PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Filipíny po tajfúne: Ľudia sa usmievajú aj bez strechy nad hlavou

13. apríla 2014, 06:00

Pol roka po najničivejšej katastrofe žijú Filipínci bez elektriny a v provizórnych príbytkoch. Festivaly si však nenechajú ujsť.

Filipínci  sú naozaj odolní. Žijú v krajine  s najväčším počtom prírodných  katastrof ročne. Nestrácajú však úsmev a milujú festivaly.

Filipínci sú naozaj odolní. Žijú v krajine s najväčším počtom prírodných katastrof ročne. Nestrácajú však úsmev a milujú festivaly. Foto: MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ, profimedia.sk

V zapadnutej budove, ktorá vyzerá, že každú chvíľu sa zrúti, som zbadala paniu, ako robí zákazníčke pedikúru. Prisadla som si, že počkám a za necelé euro si doprajem trošku ženskej radosti. Na filipínskom ostrove Panay sa s vami ľudia dajú okamžite do reči. Skoro všetci hovoria po anglicky. A tak som si popri pedikúre vypočula ďalší z desiatok príbehov o tajfúne Haiyan.

„Keď sa to začalo, museli sme sa všetci skryť pod stôl. Padala na nás strecha. Nestihli sme ujsť z domu,“ vraví miestna sociálna pracovníčka, ktorá pochádza z provincie Severné Iloilo na ostrove Panay. „Dodnes bývame u príbuzných,“ dodáva.

Nie je sama s takýmto osudom. Haiyan sa prihnal 8. novembra a bol najsilnejší zo všetkých tajfúnov na pevnine v minulom roku. Médiá boli plné informácií o tom, aké zničené bolo mesto Tacloban na ostrove Leyte. Napriek tomu, že vláda evakuovala milión ľudí, boli tam stovky mŕtvych a stáť nezostal ani jediný dom.

O ostatných častiach Filipín sa až tak nehovorilo. Deštrukcia nebola taká závažná. A predsa aj na ostrove Panay sú miesta, kde obyvatelia stratili skoro všetko, čo vlastnili.

Na odrezanom ostrove

Na brehu rieky nasadáme do úzkej lodičky. Sme štyria. Vyvažujeme, aby sme sa neprevrátili. Na zadnom konci stojí chudučký starý pán a pádluje. Vezie nás do svojej dediny Lat Aasan na malom ostrove. Ľudia z Lat Aasanu sú od pevniny vzdialení asi desať minút plavby. Z jednej strany obmýva ostrov rieka, z druhej more.

Žije tu viac ako stosedemdesiat rodín. Všetky nelegálne. Nemajú povolenie, pôda im nepatrí, no nemajú kam ísť. Filipíny dnes majú takmer deväťdesiat miliónov obyvateľov. Sami Filipínci tvrdia, že krajina je preľudnená. Niektorí to pripisujú prevládajúcemu katolíckemu náboženstvu, kde sa antikoncepcia neteší popularite.

Manželia najmä v chudobnejších oblastiach mávali v minulosti viac detí. Dnes je priemerný počet necelé tri na ženu. Pôdy, ktorá je ľuďom k dispozícii, však ubúda aj pre prírodné katastrofy.

Filipíny čelia najväčšiemu počtu hurikánov, tajfúnov a zemetrasení zo všetkých krajín na svete. Obyvatelia sa tak často ocitajú v situácii, že nemajú kde bývať, pretože miesto, kde žili, je zničené. Navyše, podľa posledných odhadov Svetovej banky žije na Filipínach viac ako štvrtina obyvateľov z menej ako jedného dolára na deň.

V dedine Lat Aasan sú takmer všetci. Nemajú možnosť kúpiť si vlastnú pôdu či prenajať si dom. Našli ostrov, na ktorom nikto nežil, a založili si tu dedinu.

Stratili všetko

Neprevrátili sme sa. Vystupujeme z loďky a po schodoch vchádzame do úzkej uličky, ktorá vedie na hlavné námestie. Hneď v prvom dome miestni popíjajú popoludňajšiu kávu. Dve ženy sa k nám pridávajú, aby nás sprevádzali. Lat Aasan má vlastnú školu. Vedľa nej je kancelária lídra miestnej komunity. A nesmie chýbať basketbalové ihrisko. Teraz je bez košov, vzal ich tajfún.

Kým škola i budova nápor vetra vydržali, basketbalové koše nie. María Luz Baísová má 63 rokov a viac ako štyridsať ich prežila v Lat Aasane. Ukazuje nám bambusové stĺpy, okolo ktorých by mal vyrásť dom. Zatiaľ však s manželom žijú v dočasnom prístrešku. Už tri mesiace.

„Postavili sme ho z toho, čo ostalo z nášho predchádzajúceho domu,“ ukazuje na niekoľko kusov plechu a plachty. S jedným otvorom, ktorý predstavuje vstup do tmavého domu. Niektorí nemajú ani plachtu miesto dverí. A keď stúpam na bambusovú podlahu, mám pocit, že sa prepadne.

