25 rokov najlepsich fikcii
 
 

Školstvo je konzervatívny kolos prepojený na záujmové skupiny, tvrdí Vladimír Burjan

21. september 2013, 06:00

Slovenskí učitelia si často musia brať aj druhú prácu, aby z výplaty vyžili. Ďalší učiteľský štrajk sa nedá vylúčiť.

Vladimír Burjan: Rušenie málotriedok je nevyhnutný trend.

Vladimír Burjan: Rušenie málotriedok je nevyhnutný trend. Foto: Tony Štefunko

Problematike školstva sa venuje celý život ako učiteľ, zamestnanec ministerstva školstva i podnikateľ. Dôverne pozná učiteľské problémy a tvrdí, že sťažnosti pedagógov na platy a hrozby ďalšieho štrajku sú opodstatnené.

Napriek tomu si myslí, že keby školy dostali viac slobody a menej byrokratickej záťaže, učitelia by možno bez reptania pracovali aj za to málo, čo dostávajú teraz. Školstvo je však konzervatívny kolos, v ktorom aj dobré nápady narážajú na odpor starých štruktúr.

VLADIMÍR BURJAN (53) je vydavateľ časopisu Dobrá škola a riaditeľ firmy, ktorá sa venuje hodnoteniu a testovaniu žiakov. Zhovárala sa s ním EVA MIHOČKOVÁ.

Ako vnímate nový nápad ministra Čaploviča podmieniť výšku financovania škôl kvalitou výsledkov ich žiakov?
Považujem ho za jeden z najhlúpejších a najškodlivejších nápadov z dielne súčasného ministerstva. Je to z koncepčného hľadiska úplne pomýlené. V USA to v niektorých štátoch zaviedli už dávnejšie a zoznam negatívnych vedľajších efektov nemá konca.

Školy sa masovo zbavujú slabých žiakov, vykašľali sa na učivá či dokonca celé predmety, ktoré nemajú vplyv na výšku financovania, zúfalí učitelia pomáhajú žiakom počas testovania a utekajú z oblastí, kde sú prevažne slabí žiaci. Najväčších odporcov tejto myšlienky, paradoxne, nájdete vo Fínsku, ktorým sa náš pán minister tak často zaštiťuje.

Učitelia namietajú, že takýto systém by nebol fér. Majú pravdu?
Majú. Medzi vstupnou úrovňou žiakov na jednotlivých školách sú priepastné rozdiely, o tom máme z našich testovaní dostatok spoľahlivých dát. Ako chcete viazať financovanie školy na výsledky jej žiakov, ktorých rodinné zázemie, študijné predpoklady a množstvo ďalších kľúčových parametrov nemôžu učitelia ovplyvniť?

Navyše, príčinou slabých výsledkov žiakov sú často faktory, na boj s ktorými by škola potrebovala, naopak, viac peňazí a nie menej. Je to taký zlý nápad, že na jeho zmietnutie zo stola by akejkoľvek skupine rozumných odborníkov malo stačiť pol hodiny.

Vnímate sťažnosti učiteľov na platy a hrozby štrajkom ako opodstatnené?
Áno, myslím si, že na to majú dôvod. Právo štrajkovať už využili mnohé profesie - od autodopravcov cez lekárov a zdravotné sestry až po letových dispečerov. V prípade učiteľov je naozaj ťažké spochybniť opodstatnenosť ich rozhorčenia. Ich platové podmienky sú skutočne zlé a práca ťažká, zodpovedná a pre spoločnosť kľúčová.

Dá sa z učiteľského platu dnes vyžiť?
Je to veľmi ťažké, aj keď je pravda, že existujú regionálne rozdiely. Platy pedagógov sú dané tabuľkami, takže rovnaké peniaze zarobí učiteľ v Bratislave aj v Snine, no rozdiel v reálnych životných nákladoch v týchto mestách je obrovský. Niektorí politici navrhovali zohľadňovať regionálne rozdiely, no učitelia sa postavili proti tomu. Vraj, za rovnakú prácu majú všetci dostávať rovnaký plat.

