nepokročila?
To, že je nesvojprávna, čiže skorumpovaná. Nehovorím finančne, ale politicky, pretože ak mi môj nadriadený až po úroveň ministra povie - nerobte to, tomu sa venovať nebudeme, pretože, povedzme, idú voľby, vtedy sa polícia prestáva riadiť príslušnými zákonmi a začne zohľadňovať všeobecnú politickú situáciu. Všimnime si vyhlásenie ministra vnútra: „Dal som polícii voľné ruky.“ Takže logicky, inokedy ich voľné nemajú.
Kto všetko z polície sa mohol týmto materiálom zaoberať?
Dostal ho podľa dokumentu minister vnútra Martin Pado, ten to posunul na príslušné zložky. Dostala to inšpekcia, policajný prezident, odtiaľ sa to presunulo nižšie na príslušné útvary a tam sa to začalo „zašmodrchávať“. Nakoniec, v poslednej fáze, keď už to Tom Nicholson podával opakovane, na Úrade boja proti korupcii to dali preverovať iba operatívne, čo je v hrubom rozpore so zákonom. Operatívec nemôže rozhodnúť, či je prípad na trestné stíhanie, alebo nie, to môže len vyšetrovateľ alebo prokurátor.
Za posledné týždne sa občania dozvedeli, že prípadom sa budú nanovo zaoberať až dva špeciálne tímy - jeden na polícii, druhý na prokuratúre. Aký to má zmysel?
Myslím si, že žiadny. Ja tam vidím skôr politikum, lebo Generálna prokuratúra sa do toho veľmi nemala a prvý výrok od Dobroslava Trnku to aj celé spochybnil. Až s odstupom niekoľkých dní, keď bolo vidno, že médiá túto tému z rúk nepustia, zrazu sa prokuratúra rozhýbala a začala dávať dohromady svoj tím. A v tom momente vstúpil do hry minister vnútra a vypálil im rybník. Keďže ide o trestné skutky, ktoré patria do pôsobnosti špeciálnej prokuratúry, vytvoril tím, ktorý dozoruje špeciálna prokuratúra. Tím z Generálnej prokuratúry tam teda už nemá čo hľadať, pretože nie je možné, aby jednu a tú istú trestnú vec vyšetrovali dve nezávislé vyšetrovacie jednotky. To budú potom aj dva rôzne trestné senáty? Absurdné.
Ak by polícia chcela prípad skutočne dôsledne vyšetriť, na čo by sa mala zamerať a čo by mala predovšetkým preveriť? Čo dnes s odstupom niekoľkých rokov môže ešte vyšetriť?
Záchytných bodov je tam pomerne dosť. Jedna vývojová línia bude vypočuť všetkých, ktorí to dostali z SIS, a zistiť, čo s tým urobili. Druhou líniou budú príslušníci SIS, ktorí to vtedy vykonávali. Tretia línia - dožiadanie SIS o zvukové záznamy. Na rozdiel od iných ľudí, ja sa nedomnievam, že už neexistujú. Nepoznám zákon hovoriaci o tom, že po piatich rokoch by mali byť zničené. A ďalšia línia, policajní operatívci by mali zisťovať, či tie záznamy niekde neputujú. Ďalej treba okamžite začať vypočúvať hlavných aktérov - Haščáka, Bubeníkovú, Malchárka. Samozrejme, na základe uchopiteľných faktov. Teda, či je tu nejaká firma Elementa, či tam prišli peniaze, či za ne bola vykonaná nejaká skutočná práca a tak ďalej.
Je reálne očakávať, že slovenskí vyšetrovatelia so svojím materiálnym, technickým a mentálnym zázemím sú schopní odkryť finančné toky ľubovoľnej finančnej skupiny, ktorá si na ich dokonalom ovládaní postavila živnosť a existenciu?
To už je otázka pre naše politické kruhy, prokuratúru, vedenie ministerstva vnútra a polície. Oni by povedali, že, samozrejme, áno, máme na to. Povedia to najmä preto, že sa blížia voľby. A ja hovorím bez ohľadu na to, či sú voľby pred dverami - nemajú na to.
Prečo?
Zaznamenal som jeden jediný pokus, a to obdobie rokov 2002 až 2005, keď tu naozaj bola snaha takéto skutky odkrývať. Bolo to obdobie, keď Úradu boja proti korupcii šéfoval Jozef Šátek. A keď narazil na aktérov z prípadu Gorila, keď viedli trestné stíhania v desiatkach prípadov s obrovskými škodami, keď mali začať trestné stíhanie aj proti osobe blízkej ministrovi vnútra, tak minister Vladimír Palko ho v polovici januára 2005 odvolal z funkcie - s neakceptovateľným odôvodnením, že Šátek intrigoval v polícii. Jeho snaženie tak zastavil reprezentant vládnej koalície, ktorá mala predstavovať ten lepší výber v slovenskom prostredí - reformy, vládu zákona, právny štát. A oni všetkým odkázali - nie, my to nechceme, pretože nás to ohrozuje. To politické prostredie sa aj dnes správa darebácky, nezodpovedne a kšeftársky. Pokiaľ sa nezmenia zákony, ktoré by toto prostredie zlepšili, nemôžeme čakať, že vyšetrovanie sa dostane až na súd. A tu je potom ďalšia kapitola, nakoľko je spoľahlivá justícia. Vidíme, že nie je.
