Písal sa rok 1982 a Marika Gombitová pricestovala do Moskvy na ďalšiu operáciu miechy. Havarovala dva roky predtým, mala ju poškodenú a vyzeralo to, že už nikdy nebude chodiť. Tentoraz ju mal operovať mikrochi rurg Georgij Stepanovič Jumašev. O záhadnej ceste slovenskej legendár nej speváčky sa na Slovensku takmer nič nevie.
Svedectvo
V Moskve vtedy Marike pomáhala rodina vtedajšieho spravodajcu Československej televízie Michala Bačišina. „Na konci posledného septembrového týždňa roku 1982 otca poprosili, aby v sobotu na letisku v Moskve dohliadol na to, ako Mariku Gombitovú prepravia do nemocnice. Nikto ju a jej ošetrovateľku Evu Kožejovú však nečakal,“ spomína Vladimír, syn Michala Bačišina, dnes ekonóm a pedagóg. „Otec zabezpečil sanitku aj jej umiestnenie v Mestskej nemocnici č. 67. Nemal s tým žiaden problém. Vždy vymyslel nejaký fór. Vyhlásil, že je predstaviteľ veľvyslanectva Československej socialistickej republiky a pre pacientku treba všetko zariadiť. V Rusku si vždy vážili a aj dnes vážia cudzincov. Vyhoveli mu. Neskôr sa ukázalo, že telegram do Moskvy československé úrady poslali len niekoľko dní pred odletom. Zabudli, že byrokracia je pomalá a papier od súdruhov hore sa dostane do nemocnice až o niekoľko dní.“
Za géniom
Profesor Jumašev bol na chate, ale v pondelok, keď sa vrátil do nemocnice, všetko nabralo spád. Nebol to hocikto, bol doktor vied, vedúci Katedry traumatológie a ortopédie pri 1. moskovskom zdravotníckom inštitúte I. M. Sečenova. Už v tom čase robil operácie nielen v socialistickom tábore, ale aj v kapitalistických krajinách. Ako operatér a konzultant preukázal svoje schopnosti v troch desiatkach krajín. Operoval pomocou mikroskopu za niekoľko stoviek tisíc dolárov, pod ktorým dokázal zreparovať nervové tkanivá. V Československu sme podobné vybavenie a ani odborníka nemali. Operoval dokonca aj jedného z členov britskej kráľovskej rodiny, ktorý spadol z koňa. Ak by bolo v tom čase v Rusku súkromné vlastníctvo, tak by určite mohol povedať, že na nemocnicu, v ktorej pôsobí, si zarobil vlastnými rukami. Marika očakávala, že ju profesor bude operovať v priebehu niekoľkých týždňov a potom sa vráti domov. Na dlhý pobyt v cudzine nebola pripravená. Nešlo o ľahkú operáciu a bolo treba sa na ňu detailne pripraviť. Chýbala napríklad maličkosť, preklad chorobopisu do ruštiny. Okrem toho bolo nevyhnutné počkať na vhodný čas, keď Marika nebude prechladnutá a operáciu nebudú komplikovať špecifiká ženského organizmu. Profesor Jumašev sa nezdržiaval iba v Moskve, cestoval za prácou po celom svete. Ale pacienti prichádzali aj za ním. Spolu s Marikou čakal na operáciu v Moskve pacient z Moravy, ktorý spadol z lešenia, herečka z Juhoslávie, ktorá mala za sebou autonehodu, či sýrsky pilot so slovenskou manželkou, ktorého zostrelila izraelská armáda.