Ale zarábať sedemsto eur v Michalovciach, kde sú ľudia radi, ak vôbec majú prácu, nie je zas až také zlé, nie?
Niekomu sa to môže zdať dosť, inému málo. Mnohí namietajú, že mlieko stojí všade rovnako, ale to sa určite nedá povedať o cene bytu, električenky, služieb a podobne.

Možno by bolo dobrým kompromisným riešením, keby sa zachovali tabuľkové platy, ale zriaďovatelia škôl by mali nejaké fondy, z ktorých by mohli svojim pedagógom platy zvýšiť, ak to uznajú za vhodné, respektíve ak to vyžaduje situácia na trhu práce, ktorý je tiež iný v Bratislave a iný v Snine.

Viete o tom, že by učitelia boli nútení brať si aj druhú prácu, aby vyžili?

Áno, poznám takých. Mnohí by neuživili svoje rodiny, keby nemali aj druhé zamestnanie. Najjednoduchšie to majú jazykári a učitelia informatiky, ktorí často po večeroch robia webové stránky pre firmy, administrátorov sietí alebo prekladajú. Mnohí doučujú. To všetko im však uberá čas, ktorý by mali venovať príprave na vyučovanie na druhý deň.

Sú medzi učiteľmi také nálady, že ďalší štrajk naozaj vypukne?
Ťažko povedať, situácia je dosť neprehľadná. Základných a stredných škôl je spolu okolo 2 300 a komunikácia ani koordinácia medzi nimi nie je jednoduchá. Navyše, nálada sa líši podľa regionálnych podmienok. Niekde je taká zlá situácia na trhu práce, že učitelia sú radi, že vôbec sú zamestnaní. Boja sa, že ak budú „vyskakovať“, môžu byť prepustení. Že sa to naozaj deje, ukázal aj nedávny prípad košického učiteľa Ota Žarnaya.

Učitelia sa boja otvorene kritizovať pomery v školstve a vstúpiť do štrajku?
Určite sa mnohí boja. Navyše riaditeľov na niektorých školách varovali ich zriaďovatelia, aby boli rozumní, nevymýšľali so štrajkom a nevyrábali zbytočné problémy. Niektorí z týchto riaditeľov potom zvolali svojich učiteľov a zopakovali im to isté. V takej atmosfére je ťažké zorganizovať jednotnú akciu tisícov ľudí.

Majú aj inú možnosť ako štrajk? Môžu napríklad veriť slovám ministra Čaploviča, že im zvýši mzdy na 1,2-násobok priemernej mzdy do roku 2016?
Tomu sa dá ťažko veriť. Minister školstva nie je dostatočne silný na to, aby vedel zaručiť takéto zvýšenie platov, ak to nebude skutočná, úprimná priorita vlády, čo zatiaľ nie je. A to teraz nemyslím ako kritiku Dušana Čaploviča, zrejme by to ani iný na jeho mieste nedokázal garantovať. Vláda má, žiaľ, iné priority a na tie peniaze dokáže nájsť.

Čaplovič možno prebojuje zvýšenie platov o päť percent, ale to predsa nič nerieši. Financovanie vzdelávania sa tu dvadsať rokov trestuhodne zanedbávalo a situácia dospela do kritického bodu, že ani dvadsaťpercentné zvýšenie by nestačilo. Problémom nie sú iba platy učiteľov. Školám chýbajú peniaze na knihy, časopisy, pomôcky, techniku, softvér, vzdelávanie učiteľov.

Spoločnosť by si však mala uvedomiť, že mzdové pomery významne ovplyvňujú, akí ľudia sa venujú našim deťom. Štát učiteľov „nakupuje“ na trhu práce. Keď začínajúcemu pedagógovi ponúka 520 eur v hrubom, nemôže čakať, že dostane tých najlepších absolventov.