Tušíme už dnes, odkiaľ analytické informácie tajnej služby unikli? Z SIS, z polície alebo odinakiaľ?
Unikli aj z prostredia polície, zjavne aj z SIS. Je to skôr otázka na Toma Nicholsona, ale on musí svoje zdroje chrániť.
Je Gorila napísaná spôsobom charakteristickým pre SIS?
Je to analytický materiál, ktorý evidentne pochádza z SIS. Je spracovaný ich jazykom, sú tam citáty pre presnejšiu ilustráciu a toho analytického, komentatívneho obsahu tam veľa nie je. Ľudia, ktorí na tomto materiáli pracovali, boli odborne veľmi gramotní a nedávali tam zbytočne svoje úvahy, ale len doplňujúce informácie k menám alebo firmám, o ktorých sa hovorilo, aby mal adresát kontext. Slušná robota.
Hovorí sa, že lož sprevádzajú veľmi presné detaily. Nie je možné, aby niekto už hotový materiál ex post „vylepšil“ a vsunul tam aj údaje či rozhovory, ktoré v ňom pôvodne neboli?
Samozrejme, to je možné vždy, ale tento text podľa mňa zodpovedá realite. Ak sú tam nejaké chyby alebo nepresnosti, nie sú spôsobené lajdáctvom pracovníkov SIS, ale nepresnosťami vo vyjadreniach aktérov. V dialógoch medzi Jaroslavom Haščákom a Jirkom Malchárkom sú nepresnosti, kto sedí v akej dozornej rade, ale to nebola chyba spravodajcov. Tí len zaznamenali, čo počuli. Kvalita ich práce bola podľa mňa stopercentná.
SIS je povinná o svojich zisteniach informovať troch najvyšších ústavných činiteľov. Dá sa predpokladať, že o tomto prípade boli informovaní?
Predseda vlády Mikuláš Dzurinda bol informovaný. Adresát bol vybraný správne, veď išlo o FNM a člena vlády Jirka Malchárka, takže práve predseda vlády to mal dostať a aj dostal. Oficiálne, písomne. A dostalo to aj vnútro, lebo obsah sa priamo týkal vysokého funkcionára prezídia zboru.
Keď nastúpila do funkcie premiérka Iveta Radičová, komentovala prvú správu SIS, ktorú dostala, že sa z nej nič nedozvedela, lebo to boli všeobecne známe veci. Nemôže byť problém v tom, že informácie, ktoré SIS podáva najvyšším ústavným činiteľom, nemajú pre nich dostatočnú relevanciu?
Služba bola predsa po nástupe vlády Roberta Fica „vyčistená“. Všetci príslušníci 56. odboru kontrarozviedky museli odísť, a práve tento odbor na ochranu ekonomiky a boja proti organizovanému zločinu vypracoval Gorilu. Čiže namiesto kvalitných pracovníkov služby mala premiérka službu servilnú voči bývalej vláde. Problém je však aj v našich ústavných činiteľoch. Tajné služby nemôžu pracovať tak, že majú zákon, ktorý im len všeobecne definuje nejaké úlohy. Oni musia dostávať konkrétne zadania, o ktorých rozhodne Bezpečnostná rada štátu. Správy vypracované na konkrétne zadanie už nemôžu byť všeobecné, naopak, výstup musí byť veľmi jasný a k danej úlohe. Toto sa u nás, bohužiaľ, nedeje dostatočne, pretože naši ústavní činitelia sú v tejto oblasti neskúsení.
Potrebuje vôbec štát za takýchto okolností tajnú službu?