Ruská zima
„Mariku a Evu sme si ako rodina adoptovali na štyri mesiace,“ spomína Anastázia Bačišinová, manželka Michala Bačišina, ktorý zomrel už pred pätnástimi rokmi. Hovorí, že najdôležitejšie bolo pre dievčatá zabezpečiť domácu stravu, ruská im nechutila, a oblečenie, lebo zima v Rusku sa začína už v októbri. Japonské páperové bundy pre Mariku a Evu zohnal Vladimírov priateľ Jevgenij Staroseľskij, ktorý dnes žije v Izraeli. Vladimír sa spolu s mamou Anastáziou striedali pri preprave stravy do nemocnice počas necelých štyroch mesiacov takmer každý deň. „Nebolo to nič zložité, iba časovo náročné. Dopoludnia som bol na prednáškach na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova. Po prednáškach a seminároch som sa vrátil domov a vzal obedár. Do školy a zo školy som cestoval hodinu. Ďalšiu hodinu a pol metrom a trolejbusom do nemocnice a späť ďalšiu hodinu a pol. Nemocnica bola na druhom konci mesta. S mamou sme za necelé štyri mesiace precestovali mestskou hromadnou dopravou približne tritisíc kilometrov. Neskôr to trvalo dlhšie, lebo cestu som prerušoval v strede mesta, kde som bral stravu v reštaurácii veľvyslanectva. Nikto z diplomatov nemal záujem dievčatám v niečom pomôcť. Keď sme jedného z nich poprosili, či by nám nepomohol, tak povedal, že nech si len zvykajú na ruskú stravu. Robili sme to radi. Marika nemala žiadne hviezdne maniere. Dnešné celebrity sa jej nikdy nevyrovnajú. Dokázala debatovať o hocičom, zaujímalo ju, aká je Rusko krajina, jej história. Veľa sme hovorili o hudbe. Vďaka Marike som spoznal Stevieho Wondera a iných zaujímavých interpretov. Zaujímala sa o najnovšie trendy. Spolu s baterkami do prehrávača som jej nosil na kazetách Ultravox, Duran Duran, Altered Images a iné skupiny z oblasti novej vlny,“ hovorí Vladimír Bačišin.
S veľkou kyticou
V byte spravodajcu Československej televízie to bolo občas ako v telefónnej ústredni. Telefonovali Marikini príbuzní, hudobníci, manažéri a zvedaví novinári. Pred operáciou Marika stihla osláviť meniny a narodeniny. Na narodeniny prišla početná delegácia. Niekto s kyticou, iný s dvomi banánmi. Každý chcel autogram. Veľmi pekne sa zachoval Pavel Jakovlevič Slobodkin, zakladateľ jednej z prvých popových skupín v Sovietskom zväze, kapely Vesiolyje ribjata. Hneď, ako mohol, prišiel do nemocnice s veľkou kyticou. Bez mihnutia podaroval Marike tisíc rubľov, čo bola vtedy veľmi veľká suma. Pri stretnutí povedal, že v Československu si vôbec nevážime jej obrovský talent. Tvrdil, že na operáciu ju mali z Československa dopraviť hneď. O zákroku v Moskve kolujú na Slovensku rôzne chýry. „Cieľom operácie bolo posilniť prenos signálov cez stlačenú miechu. Profesor použil na jej regeneráciu nervové vlákna z Marikiných lýtok a tkanivo z embrya. Ako povedali lekári otcovi po operácii, ktorá trvala viac ako desať hodín, Marikine nohy „vystreľovali“. Bol to znak, že nervy v mieche sa ujali. Po operácii museli speváčku v posteli pravidelne otáčať, aby sa jej na tele nevytvorili preležaniny. V Moskve bol nedostatok morfínu, ktorý tlmí bolesť. Otec sa však vynašiel v priebehu niekoľkých dní. Morfín doviezli piloti Československých aerolínií.“
Mohla chodiť?
Pod dohľadom lekárov sa pokúšala urobiť Marika Gombitová prvé kroky. Profesor Jumašev už medzitým postavil na nohy po operácii chrbtice sýrskeho pilota. Používal pritom špeciálny korzet. „Ku koncu pobytu Mariky Gombitovej v Moskve sa hovorilo o tom, že by sa mohla vrátiť na rehabilitáciu do tej istej nemocnice. Viac však neviem. Nie som lekár, neviem zhodnotiť výsledok práce lekárov a ani neviem, ako a kde po operácii rehabilitovala,“ dodáva Vladimír Bačišin. Dar pre profesora Jumaševa, brúsenú vázu, si Vladimírov otec požičal na obchodnom zastupiteľstve. „Takú istú mama neskôr kúpila v predajni Tuzex v Prešove a vrátili sme ju. A keď dnes prednášam na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova, vždy si spomeniem na Mariku Gombitovú,“ hovorí Vladimír Bačišin.
