Sychravé počasie a pusté ulice podvečerného, ani nie šesťtisícového mestečka akoby len podčiarkovali neradostnú atmosféru, ktorá tu počas bežných dní vládne. Narýchlo postavená asfaltka či zopár nových športových zariadení, ktoré v Poltári vďaka peniazom z Európskej únie vyrástli, ťažko môžu zmeniť fakt, že ľudia žijú z minimálnych príjmov. Fabriky v širokom okolí dávno zatvorili brány a desivo vysoká miera nezamestnanosti ženie miestnych za hranice, aby sa kvôli prežitiu nemuseli zadlžovať. Naozaj ideálne miesto na prvé výjazdové zasadnutie novej vlády, ponúkajúce obraz biedy, do ktorej sa Slovensko čoraz viac prepadá.
V plnom nasadení
Počas prechádzky tmavými ulicami zisťujeme, že rodisko súčasného slovenského prezidenta predsa len úplne nevymrelo. Ťaživé ticho pretína ostrý zvuk, keď štvorica robotníkov orezáva nové obrubníky. „Povedali nám, že do zajtra musíme stihnúť čo najviac,“ hovorí nám jeden z nich. „Takže tu budeme určite až do rána. Ale, podľa mňa, tristo štvorcových metrov dlaždíc dovtedy neuloží ani boh.“
Chlapi sú na nohách už asi šestnásť hodín a krátka pauza ich poteší. Ako hovoria, je pre nich morálna podpora, keď vidia, že sa o ich výkon niekto zaujíma. „Sme tu necelé dva mesiace, ale robota nešla, ako by sme si predstavovali. Hlavne pre problémy s dodávkou materiálu a ani počasie nám posledné dni neprialo. Tu na námestí to už ako-tak vyzerá, ale choďte sa pozrieť na parkovisko pri úrade. Tam je ešte roboty vyše hlavy.“ Skutočne, napriek neskorej hodine sú práce v plnom prúde, osvetlené mechanizmy sú v neustálom pohybe a desiatka pracovníkov má pred sebou veľký kus nevydláždenej plochy. To, čo nestihnú, budú musieť zasypať štrkom, aby to aspoň nejako počas návštevy najvyšších hláv krajiny vyzeralo. „Štandardne sme robili desať-jedenásť hodín, teraz tu budeme oveľa dlhšie,“ hovorí nám šéf partie. „Cez deň pršalo, takže sme si trochu oddýchli, ale teraz už je to na hrane.“
Aspoň niečo
V malom sympatickom podniku v tesnej blízkosti centra sa zastavujeme na krátke občerstvenie. Dvojica mužov v stredných rokoch nás volá k svojmu stolu. „Teším sa, že mesto získalo financie na projekt revitalizácie, ale myslím si, že vláda by sa mala viac zaoberať problémami, ktoré tento región prežíva,“ hovorí tridsaťštyriročný Mário Kurek, ktorý napriek štúdiu podnikového manažmentu musel pracovať ako čašník, vycestovať na niekoľko rokov do cudziny a dnes je nezamestnaný. „Možno, keď uvidia, ako to tu vyzerá, predsa niečo urobia. Domáci od nich veľa očakávajú.“ Vyjadrujú sa aj k bleskovej rekonštrukcii. Hoci tá priamo nesúvisí s návštevou vlády, je evidentné, že tempo prác smeruje k tomu, aby sa do jej príchodu urobilo čo najviac. „Výsledkom je podľa mňa nižšia kvalita,“ dodáva Máriov kamarát. „Nový asfalt sa už pod jedným autom prepadol.