Najprv sa musí urobiť audit, ako je krytá bezpečnosť štátu - aké sú na to nástroje a prostriedky, aká je ich efektivita a kvalita. To za dvadsaťdva rokov neurobil nikto. A potom môžeme povedať my občania, že chceme dôslednú a efektívnu kontrolu týchto služieb, pretože ak nie sú kontrolované, narúšajú naše súkromie. Mechanizmus účinnej kontroly však nesmie byť politický a parlamentný ako napríklad návrh poslanca Martina Fedora, aby jeden poslanec za koalíciu a jeden za opozíciu z príslušného výboru na kontrolu SIS mohli zisťovať, kto všetko je odpočúvaný. Politici tak získajú možnosť zistiť, koho služba „rozpracovala“, a ak pôjde, povedzme, o ich pochybných sponzorov a obchodných partnerov, tak legalizáciu špinavých peňazí „ošetria“ dôkladnejšie. Na kauze Gorila vidíme, že naše politické strany sú en bloc skorumpované, riadia ich nejaké finančné skupiny a bohvie ešte akí klienti - a možno aj klienti zo zahraničia, ktoré nemusí byť naším priateľom. Toto všetko ohrozuje našu bezpečnosť, nielen štátu, ale aj nás, občanov.
Pri účinnej kontrole teda existencia tajného monštra má svoju opodstatnenosť?
Gorila ukázala, že SIS vie byť efektívna. Obdobie rokov 2005 až 2006 ukazuje, že v službe sa naozaj vyskytli šikovní a kvalifikovaní ľudia. Odviedli dobrú prácu a za to ich vtedy nové vedenie SIS povyhadzovalo. Do prípravy takých ľudí pritom investujeme čas a prostriedky. Výchova a výcvik spravodajského dôstojníka trvá zhruba desať rokov, minimálne sedem. To isté platí pre operatívca a vyšetrovateľa v polícii. Práve keď ľudia dospejú do štádia zrelosti a spoločnosť by mala už len zužitkovávať ich kvalitu, my ich vyhodíme. Naše bezpečnostné prostredie je najväčším rizikom našej bezpečnosti. A najmä preto, že politici sú nezodpovední.
Znamená to, že ak príslušníci služby nemajú záruku kariérneho vývoja nezávisle od momentálnej politickej situácie, sú oveľa náchylnejší na to, aby vyvíjali nezákonné aktivity?
Presne tak. Ak im nedáme istotu kariérneho postupu, začnú si kariéru riešiť iným spôsobom.
Z vašich slov však vyplýva, že ak sme dvadsaťdva rokov nevedeli zaistiť správne „úkolovanie“ tajnej služby a nevedeli sme zaistiť jej optimálnu kontrolu, potom dvadsaťdva rokov tu tajná služba predstavovala akýsi štát v štáte približne s miliardovým rozpočtom a tisíckami ľudí, ktorí pracujú, nikto nevie na čom.
Áno, potom sú tie výstupy také rozpačité, ako opísala premiérka, a ja viem, že nie je prvá, ktorá k takémuto konštatovaniu dospela. V období Vladimíra Mečiara bolo pochopiteľné, že služba nebola službou štátu, bolo tu vtedy gangsterské prostredie, kde im politický gangsterizmus umožnil páchať excesy až mafiánskeho typu. V roku 1998 pri nástupe prvej Dzurindovej vlády sme sa domnievali, že sa to zmení. Lenže politici prišli ako tabula rasa, nevedeli, čo s tým, nerozumeli tomu a nenaučili sa to dodnes. A možno to ani nechceli riešiť.
Bude mať kauza Gorila definitívny koniec po parlamentných voľbách?
Domnievam sa, že po voľbách pôjde v tichosti do stratena. Nemáme nezávislých vyšetrovateľov a zodpovednú prokuratúru. Tom Nicholson uvádza, že ho vypočúval aj šéf špeciálnej prokuratúry Dušan Kováčik, ale vyšetrovateľa ani Kováčika nezaujímal až tak obsah Gorily ako to, ako sa k nemu Nicholson dostal. To je signál, aby sme nemali dôveru ani v špeciálnu prokuratúru, pretože sa evidentne nespráva tak, ako jej ukladá zákon. Tiež išla chrániť nejakého klienta.
Nezlyhali aj médiá, ak dnes novinári priznávajú, že o týchto materiáloch vedeli už dávno? Je v poriadku, že po tom, čo to niekto zavesí na internet, začínajú robiť prácu, ktorá mala byť hotová pred troma rokmi?
Rozumiem tým novinárom, pretože ak nemám dôkazy, nahrávky, tak je to naozaj veľmi ťažké. Na druhej strane - áno, mali sme urobiť tú preverovaciu a rešeršovaciu činnosť, poslať ľudí do terénu a skúsiť niečo zistiť. Lenže Slovensko je malé a všetci majú, obrazne povedané, svojich klientov a svoje hypotéky. Ak tu máme finančné skupiny mocnejšie ako všetky naše vlády, prečo by nejaký chudák novinár alebo vydavateľ, ktorý je takisto od nich do istej miery závislý, mal riskovať krk? Keď je to vyvesené na internete, je to iné - nemusíme nikomu vysvetľovať, kde sme to vzali a, navyše, je čas blízko pred voľbami, takže zrejme bude nakoniec ochota aj u kompetentných orgánov urobiť aspoň nejaké kroky.