Netušili, akú má silu

„Pozorovali sme, ako sa dvíha vietor a voda. Keď už to vyzeralo nebezpečne, vzali sme mobily a utekali sme do veľkého betónového domu na námestí,“ spomína si María Luz. „Mobily sme mali na to, aby sme sa dovolali deťom. Hneď ako spadli prvé stromy, sa však prerušilo spojenie,“ vraví.

Tušili, že tajfún príde, ale nevedeli, že bude taký silný. Boli prekvapení, keď sa po katastrofe vrátili domov. Staršia pani spomína na to, ako jej takmer umrel muž, pretože ho odniesla voda. Dnes nemôže chodiť. O rodinu sa stará ona a deti. Predajom mušlí si denne zarobí asi sto pesos, necelé dve eurá, čo nestačí ani na nakŕmenie siedmich detí, nie ešte na školu.

„Každý deň chodí do školy iné dieťa, nemôžem si dovoliť poslať tam všetky. Ostatné pracujú,“ vraví. Na ostrove Panay počítajú úmrtia „iba“ na desiatky. Našťastie, miestna vláda včas ľudí evakuovala. Sedemdesiatsedemročná babička bola počas tajfúnu u svojich detí v meste Roxas.

Po katastrofe jej postavili nový prístrešok. No stále nemá kuchynský riad, ktorý jej vzala voda. „Stravujem sa u dcéry, varí pre mňa,“ vysvetľuje, stojac vedľa postele z bambusu. Ukazuje pritom na časť domu, ktorá je oddelená niekoľkými bambusovými tyčami. Kuchyňa. Priestor na otvorený oheň a železná kanvica na čaj. Nič viac.

Potraviny na mesiac

Bezprostredne po tajfúne nemali ľudia na Filipínach prístup k vode ani k jedlu. Roznášali ich humanitárne organizácie. „Ľudia, čo žijú na pobreží, nemali vôbec jedlo ani za čo vycestovať do mesta, aby si niečo pozháňali,“ vysvetľuje Mary Ann Belgová, projektová koordinátorka neziskovej organizácie ADRA na Filipínach.

Situácia na ostrove Panay bola jednoduchšia ako na ostrove Leyte. Zasiahnutá bola iba severná časť a východné pobrežie. Na juhu v meste Iloilo bolo dostupné letisko i prístav.

„Potraviny, ktoré sme rozdávali, sme nakúpili v Iloile,“ vysvetľuje Mary Ann. Veľa ľudí bolo spočiatku závislých od reakcie miestnej vlády, ktorá bola pripravená a potravinové balíčky začala distribuovať hneď na druhý deň. „Problém bol, že obsahovali len dve kilá jedla, čo nie je pre veľké rodiny dosť,“ hovorí Mary Ann.

Neziskovka rozdávala balíčky s ryžou, so sardinkami, s rezancami, fazuľou, olejom, so soľou. „Potraviny boli vypočítané na päť dní pre päťčlennú rodinu. Niektorým vydržali aj mesiac,“ spomína pracovníčka.

María Rebeca mi ukazuje svoj dom, do ktorého sa nasťahovala vďaka bratovej pomoci. Pomohol jej ho postaviť z toho, čo jej ostatní súrodenci zozbierali. Ukazuje mi jednu veľkú izbu a fotky manžela, ktorý umrel ešte pred tajfúnom. Na poličke visí taška. „Stále mám fazuľu, ktorú nám rozdali,“ chváli sa, aká je šetrná.

Musí byť, nemá inú možnosť. O svoje deti sa stará sama. „Manžel bol rybár. Keď umrel, hľadala som, čím nás uživím, až som začala prať pre celú dedinu,“ rozpráva María Rebeca. „Budem však musieť začať predávať mušle, aby sme mali dosť peňazí na všetko,“ smutne pozrie do zeme.

Predajom mušlí sa živia takmer všetci obyvatelia Lat Aasanu. V rieke sú zasadené bambusové tyče, na ktorých mušle vyrastú približne za desať dní. Potom ich treba trpezlivo vyčistiť, aby boli pripravené na predaj.

Rybári bez lodí

V rybárskej dedine Bato Biasong na pobreží Panaya prežívali rodiny hlavne vďaka rybárčeniu. Tajfún však zničil väčšinu lodí. „Na pobreží sú dôsledky tajfúnu viditeľnejšie ako vo vnútrozemí. Ľudia sú tu chudobnejší, trvá im dlhšie, kým sa z katastrofy pozbierajú,“ vysvetľuje Kristhy D. Paulinová.

Pracuje na projekte, v rámci ktorého pomáhajú rybárom opraviť ich lode. Pobrežie je plné vrakov. Niektoré lode potrebovali len zaplátať malé diery, iným chýba najdôležitejšia časť - dno. Ak miestni nemajú drevo, aby ho postavili, majú smolu. Niektorí nakúpia drevo na čiernom trhu, väčšina si to však nemôže dovoliť.