Dieru, samozrejme, rýchlo zakopali. Na druhej strane, nedá sa to porovnať s cestami, ktoré sme tu mali predtým. Zmätky robili aj včera, pri príprave zasadačky na mestskom úrade. Keď tam vynosili stoličky, zistili, že ich červená farba by nepôsobila dobre, a tak museli chlapi zase všetky znosiť a priviezť iné. Nadávali ako pohani.“ Do rozhovoru sa zapája aj majiteľ podniku, bývalý zamestnanec sklární, Karol Bielik. Ten tvrdí, že stratil dôveru ku každej vláde, ktorá sa tu od prevratu objavila. „Prioritou pre tunajšie obyvateľstvo je, samozrejme, znovuoživenie sklární,“ hovorí. „Nielen pre to, aby získali prácu. Táto fabrika je pre nich srdcovou záležitosťou. Robili tam bez výplat niekoľko mesiacov a stále verili, že situácia sa zlepší. Nezlepšila a momentálne je tu asi najväčším zamestnávateľom mestský úrad.“ Končíme príjemné posedenie a zberáme sa k penziónu, aby sme ráno mohli spolu s domácimi privítať toľko očakávaných zákonodarcov.
Deň D
Krátko po siedmej ráno ruší pokoj mestečka len krátky oznam z miestneho rozhlasu o zastavení dodávky vody a vzdialený hluk ťažkých mechanizmov, ktoré sa pokúšajú využiť posledné chvíle pred príchodom vládnej suity. Prechádzame okolo robotníkov, ktorí sú na nohách už viac ako dvadsaťštyri hodín, a asi pätnásťčlennej skupinky nezamestnaných Rómov, zametajúcich ulice. Na rannú kávu sa zastavujeme na terase sídliskového pohostinstva, kde sa stretávame so správcom konkurznej podstaty sklární Ladislavom Kokavcom. „V decembri muselo fabriku opustiť štyristo ľudí a bol vyhlásený konkurz,“ opisuje nám jej posledné záchvevy. „Odhadujem, že ak by sa mala znova rozbehnúť, bolo by potrebných päť až osem miliónov na nové technológie.“ Blíži sa čas, keď domáci očakávajú príchod premiéra. Presúvame sa k parkovisku pred mestským úradom, ktoré dostalo novú tvár doslova za jednu noc. Postáva tu skupinka asi dvadsiatich ľudí a asi rovnaký počet ochrankárov a policajtov. Pri neďalekom občerstvovacom zariadení si prisadneme k trojici starších mužov, ktorí si za dreveným stolom s pivom v ruke vychutnávajú letné slniečko a striehnu, kedy sa objaví Ficova limuzína. „Mysleli sme, že sa dnes bude nalievať zadarmo, a nič,“ smejú sa. Bleskové úpravy námestia nehodnotia tak dramaticky, ako na pohľad pôsobia. „Je pravda, že tu vyasfaltovali cesty, upravili chodníky, položili dlažbu, ale to všetko bolo treba urobiť a vďaka peniazom z eurofondov by sme to tu mali aj bez Fica. Len asi trochu neskôr,“ hovorí dôchodca Juraj Kojnok. Tak ako mnohí Poltárčania, aj on dúfa, že sa vďaka príchodu predstaviteľov štátu niečo predsa len zlepší. „Niekedy tu pracovalo dveti-síc ľudí. V Zlatne, Katarínskej Hute, Utekáči... Dnes nerobí takmer nikto. Naozaj je hrozná bieda. Mám tri nevesty a ani jedna nepracuje. Pritom majú rodiny, musia sa starať o deti. Od revolúcie ide všetko dolu vodou. O zárobkoch ani nehovoriac. Veď štát ľuďom musel doplácať do minimálnej mzdy. Tu nie sú podnikatelia. Len zdierači!“
Znechutení
Skupinka žien pred mestským úradom živo diskutuje. Prišli si pozrieť vládnu garnitúru. Naživo. Časť z nich však len zo zvedavosti. Vo voľbách dali hlas niekomu inému. Bývalá učiteľka Zuzana Sabová sa zas, naopak, k svojej voľbe Smeru hrdo hlási. „Som presvedčená, že premiér nám pomôže, je rozumný. Len keby sa k nemu pridali viacerí. Pokojne by som zakričala, nech žije Ficova vláda! Ja im verím.“ Ženy sa následne púšťajú do debaty, prečo je tu tak málo ľudí. Nakoniec sa zhodnú, že o tom asi málokto vedel. Inak to predsa nie je možné. Náš rozhovor preruší vlažný potlesk niekoľkých párov rúk a z útrob čiernej limuzíny vystupuje Robert Fico. Harmonikár odohrá a rezko zaspieva dve slohy ľudovej piesne, premiér si odhryzne z posolenej skyvy chleba, ktorú mu ponúknu tri dievčiny v krojoch, podá si ruky s predstaviteľmi mesta a stratí sa za dočasne nainštalovaným skenerom. A je po zábave. Ďalší diel príde, až keď pôjde panstvo na obed do miestneho kina. Mimochodom, z jeho balkóna vyzerajú mladé čašníčky vzácnych hostí už od desiatej.