Nemali by si však aj učitelia uvedomiť, že štát nie je zisková zahraničná firma, a tomu prispôsobiť svoje očakávania?
Iste, každý, kto sa rozhodne pre učiteľstvo, sa tým dobrovoľne vzdáva príjmu, ktorý by mohol mať v úspešnej súkromnej firme. Ale nespokojnosť nepramení iba z nízkych platov. Mnohí z nich by lepšie znášali nižší plat, keby celkové podmienky v školstve boli normálne. Keby neboli zasypaní množstvom nezmyselnej byrokracie, keby mohli slobodnejšie dýchať a byť kreatívni.

Baví ich práca s deťmi, preto si vybrali povolanie učiteľa. Keby v škole bolo príjemné prostredie a dobré podmienky na prácu, keby ich stále niekto neotravoval s vecami, ktoré nesúvisia s učením, určite by v školách nevládla „blbá nálada“.

To by zrejme školstvo muselo byť štátom v štáte, pretože v celom verejnom sektore funguje byrokratický moloch.
Ale školy predsa nie sú katastre či daňové úrady a učitelia nie sú úradníci. Ten byrokratický duch nášho školstva je neblahým dedičstvom Rakúsko-Uhorska, čoho by sme sa mali zbaviť. Ministerstvo by to nestálo ani cent. Na to, aby Čaplovič zrušil päťdesiat nezmyselných tlačív a dal učiteľom väčšiu slobodu a zodpovednosť, nepotrebuje súhlas ministra financií.

Myslíte, že učitelia odvádzajú nadpriemerne kvalitnú prácu, keď chcú nadpriemerný plat?
Učiteľov je asi šesťdesiattisíc. Sú medzi nimi vynikajúci aj slabí. Niektorí si možno nezaslúžia ani to málo, čo dostávajú teraz, ale poznám aj takých, ktorí by si zaslúžili trojnásobok. Môžeme hovoriť o kvalite učiteľov, ale potom to poďme riešiť aj pri sudcoch, lekároch, úradníkoch i politikoch.

Je nefér, keď minister financií povie, že najprv chce vidieť kvalitu, až potom učiteľom pridá, keď rovnaké pravidlo neuplatňuje pri žiadnej inej profesii. Keby sa zvýšili učiteľské platy, začali by do škôl prichádzať kvalitnejší ľudia a postupne by to zvýšilo kvalitu škôl.

Z prieskumu Ústavu informácií a prognóz školstva vyplýva, že až 40 percent detí chodí do školy nerado. Nie je to aj vizitka práce učiteľov?
Do istej miery áno. Na ich obranu však treba povedať, že sú príliš zviazaní systémom, ktorý do zbytočných podrobností predpisuje, čo môžu, čo musia a čo, naopak, nesmú. Keď do školy nastúpi mladý nadšený pedagóg, rýchlo zistí, že veľa vecí nemôže robiť podľa seba, ale musí sa podriadiť množstvu nariadení.

Náš systém pomerne podrobne určuje, aké predmety sa budú vyučovať, aké učivo sa na nich bude preberať, z akých učebníc, akým tempom, v akom poradí...

Ťažko môžete byť hravý, keď musíte pubertiakom vysvetľovať morfológiu hlavonožcov. Predpísané učivo je často veku neprimerané, príliš teoretické, nudné. Nejeden učiteľ cíti, že by sa žiaci potrebovali a chceli učiť niečo celkom iné, že by ich tým aj vedel zaujať, no jeho možnosti meniť obsah sú obmedzené.

Prečo z ministerstva tak podrobne predpisujú, čo sa majú deti učiť?
Zrejme sa na ministerstve a v Štátnom pedagogickom ústave boja, že keby sme dali školám viac slobody, naša ekonomika by sa zrútila a v krajine by zavládol chaos a anarchia.

Ministerstvo argumentuje, že by vznikol problém pri prestupovaní žiakov na inú školu, keďže by nemali naštudované to, čo iní vrstovníci v ročníku.
Áno, je to často opakovaný, ale podľa mňa celkom nezmyselný argument. Chcel by som vedieť, koľko detí na Slovensku ročne mení školu. Nie sme predsa v USA, kde sú rodiny zvyknuté sťahovať sa za prácou každý tretí rok. Keby náhodou problém s presťahovaným žiakom aj vznikol, dieťa sa dokáže zmeškané učivo doučiť.

Vnímam to iba ako výhovorku, v skutočnosti nie je vôľa dať školám viac voľnosti. Sme v tomto veľmi konzervatívni a väčšej voľnosti sa bojíme. A to napriek tomu, že v mnohých krajinách školstvo dobre funguje aj bez neustáleho dirigovania zhora.

Nie je to tým, že sme ešte nemali mladého a progresívneho ministra školstva?
Obávam sa, že aj keby taký prišiel, jeho snahy by boli zomleté útokmi zo všetkých strán. Školstvo je obrovský konzervatívny kolos, ktorý je prepojený na veľa záujmových skupín. Keď si minister zmyslí, že urobí nejakú zásadnejšiu zmenu, najskôr sa ozvú stranícki kolegovia, potom experti z koaličných strán, ďalej opozícia, ostatné rezorty v rámci pripomienkovania, mestá a obce, odborári, zriaďovatelia a v neposlednom rade rôzne priemyselné lobistické skupiny. A to som ešte zabudol na rezortné ústavy, kde budú iste mnohí tvrdiť, že sa to nedá.

Nezvýši atraktívnosť školy zavedenie tabletov, ktoré sa práve obstarávajú za milióny eur?
Podľa mňa je to rovnaká hlúposť, akou bol centrálny nákup Planéty vedomostí. Každá škola má iné, špecifické potreby, ona sama najlepšie vie, čo momentálne najviac potrebuje na skvalitnenie svojej práce. Osobne som veľký fanúšik tabletov, sám mám dva.

Ale nakúpiť ich naraz pre všetky školy za takú obrovskú sumu je nezmysel. Z toho budú mať radosť iba tí, čo ich vyrobili, a tí, čo ich rezortu predajú. Malo sa to najskôr vyskúšať na niekoľkých školách, aby sa zistilo, ako to funguje, aké sú s tým problémy, aký softvér je k dispozícii a ako s ním dokážu žiaci a učitelia pracovať.

Ak tablety nahradia deťom časť učebníc a odľahčia sa im tašky, tak to nebude dobrá investícia?
Ale to je hudba budúcnosti, pretože slovenských programov a materiálov pre tablety je zatiaľ minimum, všetko je v angličtine. Navyše, skutočne dôležitý je obsah, nie jeho nosič. Ak sa budú žiaci naďalej učiť, že vtáčie pero sa skladá z kostrnky a zo zástavice, alebo ak im budeme vtĺkať do hlavy štúrovcov skôr, ako na nich mentálne dozrejú, bude ich to nudiť rovnako na tablete ako v učebnici.

Zažil som vystúpenie učiteľky, ktorá používala interaktívnu tabuľu, na ktorú premietala nejaké suchopárne delenie s množstvom odrážok. To mohla pokojne písať kriedou na tabuľu, bolo by to úplne jedno. Technika nás nespasí, dôležitejší je obsah a spôsob podania. A v ňom máme stále veľké rezervy.

Treba zoštíhliť školskú sieť a zrušiť školy s menej ako 150 žiakmi, aby bolo na učiteľské platy?
Učitelia sa tomu bránia, ale podľa mňa je opodstatnené prehodnotiť malé školy. Za posledných dvadsať rokov počet detí dramaticky poklesol, no sieť škôl ten vývoj nekopírovala. Náš štát jednoducho nie je taký bohatý, aby si mohol dovoliť toľko malých škôl.

Zo zrušenia škôl sa môže ušetriť tak 20 miliónov eur, ale na zvýšenie platov treba minimálne 60 miliónov. Oplatí sa to potom, keďže následne vzniknú komplikácie pre rodičov s vozením detí do vzdialenej školy?
Dnes máme situáciu, že na nejakej málotriedke sú náklady na žiaka tritisíc eur ročne a v plnoorganizovanej škole o päť kilometrov ďalej je to tisícdvesto eur ročne. Keby sa niektoré malé školy zrušili a deti vozili autobusmi do blízkej väčšej školy, ušetrili by sa nemalé peniaze. Možno by nestačili na plošné zvýšenie platov učiteľov, ale hospodárnosť je aj v rezorte školstva dôležitá.