Rybári sa tak pridávajú k tým, ktorých lode sú funkčné, alebo odchádzajú za prácou do Manily. Napríklad syn ženy so sivými vlasmi. Na jeho dom spadla kokosová palma.

„Nezostalo tu nijaké drevo, z ktorého by postavil novú loď. Odišiel od rodiny za prácou,“ vraví babička, ktorá zostala v dome s nevestou a dvomi vnučkami. Povzdychne si a začne čosi hľadať pod plechom. Netrpezlivo čakáme, čo nám ukáže. Šijací stroj. Zničený. „Pred tajfúnom som šila...“ smutne dodáva.

Okolo domov sú porozkladané rôzne typy sietí. V uličkách sú popadané elektrické káble. „Budúci mesiac by mala prísť firma opraviť elektrické vedenie,“ hovorí vedúci komunity, ktorý nás sprevádza pobrežnou dedinkou. Elektrifikácia pobrežných oblastí však môže trvať aj celý rok. „Ľudia zatiaľ používajú sviečky alebo chodia skoro spať. Tí, čo si to môžu dovoliť, si kúpili dobíjacie lampy,“ opisuje Kristhy.

Štridsať metrov

V meste Roxas, ktoré je centrom najväčšmi zasiahnutej provincie na ostrove Panay, skoro nepoznať, že sa tadiaľ prehnal zničujúci vietor. Dokonca tu vo februári otvorili nový obrovský supermarket. Kde-tu vidieť zničenú strechu domu, ohnuté palmy. Život však už beží v starých koľajach. Aj v ostatných mestečkách je to tak.

V neďalekom Kalibe sa v januári konal známy festival Ati Atihan na oslavu Božieho syna, tak ako po sedemsto rokov predtým, a sprievod masiek od výmyslu sveta sledovalo množstvo turistov. Viacerí potom navštívili aj ostrov Borocay, ktorý má jedny z najkrajších pláží na svete.

Takmer pol roka po tajfúne je na rade výstavba príbytkov. V súvislosti s tým filipínska vláda najprv nariadila nestavať domy štyridsať metrov od pobrežia. Sú podľa nej náchylnejšie na zničenie prírodnými katastrofami. Zakázala všetkým neziskovkám, ktoré v krajine pôsobia, aby podporili stavbu takýchto domov.

„Chceli sme, aby ľudia dostali kompenzáciu v podobe peňazí alebo pôdy, ak ich vláda presídli. Inak skončia na ulici v Manile ako mnoho ďalších. Navyše, štyridsať metrov netreba všade a niekde treba aj viac,“ vraví Cindy Backheadová z neziskovky.

Po niekoľkých týždňoch jej dala za pravdu aj filipínska garnitúra. V pripravovanom zákone už nehovorí striktne o štyridsiatich metroch pre všetky oblasti. Rozlišuje tri stupne ohrozenia. Okrem toho na Filipínach riešia napríklad aj to, ako vysokoškoláci, ktorí zameškali prednášky, ukončia štúdium, kedy budú promovaní. Podľa pôvodného plánu.

A predsa s úsmevom

Hoci bez elektriny a strechy nad hlavou, Filipínci sa usmievajú. Sú na podobné situácie zvyknutí. Ťažko niekto z nich nezažije aspoň jednu takú za život. V rámci špeciálnych tréningov však získavajú informácie, aby boli na katastrofy lepšie pripravení.

„Chodíme do škôl na všetkých ostrovoch a vysvetľujeme deťom, čo robiť, keď nastane zemetrasenie alebo tajfún,“ vraví Marylour. Má dvadsaťjeden rokov, študuje marketing, ale celou dušou je hlavne ekologická aktivistka.

„Niektorí ľudia ani nevedia, ako dať prvú pomoc,“ čuduje sa. Rozpráva o tom, ako odlesňovanie spôsobuje zosuvy pôdy. Tie potom zhoršujú situáciu pri povodniach v období dažďov. „Hovoríme s mladými ľuďmi aj o tom, ako katastrofám predísť,“ doplňuje.

Pracujú na tom samí mladí ľudia - dobrovoľníci. Keď ju tak počúvam, možno bude aj vďaka nej o pár rokov deštrukcia po prírodnej katastrofe miernejšia. Celkom určite však na istých miestach Filipín bude niekoľko rokov trvať rekonštrukcia po tajfúne Haiyan.

Autor: Plus 7 Dní/MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ
Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Ak by som si bol vedomý alebo by mi bolo dokázané, že som skutky, z ktorých som bol obvinený, spáchal, pri mojej povahe odídem sám.“
Predseda Národnej rady SR Andrej Danko ku kauze otvárania listov v parlamente

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na porušenie zákona zo strany ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to však odmieta. Je to podľa vás výsmech občanom?

ÁNO 82%
NIE 18%
Celkový počet hlasujúcich: 928
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo