Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Slovensko v marci zrejme zažije rekordne nízku volebnú účasť. K urnám sa podľa posledných čísiel chystá menej ako polovica voličov. Vo svete sa pritom používa niekoľko osvedčených spôsobov, ako zvýšiť záujem o volebný akt. Jedným z nich je možnosť odovzdať hlas svojmu kandidátovi cez internet, ktorú sa chystala zaviesť aj vláda Ivety Radičovej, no ostalo to len v rovine plánov. V niekoľkých európskych krajinách sa úspešne aplikuje aj povinná volebná účasť a s netradičným nápadom prišiel aj Jozef Viskupič z Obyčajných ľudí - voľby by sa mohli konať napríklad vo veľkých supermarketoch.
E-voting
Elektronické voľby z pohodlia vlastnej obývačky už fungujú v Estónsku a na komunálnej úrovni aj v Nórsku. Počítač sa pomaly stáva súčasťou každej domácnosti, a tak v pobaltskej krajine využila túto možnosť štvrtina voličov. Ich volebná účasť sa tak zvýšila o sedemnásť percent. Aj slovenskí voliči by radi využili tento pohodlný spôsob. Podľa prieskumu spoločnosti Synovate by cez internet volilo až päťdesiatšesť percent občanov na Slovensku. Pochopiteľne, najväčšiu skupinu tvorili mladí ľudia do tridsaťštyri rokov. Až tri štvrtiny z nich by volebnú miestnosť vymenili za svoj počítač. Práve to je však jeden zo skrytých dôvodov, prečo sa elektronické voľby na Slovensku ešte nepresadili. Znevýhodnili by totiž tie politické strany, ktoré majú skôr starší a vidiecky elektorát. Potvrdzuje to aj estónska skúsenosť, ktorú na medzinárodnej konferencii v Bratislave prezentoval
Tarvi Martens: „V poslednom čase máme istú opozíciu, pretože jedna strana stráca hlasy, lebo ich voliči nie sú používatelia internetu.“ Vláda Ivety Radičovej vytvorila dokonca pracovnú komisiu na pôde ministerstva vnútra, ktorá mala dať e-votingu legislatívnu podobu v rámci nového volebného kódexu. Ako nám potvrdil rezortný hovorca Gábor Grendel, ich plány napokon skrachovali na neschopnosti dostatočne vyriešiť bezpečnosť elektronických volieb. Podľa IT špecialistu Martina Drobného ide najmä o riziko, že sa niekto nabúra do servera s volebnými výsledkami a zmanipuluje ich. Problémom je aj overenie identity voliča so zaručením jeho anonymity a zabránením duplicity hlasovania, teda aby ten istý človek nehlasoval cez internet aj osobne.
Martin Drobný je presvedčený, že technicky by sa to všetko dalo zvládnuť, ale problém vidí skôr v ľudskom faktore pôsobiacom zvnútra. Vždy sa totiž môže vyskytnúť podplatený administrátor alebo manažér s prístupom do systému. Estónsky príklad je však dôkazom, že vyriešiť bezpečnosť a anonymitu e-votingu nie je nemožné. Volič sa vo svojom počítači musí najprv registrovať špeciálnou ID kartou, dvoma PIN kódmi a svoju voľbu napokon potvrdí elektronickým podpisom.
Všetko to však musí stihnúť v predstihu najneskôr štyri dni pred riadnym termínom volieb. Z takto zozbieraných volebných výsledkov sa totiž musia urobiť zoznamy voličov, ktoré dostanú k dispozícii všetky volebné miestnosti. Nemôže sa stať, že by niekto odvolil cez internet a potom by ešte chcel druhýkrát voliť aj klasickým spôsobom. Ak takýto človek príde fyzicky voliť, jeho internetové hlasovanie sa automaticky vymaže, čo vylučuje duplicitu a zároveň umožňuje Estóncom zmeniť názor a voliť opakovane. A takisto eliminuje možnosť, že by bol volič napríklad v domácnosti neprípustne ovplyvňovaný inou osobou.Napokon, dnes, keď sa cez počítač robia obrovské finančné transakcie bez obáv, že vám zmiznú z účtov peniaze, je asi trochu detinské vyhovárať sa na nedostatočné zabezpečenie volieb cez internet.
Voľby v supermarkete
Veľké nákupné centrá, knižnice alebo kultúrne domy - to všetko sú miesta, kde sa dá voliť vo Švédsku. Volebná účasť sa vďaka týmto novinkám zvýšila v roku 2004 o šesť percent. Škandinávci ešte k tomu umožnili ľuďom voliť aj v predstihu piatich dní pred riadnym termínom volieb, čo využilo dvanásť percent občanov. Podobný nápad by na Slovensku rád realizoval aj Jozef Viskupič z Obyčajných ľudí. Chce navrhnúť, aby štát predával volebnú licenciu, o ktorú by sa vo verejnej súťaži uchádzali komerčné subjekty s dostatočnou sieťou na efektívne zorganizovanie volieb. Najlepšie predpoklady by mali obchodné reťazce, ktoré by si na organizácii volieb mohli urobiť aj dobrú reklamnú kampaň a ľudia by mohli spojiť volebný akt s nákupom, čo by mohlo zvýšiť ich motiváciu prísť k urnám. Bonusom by bol príjem do štátnej kasy za volebnú licenciu.
Povinná volebná účasť
Aj keď ľudia majú skôr tendenciu povinné veci obchádzať, v krajinách, kde štát svojim občanom zo zákona prikazuje ísť voliť, sa táto taktika osvedčila. V Európe to platí v Belgicku, Luxembursku, Grécku, Turecku, vo Švajčiarsku, v Lichtenštajnsku a na Cypre. Ich volebná účasť sa pohybuje od päťdesiattri do viac ako deväťdesiat percent. Sankcie za nesplnenie tejto občianskej povinnosti sú väčšinou symbolické alebo vôbec žiadne. Previnilci v niektorých švajčiarskych kantónoch musia zaplatiť pokutu dve eurá, ale ešte predtým majú k dispozícii pomerne širokú paletu výhovoriek, prečo sa k volebnej urne nedostavili - od pracovných a rodinných dôvodov cez chorobu až po dovolenku.
Horšie to už majú absentéri v Belgicku - pri prvých odignorovaných voľbách zaplatia pokutu dvadsaťpäť eur, na druhý a tretíkrát to môže byť až stodvadsaťpäť eur a na štvrtýkrát ich dočasne zbavia volebného práva a možnosti uchádzať sa o verejné posty. Najprísnejší sú Cyperčania a Luxemburčania. Ostrovný štát môže pokutovať volebných ignorantov až do výšky tristoštyridsať eur a v kniežatstve to môže byť až tisíc eur. Prísny zákon je však iba na papieri, v realite sa pokuty nikdy neuplatňovali, rovnako ani v Grécku, kde sa oficiálne pre volebnú neúčasť môžete dostať až do väzenia. Zástancovia povinnej volebnej účasti tvrdia, že sa tak rozvíja občianska angažovanosť a eliminujú extrémisti, ktorých často nízka volebná účasť vynesie do parlamentu.
Nepriechodné
Podľa sociológa Pavla Haulíka z agentúry MVK je povinnosť voliť na Slovensku nepriechodná. „Nevoliť je totiž spôsob, ako ľudia môžu politikom povedať, čo si o nich naozaj myslia.“ Dodáva, že všetky spomínané opatrenia by mohli mierne zvýšiť volebnú účasť na Slovensku, ale hlavný problém leží úplne inde. Ľudia sú podľa neho sklamaní z politikov, ktorí ich už nedokážu presvedčiť, aby im odovzdali svoj hlas. Nemajú koho voliť. „Slovenské politické strany sú zabetónované so svojimi starými tvárami a metódami. Fungujú ako firmy s ručením obmedzeným a predseda je majiteľ najväčšieho vlastníckeho podielu, ktorý rozhoduje o všetkom. V takom systéme nemá šancu presadiť sa nikto nový, nezaťažený minulosťou.“ Bohužiaľ, to je problém, ktorý sa legislatívne vyriešiť nedá.
