Z pankáča Branislava Škripeka sa stal kazateľ

07. apríl 2012, 13:00

Nový poslanec za Obyčajných ľudí Branislav Škripek si vyskúšal anarchiu i obrátenie.

Pri práci: Branislav Škripek
sa živí prekladmi z angličtiny.
Úraduje v reštaurácii.
Zónu A.

Pri práci: Branislav Škripek sa živí prekladmi z angličtiny. Úraduje v reštaurácii. Zónu A. Foto: JURAJ ROŠČÁK

Naprvý pohľad pôsobí ako chyba v systéme. V minulosti bol pankáčom, potom evanjelizátorom a dnes je poslancom parlamentu za Obyčajných ľudí. Branislav Škripek (41) sa prekrúžkoval zo 64. miesta na desiate, čo je po štvorici poslancov okolo Igora Matoviča najväčší posun z pôvodného poradia na kandidátkach. „Voliči ma prekrúžkovali a Boh mi dal poslanie,“ vysvetľuje si 9 601 krúžkov novopečený zákonodarca. „Ten jeden hlas je môj vlastný,“ smeje sa.

Pankáč

Takmer pred štvrťstoročím by ťažko niekomu napadlo, že rebelujúci bratislavský pankáč vyznávajúci anarchiu bude rozhodovať o zákonoch, ktoré by mali všetci dodržiavať. „Strapatí sme boli. Pili sme pivo, fajčili sme, niektorí sme nemali ani osemnásť rokov, boli sme dobrá partia, páčila sa nám muzika. To nezapadalo do socialistického úzusu,“ spomína Škripek. Byť pankáčom v tých časoch nebolo med lízať. Popri katolíckom disente a ekologických aktivistoch patrilo pankáčske hnutie k najsilnejším antikomunistickým prejavom nespokojnosti na sklonku osemdesiatych rokov. Polícia chlapcom so „strapatými“ vlasmi nedávala dýchať, neraz sa medzi nich úspešne infiltrovala tajná Štátna bezpečnosť. Boj so strážcami vtedajšieho zákona však prinášal aj úsmevné chvíle. „Jeden náš kamarát pankáč bol policajt, obyčajný pochôdzkar v Petržalke. Kultová kapela Zóna A tam mala koncert a on požičal spevákovi Koňýkovi uniformu.

 

A ten v nej normálne vyšiel na pódium. Najprv sme sa vyľakali, že prišli policajti. Koňýk sa potom povyzliekal, mal pod uniformou svoje typické zaplátané farebné gate, hrozne sme sa na tom smiali,“ spomína dnešný poslanec. Okrem Zóny A rád počúval Lord Alex, Davovú psychózu a Slobodnú Európu a zo zahraničných kapiel mu imponujú Ramones, X-Ray spex, Sex Pistols, ale aj Dead Kennedys a Exploited. „Najkrajší na punk rocku bol zážitok komunity. Tí ľudia majú často ťažké životné osudy spôsobené napríklad rozpadom rodín. Ja som prežíval to isté,“ vysvetľuje Škripek. Práve s touto komunitou sa však spájajú narkotiká a alkohol. „Drogy prišli až po revolúcii. Ja som však fetovať nechcel. Bolo strašné stretnúť po rokoch na ulici úplne sfetovaného gitaristu Slobodnej Európy Braňa Alexa alebo známeho pankáča Jožka Sokola. Ďalší gitarista Slobodky Sveťo Korbel sa síce obrátil k Bohu, no potom stratil požehnanie. Ja mu stále žehnám. Prajem mu, aby našiel opäť to, o čo sa už raz pokúšal. Odvtedy sme sa nevideli,“ spomína Škripek na svojich priateľov.

Osvietenie

Anarchistické časy dnešného poslanca sa skončili krátko po revolúcii. Na vojne v Postoloprtoch pri Žatci v roku 1990 zažil „na buzeráku osvietenie“ a obrátil sa k Bohu. Na pank napriek tomu nezanevrel. „Pri stretnutí s Božím dotykom som prežil niečo nádherné. Mal som pocit obrovského zážitku a prijatia a zároveň som tam nič konkrétne nevidel. Začal som vnímať duchovne,“ tvrdí Škripek. „Nič som nebral, nič som nepil. Bol som v pokoji a psychicky vyrovnaný. A náhle sa ma dotklo niečo mohutné, prežíval som niečo, z čoho som porozumel, že toto človek v živote hľadá. V tej chvíli som vedel, že existuje Boh a je dobré, že existuje. Je to osobný Boh, ktorý sa zaujíma o človeka. Od toho momentu som bol motivovaný konať dobro,“ vyznáva sa. Po príchode do civilu sa rozhodol šíriť evanjelium. Založil s niekoľkými priateľmi Spoločenstvo pri Dóme svätého Martina, dorobil si maturitu k strojníckej učňovke a pôvodné zamestnanie robotníka na buldozéri vymenil za prácu ošetrovateľa postihnutej mládeže na Mokrohájskej ceste v Bratislave. V bratislavskom Dome únie žien mával každú stredu aj dvojhodinové kázania. Na stretnutia chodilo od dvesto do štyristo ľudí, záujem však tak narástol, že sa na nejaký čas museli presunúť do Estrádnej sály PKO. V roku 1996 sa Škripek rozhodol doplniť si vzdelanie. Vyštudoval teológiu, no kňazom sa nestal. „Chcel som nastúpiť do seminára, ale nakoniec som sa rozhodol, že nebudem kňaz, lebo som porozumel Bohu, že to odo mňa nechce. Zostal som laickým kazateľom.“

So synom

Ešte počas práce ošetrovateľa si vtedy dvadsaťdvaročný Škripek všimol v ústave ťažko telesne postihnutého Marcela, ktorého rodičia opustili hneď po pôrode. „Bol odkázaný na invalidný vozík a nikto sa s ním ani nerozprával. Ako päťročný vedel dohromady dvanásť slov. Nevedel ani jesť, nedokázal prehĺtať. Chcel som preň spraviť niečo pekné. Najprv tak, že si ho zoberiem na víkend domov alebo niekam na výlet. Takto sa medzi nami zrodil vzťah. Pochopil som, že mi ho Boh dáva, a ja sa mu môžem venovať,“ prezrádza poslanec.