Nebránia sa iba rodičia, ale aj obce, ktoré tvrdia, že škola má v obci nezastupiteľnú úlohu.
V poriadku, ale ak je v obci málo detí a na chod školy nestačia peniaze z normatívu, nech školu dotuje obec z vlastného rozpočtu alebo nech si zoženú sponzorov. Treba si uvedomiť, že keď ministerstvo dofinancováva malé školy niekoľkonásobným zvýšením normatívu, peniaze potom v rezorte chýbajú na iné veci.

Aj analýza OECD uvádza nutnosť zoštíhlenia slovenskej školskej siete a zvýšenia počtu žiakov v triede. Je to teda nevyhnutný trend, ktorému sa nevyhneme?
Myslím, že áno. Ale učitelia často nechápu, že keď sa hovorí o potrebe zvýšenia počtu žiakov v triedach, nie je reč o triedach, v ktorých dnes sedí dvadsaťosem detí, ale o tých, kde ich je osem-desať. Také malé triedy si skrátka nemôžeme dovoliť, nie sme Švajčiarsko. Málokto vie, že priemerný počet žiakov v slovenskej triede je asi sedemnásť, čo je vzhľadom na naše finančné možnosti dosť málo.

V tej istej analýze sa konštatuje, že na Slovensku sa už prijalo množstvo dobrých opatrení v oblasti školstva, ale nedokázali sa nijako prejaviť v praxi. Čím to je?
Mnohé opatrenia sa zavádzajú celkom formálne a byrokraticky. Dobrým príkladom je ďalšie vzdelávanie učiteľov, ktoré malo viesť k zvyšovaniu ich odbornosti a najmä ku kvalitnejšej práci. V skutočnosti je to fraška. Učitelia si chodia odsedieť nič nehovoriace prednášky, len aby dostali nejaké kredity a mohli si trochu prilepšiť k výplate. Ale reálne im to často nič nedáva.

Čím to je?

Napríklad aj tým, že rezortné metodicko-pedagogické centrum na to dostalo z eurofondov miliardu korún a teraz robí zadarmo školenia pre učiteľov. Nemajú takmer žiadnu konkurenciu a podľa toho to aj vyzerá. Keď si iné subjekty chcú vybaviť akreditáciu na takéto školenia, sú zahrnuté takou administratívou a nezmyselnými podmienkami, že ich aj prejde chuť.

Nehovoriac o tom, že ostatní školenia nemôžu ponúkať zadarmo, pretože na ne nedostali tú miliardu. Malo sa to urobiť tak, ako je to v Česku: peniaze mali rozdeliť medzi školy a účelovo ich viazať na vzdelávanie učiteľov. A školy mali mať možnosť vyberať si zo širokej ponuky rôznych organizátorov školení.

Ministerstvu sa, samozrejme, hodí, keď môže z eurofondov financovať svoje rezortné organizácie, čo aj vo vrchovatej miere robí. Ibaže štátny monopol za štátne peniaze ešte nikdy nevyprodukoval kvalitu.

Autor: Plus 7 Dní/Eva Mihočková
Poslať e-mailom

 
Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Na Slovensku nevyšetruje ministerstvo vnútra, ale prokuratúra, ktorá je nezávislá.“ Minister vnútra Robert Kaliňák sa takto obhajoval na pôde Európskeho parlamentu, pričom evidentne zabudol na vyšetrovateľov spadajúcich pod jeho rezort.

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Myslíte si, že Štefan Harabin naozaj zažaluje predsedníčku najvyššieho súdu Danielu Švecovú za uverejnenie jeho odmien v sume 113 tisíc eur?

ÁNO 85%
NIE 15%
Celkový počet hlasujúcich: 100