PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Indonézsky Flores: Z dvoch vrecúšok pudingu nakŕmite polovicu dediny

28. septembra 2014, 06:00

Na indonézskom ostrove Flores mnohé plodiny nepoznali. Dnes ich v biokvalite predávajú do talianskych reštaurácií.

Z dvoch pudingov sa v dedine na ostrove Flores naje  aj desať detí a šesť dospelých.

Z dvoch pudingov sa v dedine na ostrove Flores naje aj desať detí a šesť dospelých. Foto: Jozef Magát

Takú čerstvú kávu ste ešte nepili. Na ostrove Flores rastie domácim v záhrade. Keď dozrie, zrniečka upražia na panvici na otvorenom ohni. Ešte za horúca ju vo vysokom drevenom mažiari rozdrvia na prášok. Kofeínový nápoj tu podávajú každej návšteve, mnohí ho aj predávajú, no neuživí ich. Okrem kávy teda začali pestovať aj čili papričky a mrkvu.

„Niektoré plodiny tu vôbec nepoznali,“ vysvetľuje Tarsis Hurmali z organizácie Ayo Indonesia Foundation. „Čakali, kým vyrastie káva, ktorá zarodí len raz ročne. Nenapadlo im, že mrkvu môžu vykopať zo zeme už po troch mesiacoch, a tak si zabezpečia príjem aj v ostatnej časti roka,“ vraví riaditeľ jedinej neziskovej organizácie v oblasti Manggarai na ostrove.

Na Florese prevláda kresťanstvo na rozdiel od ostatnej moslimskej Indonézie a stáva sa čoraz obľúbenejšou destináciou pre turistov. Napriek tomu, že ceny za potraviny sú tu trojnásobné v porovnaní napríklad so susednou Sumbawou.

Dôvod je jednoduchý - takmer všetko sa do hlavnej turistickej mekky ostrova, mesta Labuan Bajo, dováža z Bali. Dokonca aj ovocie a zelenina, ktoré by si miestni obyvatelia mohli ľahko dopestovať.

Veľký zárobok?

Infraštruktúra v okolí mestečka Ruteng je horšia ako v niektorých častiach afrického kontinentu. Tarsis vraví, že sa nemožno čudovať tehotným ženám, že nechodia pravidelne na kontroly k lekárovi. „Niektoré nemocnice sú vzdialené aj štyri hodiny autobusom,“ vysvetľuje. Dedinami, cez ktoré cestujeme k farmárom, ešte pred pár rokmi neviedli cesty. Dnes tu sú. Úzke, kľukaté a rozbité, ale predsa.

Výhľady na ryžové polia a nedotknuté kopce s divokou džungľou a so sviežou trávou však stoja za to. Stúpame do kopcov, až k Josephovmu domu. Vyšší muž so šiltovkou na hlave nás vedie pomedzi políčka k vlastnej záhrade. Pestuje šalát a paradajky. „Už sedem ráz som predal zeleninu do Labuan Baja a zarobil som sedem miliónov rupií,“ pochvaľuje si zárobok približne 430 eur.

Podľa definície miestnej vlády v krajine žijú na hranici chudoby tí, ktorí zarábajú necelých dvadsať eur mesačne, čo bolo v minulom roku viac ako desať percent populácie. Joseph a jeho rodina si teda zdanlivo žijú dobre. Indonézan však nepredáva zeleninu každý týždeň ani každý mesiac. Obchoduje len vtedy, keď sa urodí dostatok pre jeho šesťčlennú rodinu a čosi zvýši.

Vchádzame do Josephovho domu, manželka Emília nás úctivo zdraví. Do rodinného rozpočtu prispieva tak, že vyrába a predáva tempeh, „indonézske mäso“. Plesňový „syr“ zo sójových bôbov vyrobený kvasením je pre krajinu typický.

Emília nám v obývačke ukazuje svoje výrobky, ktoré sa chystá predať susedom. Izba má len holé steny. Pod strechou sú asi dvadsaťcentimetrové vetracie medzery, aby v dome nebolo príliš teplo. Jeden stôl, niekoľko plastových stoliček. Rodina však aj tak obeduje i večeria na podložke na zemi, ako je tu zvykom.