 

Marcela si osvojil za syna. Na jednej z pútí vo Francúzsku sa potom zoznámil s onkologickou lekárkou Andreou, o rok mladšou. V roku 1998 sa zobrali a o Marcela sa starali spoločne. Po desiatich rokoch od svadby sa konečne presťahovali do svojpomocne postaveného domu v Budmericiach, no radosť z vlastného hniezda im skalila tragédia - na druhý deň po sťahovaní Marcel oslepol. „Už nikdy nevidel, zomrel náhle rok nato. Súviselo to s jeho chorobou hydrocefalom. Nemal ani vyvinuté kĺby v jamkách, nohy mal úplne vykĺbené. Nikdy nechodil, mal rázštep chrbtice, bol inkontinentný. Zomrel ako dvadsaťdvaročný, presne v tom čase pred Vianocami, v ktorom ku mne pred šestnástimi rokmi prišiel. Veľmi veľa nám dal, aj keď on si to možno neuvedomoval,“ spomína Škripek.

Napriek lekárom

Lekári vylúčili možnosť, že manželia by mohli mať vlastné deti, vraj pre Andreinu neliečenú chorobu z detstva. Evanjelizátora však nepresvedčili. Po modlitbe v jednej komunite k nemu vraj prehovoril Boh, že budú mať dieťa. Rozhodol sa štyridsať dní za to postiť, pil len paradajkovú šťavu, modlil sa a plnil si manželské povinnosti. Počas tejto očistnej kúry splodili s manželkou syna Bohdana Rastislava. Narodil sa cisárskym rezom v roku 2001 už v šiestom mesiaci tehotenstva, počas bežnej kontroly u gynekológa. Musel okamžite von, boj o život však vyhral. Pri narodení mal len 670 gramov a 30 centimetrov a prvé tri mesiace prežil v inkubátore. „Viacerí lekári nám povedali, že je to šokujúce, a najprv mi tvrdili, že do pár dní umrie.

 

Chodil som do nemocnice každý deň na hodinu, modlil som sa nad ním a čítal som mu z Božieho slova. Žehnal som mu, aby sa rozvíjal,“ hovorí Škripek. Z Bohdana je dnes vitálny chlapec, hoci sa trochu ťažšie učí a chodí do špeciálnej školy v Pezinku. Počas nášho stretnutia s poslancom však na chlapcovi nebolo badať nič zvláštne. Pôsobil bystro, zaujímal sa o náš fotoaparát a hneď si vyskúšal zopár záberov. Rok po Bohdanovi sa Škripekovcom narodil druhý syn Andrej Branislav - takisto predčasne, tentoraz v ôsmom mesiaci, po náhlom krvácaní. Na svet prišiel 29. decembra, v rovnaký deň ako zosnulý adoptovaný Marcel. „Každý rok slávime spolu Andrejove aj Marcelove narodeniny, akoby medzi nami stále bol,“ približuje otec rodiny.

Prekladateľ

Škripek sa živí prekladom z angličtiny, medzi jeho práce patrí aj známy seriál o Indianovi Jonesovi. Napriek výnosnejším zárobkom sa však už nevenuje komerčným prekladom, ale len náboženskej literatúre. Úraduje v Pezinku v reštaurácii s voľne prístupným signálom internetu. „Vstávame ráno o šiestej. Po raňajkách mám s deťmi pätnásťminútové biblické vyučovanie, požehnám im a odvieziem do školy. Žena ide do práce, ja prekladám. Za knihu, na ktorej práve pracujem, dostanem tisíctristo eur. Bude mi to trvať asi dva mesiace. Za náboženskú literatúru sa platí málo,“ vysvetľuje kazateľ. Pracuje, kým je Bohdan v škole v Pezinku, potom ho odvezie domov do Budmeríc, kde zasa chodí na základnú školu mladší syn Andrej.

Politik

S Igorom Matovičom sa Škripek osobne nepoznal, bola mu však sympatická myšlienka vytvoriť možnosť kandidovať pre nestraníkov, viazaných len vlastným svedomím. Na ponuku Obyčajných ľudí napokon po modlitbe prikývol. V parlamente sa chce bývalý pankáč venovať prorodinnej politike, aby vraj mladí ľudia nemuseli utekať do zahraničia za lepším životom. „Musíme zvýšiť vážnosť viacčlennej rodiny a mladým ľuďom vytvoriť zdravé voľnočasové aktivity. Mám veľmi konkrétnu predstavu,“ sľubuje Škripek.

Autor: ANDREJ ONUFER
Poslať e-mailom
 
Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Považujem za nezmyselné napätie a sankcie, ktoré sa z jednej, druhej či tretej strany šíria cez Európu smerom k Ruskej federácii.“ Premiér Robert Fico o sanckiách únie proti Rusku, za ktoré v Bruseli zahlasoval člen jeho vlády, minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák.

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Považujete za normálne, že súd nedokázal viac ako rok doručiť zásielky premiérovi Ficovi v spore s Radičovou?

Áno, na Slovensku je to normálne 58%
Nie, je to absurdné 27%
Je mi to jedno 15%
Celkový počet hlasujúcich: 2264