Napriek tomu, že v Poltári patrili voľby jednoznačne Ficovi, názory ľudí v uliciach sa rôznia. Zdá sa, že ich rozhodnutie nebolo ani tak ovplyvnené vierou v jeho dobré úmysly ako skôr chabou ponukou. Nakoniec, možno sa im diviť, že popri dennom boji o prežitie, dochádzaní za prácou do zahraničia a pocite bezmocnosti pri pohľade, ako sa všetko okolo nich rúca, odmietli podporiť rozhádanú pravicu? Väčšina z nich len dúfa, že dnešná návšteva vlády bude mať nejaký zmysel. „Myslím, že keby sem neprišli, nemáme ani nádej,“ hovorí nám už pol druha roka nezamestnaná Mária Ridzoňová, ktorá priviezla v kočíku aj svojho vnúčika. „Takto aspoň vidia, aká je situácia. Možno pomôžu sklárni, poľnohospodárstvu, vrátia nám polikliniku. Premiér tu mal veľkú podporu, tak sa hádam nejaké korunky nájdu.“ Úplne inak vidí realitu muž, ktorého stretávame pri blízkom novinovom stánku: „Nech idú do riti. Aj s tým, čo to tam vedie.“ Žena pri pulte si neodpustí poznámku ani k prezidentovi. „Čo pre nás urobil? V Košiciach bol Schuster a vybudoval mesto, aj keď ho zadlžil. A čo spravil tento? Nič! Ani nevie, že odtiaľto pochádza.“
Držme si palce!
Blíži sa obed a ministri pomaly opúšťajú mestský úrad. Najväčší úspech má tradične Robert Kaliňák. „Vítame vás, pán minister. Nejdete si zahrať futbal?“ odchytia si ho hneď skraja dve dámy. Dôverne mu šepkajú niečo do ucha, chytajú ho za ruky. Keď sa ich pýtame, čo sa dozvedeli, diplomaticky odpovedia: „Nechcel hovoriť priamo, ale niečo naznačil. Viac sme sa rozprávali o športe.“ Po tlačovej besede sa z úradu trúsia aj ďalší vládni činitelia a vzápätí príde na rad vrcholné číslo dňa, keď si predseda vlády nachádza chvíľu času asi pre päťdesiatku ľudí, postávajúcich vonku niekoľko hodín.
„Pán premiér!!!“ vykríkne oduševnene jedna z postarších žien a radostne roztiahne náruč. Okolo Fica sa zhŕkne hlúčik a on sľubuje novú cestu od Zvolena, záchranu polikliniky aj hľadanie nového investora, ktorý by so štátnou pomocou opäť rozbehol výrobu v tunajších sklárňach. „Držme si palce,“ lúči sa optimisticky a v pauze pred obedom si ešte vyskúša jeden z dvojice elektromobilov, ktorý mu podnikavý dovozca postavil priamo do cesty. Zrejme dúfajúc, že mu to pomôže pri uvedení vozidla na slovenský trh. Po veľkom potlesku zaznie z malého davu hlasná otázka dieťaťa z kočíka: „Mamííí, kto to bol?“ Usmiate servírky vyzerajúce z balkóna kina sa konečne dočkali prominentných návštevníkov a hostina sa môže začať.