Postavil si dom

Kým Joseph je na začiatku svojej pestovateľskej kariéry, dvadsaťosemročný Dus má po piatich rokoch záhradu plnú brokolice, mrkvy, šalátu, paradajok i cibule. Do talianskych reštaurácií v hlavnom turistickom centre ostrova dodáva vlastnú organickú zeleninu každý týždeň.

„Tri razy do mesiaca ju posielam hromadnou dopravou a štvrtý týždeň sa dreveným otvoreným nákladiakom zveziem do Labuan Baja aj ja, aby som vyzbieral peniaze,“ opisuje otec dvoch detí. „Vďaka tomu som si mohol postaviť dom,“ vysvetľuje a pozýva nás na kávu na terasu.

Jeho žena ju podáva s patričnou dávkou cukru. Obyčajne k nej Floresania ešte naservírujú uvarené sladké zemiaky alebo maniok. Obyvatelia horských dedín majú málo, ale aj o to sú ochotní sa podeliť. „Prepáčte, ešte nedozreli mandarínky,“ ospravedlňuje sa Dus. „Vždy keď k nám prídu hostia, chceme, aby si od nás niečo odniesli. Tak nás vychovali,“ vysvetľuje.

S chémiou rastie lepšie

Odchádzame síce bez ovocia, no v ďalšej záhrade nás čaká obed. Uprostred polí a lúk nás v bambusovom domčeku čakajú tri ženy a Benjamin s manželkou. V hrncoch je uvarená ryža, tempeh a zelenina. Farmári jedia to, čo vypestujú. Kým pestovali iba maniok, varili si listy z manioku. Teraz, keď vďaka osvete poznajú aj špenát a brokolicu, varia aj tieto druhy zeleniny.

„V miestnom jazyku manggarai neexistuje slovo pre zdravú výživu, ľudia sú tu schopní jesť dookola to isté,“ spomína Tarsis. „Presvedčili sme ich iba tým, že zeleninu môžu predávať v Rutengu a zarobiť tak peniaze.“

Farmári sa na tréningoch učia pestovať rôzne druhy zeleniny a ovocia ekologicky. Pritom vláda, aby bola populárna, tvrdí, že s chemikáliami rastie zelenina rýchlejšie. Nie však dlhodobo.

„Pôdy, na ktorej možno pestovať ekoplodiny, ubúda práve pre používanie chemických postrekov,“ vraví Tarsis. Organické potraviny oceňujú najmä Číňania a Taliani vo svojich reštauráciách. „Od miestnych obyvateľov však nemôžeme pýtať viac peňazí. Žiada si to čas, kým pochopia, že dôležitá je nielen rôznorodosť stravy, ale aj jej kvalita,“ hovorí projektová manažérka Eni.

Cigarety namiesto záchoda

Jednou z noviniek pre farmárov je aj pridávanie tepelne spracovaného drevného uhlia do pôdy. Tá sa tak stáva úrodnejšou. Dôkazom, že technológia funguje, je Lambertova záhrada. Je plná čili papriček, ktoré pestovatelia zbierajú obyčajne raz do roka, v období dažďov. Počas sucha má čili nedostatok vody na to, aby rástlo. Nie však vtedy, ak rastie v pôde obohatenej o drevné uhlie.

Lambertove kríky rodia takmer nepretržite s dvojmesačnou prestávkou. Za jednu úrodu dostal od nákupcov dvadsať miliónov rupií, približne 1 200 eur. „Nepovažujem sa za bohatého. Budem sa za takého považovať, keď budem bez problémov platiť deťom školné, kúpim si auto, dokončím dom, budem zdravý a budem môcť vycestovať do zahraničia,“ vypočítava Lambert.

Všetci farmári, ktorých stretávame, si prajú lepšie vzdelanie pre svoje deti. Podľa Tarsisa nelichotivá situácia obyvateľov dedín v horách často súvisí s nízkym vzdelaním. „Zároveň tí, čo majú dostatočné vzdelanie, z oblasti odchádzajú za lepšími podmienkami v meste,“ vysvetľuje.

Mnohí tiež pracujú na farmách v Malajzii namiesto toho, aby pestovali na vlastnej pôde. Každá rodina tu má aspoň kus zeme po predkoch. Často ho však radšej predajú s vidinou rýchleho zárobku, než aby ho systematicky obrábali. Tarsis vraví, že zo sto vyškolených farmárov je približne päť podobne úspešných ako tí, ktorých stretávame.

„Ľudia na Florese chcú mať peniaze, ale nechce sa im pre ne priveľa pracovať,“ pohoršuje sa Indonézan. „A namiesto toho, aby si postavili záchod, budú hovoriť, že naň nemajú. Pritom vyfajčia dvadsať cigariet denne,“ dodáva k prioritám miestnych.

Ryža z neba nepadá

U Josepha si v rohu izby všímam oltárik s obrázkom Ježiša a Panny Márie. „Viera je dôvod, prečo sme takí veselí,“ vraví Joseph a naozaj - neprestajne sa usmieva. Podobne aj manželka a kamarát Benjamin i jeho manželka. Vlastne všetci. Či ťažko pracujú, alebo s nami popíjajú kávu, všetko robia s úsmevom.

Na druhej strane si Tarsis kladie otázku, či by Flores nebol viac rozvinutý, ak by tu neprevládalo katolícke náboženstvo. „Katolíci sa modlia k Bohu a čakajú, že im ryža spadne z neba. Ale žiadna ryža nikdy z neba nespadla. Najprv ju treba zasiať,“ vraví a naráža na to, že miestni farmári radšej tancujú, ako pracujú.

Celá Josephova rodina chodí každú nedeľu dopoludnia do kostola, ktorý je v dedine. Deti, ak zostanú žiť v rodnej oblasti, sa vydávajú a ženia pomerne mladé. Povinnosťou muža je dať rodine nevesty veľké veno. Tým väčšie, čím je žena vzdelanejšia. Prakticky by sa dalo povedať, že muži si ženy kupujú a tie neraz končia ako pomocníčky v manželovej rodine.

Čerstvá káva

Nikto z farmárov a dokonca ani ich deti nehovoria po anglicky. Naučila som sa za pár týždňov v Indonézii niekoľko indonézskych slovíčok a zdá sa, že stačia na to, aby sme sa pol dňa rozprávali pri káve. Emília zatiaľ pripravuje obed. Kuchyňa je oddelená od ostatnej časti domu, má miesto na založenie ohňa.

Hneď ako domáca pani dovarí, začína pražiť zelené kávové zrnká. Na obrovskej panvici vareškou prevracia každé zrniečko, aby neprihorelo. Trvá to asi tridsať minút, v poslednej fáze sa už z ohňa dymí tak silno, že na panvicu nevidieť. A už vôbec nevidieť kávu v nej. Ako Emília vie, či už nezhorela? Praží ju takto každý týždeň.

Na dvore čaká drevený mažiar. Rehoce sa pri ňom miestna babička, keď ako vo filmovej scéne naznačí, aké ťažké je „namlieť“ kávu týmto spôsobom. Ešte za horúca ju mlátia ženy aj muži tromi drevenými palicami. A matka so spiacim bábätkom v šatke kávu preosieva.

Po ťažkej práci nasleduje obed. Tentoraz aj s malými smaženými rybičkami, ktoré chová Joseph vo svojom umelom rybníku. A po zdravom obede dezert. Kúpili sme v meste puding.

Rodina najprv nerozumie, keď im chcem po indonézsky povedať, že sa pre nich chystáme niečo uvariť. Napokon najstaršia žena vyhlási, že puding je výborný - enak. Uvaríme vodu, pripravíme šestnásť šálok s piškótami a ovocím. Z dvoch vrecúšok pudingu, úplne bez mlieka, ktoré sa tu nedá kúpiť, nakŕmime pol dediny.

Počkáme, kým prestane pršať, poďakujeme sa za krásny deň. Zaplatíme za kilo kávy, ktorú pripravili čerstvú iba pre nás. Joseph nám ešte ponúka, že u nich môžeme prespať. Ako radi by sme! Musíme však vrátiť prenajatú motorku. Možno práve vďaka tomu, že ešte nevedia využiť všetky výhody turizmu, nás farmári kdesi vo floreských horách prijali ako priateľov, nie ako chodiace peňaženky.

Autor: Plus 7 Dní/Magdaléna Vaculčiaková
Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Ak by som si bol vedomý alebo by mi bolo dokázané, že som skutky, z ktorých som bol obvinený, spáchal, pri mojej povahe odídem sám.“
Predseda Národnej rady SR Andrej Danko ku kauze otvárania listov v parlamente

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na porušenie zákona zo strany ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to však odmieta. Je to podľa vás výsmech občanom?

ÁNO 82%
NIE 18%
Celkový počet hlasujúcich: 928
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo