PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Na návšteve u dalajlámovho kuchára: 85-ročný starček si púšťa hudbu z mobilu

22. júna 2014, 06:00

Deduško Pala prešiel svet, ovláda jedenásť jazykov a dnes býva v himalájskej dedine. Čím zaujal dalajlámu?

Deduško Pala rozpráva  o svojom živote a pritom púšťa  tibetskú hudbu z mobilu.

Deduško Pala rozpráva o svojom živote a pritom púšťa tibetskú hudbu z mobilu. Foto: Magdaléna Vaculčiaková, profimedia.sk

Z horského, priveľmi turistického mestečka Pelling v indickom štáte Sikkim kráčame k svätému jazeru Kecheopari. Asi dve hodiny klesáme strmými kľukatými cestičkami v divokom lese. Vykúpali sme sa v rieke a zase stúpali do kopca.

Keď sme boli už úplne vyhladovaní, zastavil nám džíp, že nás posledné kilometre k jazeru Kecheopari odvezie. Potešili sme sa. To sme netušili, že od stanovišťa džípov budeme šliapať ešte pol hodiny do strmého kopca.

Až tam je domček, v ktorom býva Pala, niekdajší kuchár dalajlámu. Vraj - ak ešte žije, povedali mi. Žije. A kladiem si otázku, čo by sa muselo stať, aby nežil.

Zaujal sikkimskými raňajkami

Pochudnutý sivovlasý pán nás víta s teplou čapicou na hlave. Posadí sa s nami pod strom pred jeho domom. Má tu dve lavičky a stôl, na ktorom celý deň servíruje čaj. Vypestovaný v jeho záhradke, vysušený na plechovej streche domu. „Pre dalajlámu som varil desať rokov,“ spomína dnes 85-ročný Pala.

Keď Palov otec umrel, ako jediný syn v rodine sa musel postarať o mamu a dve sestry. Rozhodol sa preto odísť za prácou. „Mesiac mi trvalo dostať sa zo Sikkimu peši cez Himaláje do tibetskej Lhasy,“ vraví. Vtedy bol Tibet ešte slobodný. V Lhase zostal Pala tridsať rokov.

Neviem, kde sa dalajláma a Pala stretli, pretože za tri dni počujem rôzne verzie tohto príbehu. Predsa len, pamäť starému horalovi už tak dobre neslúži. Isté je, že sa stretli

„Dalajláma sa ma spýtal, či viem variť. Odpovedal som, že viem. Na druhý deň som mu uvaril sikkimské raňajky, chutili mu a hneď si ma vzal za kuchára,“ túto časť príbehu rozpráva Pala zakaždým rovnako. Vzápätí začne recitovať budhistické mantry.

Muž z dedinky Kecheopari nad posvätným jazerom precestoval s dalajlámom veľkú časť sveta. Bol aj v Japonsku, v Amerike či na Srí Lanke. Ovláda vďaka tomu jedenásť jazykov aj kartovú hru, ktorú hráme s kamarátkou z Írska. „Najradšej som chodil do Ameriky, tam mi vždy hostia nechali prepitné. A najlakomejší boli Číňania,“ spomína.

Začínal s čajom

Pala mal kedysi vo svojom dome na kopci nad jazerom čajovňu. V Indii sa čaj pije na každom rohu. Najčastejšie s mliekom a korením. Turisti, ktorí prišli k jazeru Kecheopari, sem teda chodievali na tradičný indický nápoj. Často sa však Palu pýtali, prečo nezačne turistom poskytovať aj ubytovanie. A tak začal.

Postavil vedľa svojho dreveného domčeka ďalší drevený. Nie je v ňom nič, len drevené postele v štyroch izbách. Turecký záchod je na dvore. Vedľa neho holá miestnosť s betónovou podlahou, v ktorej sa môžete vyumývať vodou z vedra. Ubytovanie u Palu ponúka aj po dvadsiatich piatich rokoch fungovania tie najzákladnejšie podmienky a skvelú spoločnosť.

Pala nám naleje ďalšiu várku čaju, vstane a odbehne. Vráti sa spoza domu s čerstvou mätou. Prehodípár slov a opäť odbehne. Tentoraz donesie hrášok, aby sme ho našúpali na večeru.

„Varí, len keď nemáme turistov,“ vysvetľuje jeho vnuk Binoy. Pala má trinásť detí a ani sám nevie, koľko vnúčeniec. Mal tri manželky, všetky prežil. Prvá bola Tibeťanka a zabili ju Číňania, keď vtrhli do Tibetu. Tá posledná umrela minulý rok v decembri.

„Už nechceme, aby mal ďalšie deti,“ smejú sa jeho potomkovia. Najmladšia dcéra má iba trinásť rokov. Je mladšia ako niektoré jeho vnúčatá. Kulinárske umenie bývalého dalajlámovho kuchára teda neochutnáme. Zdá sa však, že veľa z toho, čo ovláda, naučil svoje deti, ktoré pre turistov varia v kuchyni postavenej z bambusu. Ako inak - na otvorenom ohni.

Joga a meditácia

Okolo ohňa pobehujú počas prípravy večere dve dievčatká. Palove malé vnučky nemajú ani tri roky. Ich matka sa do rodiny vydala, keď mala iba pätnásť. Spolu s manželom Punjunom varia večeru.

Dcéry občas poprosia, aby im podali ostrý nôž. Pre Európana je to nepredstaviteľná požiadavka na dieťa, v Himalájach je to súčasť slobodnej výchovy. Možno preto tu deti neplačú, keď sa potknú a spadnú na zem.

Hoci India je z veľkej časti hinduistická, štát Sikkim, ktorý je jedným zo štátov Indie od roku 1975, je ovplyvnený budhizmom. Z veľkej časti má spoločnú hranicu s Tibetom. Po večeri prichádza do kuchyne Pala. Posadí sa k ohňu do lotosového sedu. Jogový sed, pri ktorom obyčajnému smrteľníkovi väčšinou vykrúca kĺby, nerobí starému pánovi žiaden problém. Celú váhu svojho tela zdvihne na rukách.

„Takto každé ráno o tretej meditujem,“ zahlási. Robí to už približne štyridsať rokov. Cvičí jogu a medituje. To je jeho odpoveď na otázku, prečo tak dobre vyzerá. „A ešte pravidelne chodím dolu k jazeru,“ smeje sa. Cesta k jazeru je naozaj strmá.

Okrem trénovania kondície slúži niektorým aj na meditáciu. „Chodím denne k jazeru aj tri-štyri razy. To je môj spôsob meditácie,“ vraví Palov vnuk Binoy. Dva roky navštevoval budhistickú školu. „Aspoň jeden chlapec z každej rodiny v dedine má povinnosť absolvovať budhistické štúdiá, inak by tu rodina nemohla žiť,“ vysvetľuje 19-ročný mladík. Po štúdiu sa rozhodol, že nebude mníchom. Chce radšej sprevádzať turistov po okolí dediny, v ktorej vyrástol.

Máme všetko

„Nechcem žiť inde. Tu máme všetko. Ľudia si tu pomáhajú, keď jeden z nich niečo potrebuje,“ nadšene opisuje Binoy realitu v Kecheopari. „Každý pestuje čosi iné a navzájom si plodiny vymieňame. Nakupujeme len olej, múku, cukor a soľ,“ vraví plynulou angličtinou. Naučil sa ju len vďaka komunikácii s cudzincami, ktorí sem prichádzajú.

„Turisti prinášajú veľa pozitívneho. Naučili nás, že smeti sa neodhadzujú do lesa a že nepotrebujeme toľko plastových tašiek, koľko sme zvyknutí používať,“ pochvaľuje si Binoy vplyv turizmu na obyvateľov jeho rodnej dediny. Ale indických turistov tu nechce. Preto volil vo voľbách, ktoré boli v Indii v apríli a v máji, opozíciu.

„Súčasná vláda chce do našej dediny postaviť cestu, aby sa sem dostali aj indickí turisti, ktorí sa k jazeru dajú doviezť džípom a sú leniví, aby sem prišli na čaj peši,“ sťažuje sa rozhorčene. Obyvatelia Sikkimu sa väčšinou vôbec neidentifikujú s Indiou. Sú to Sikkimčania.

Zahmlená Kančendžonga

Keď sa vzdialite z dediny a vydáte sa k svätému jazeru dopoludnia, naozaj míňate davy indických turistov. Už len z oblečenia, fotoaparátov a iPadov, ktorými sa fotia, či z koly v rukách detí možno usudzovať, že sú to členovia bohatších vrstiev. Jazero Kecheopari považujú za sväté z niekoľkých dôvodov.

„Všade okolo jazera sú stromy, ale na hladine nikdy nie je spadnutý jediný list,“ vysvetľuje postupne jednotlivé zázraky budúci sprievodca Binoy. Pôvodne bolo jazero položené nižšie, ale dnes leží tu.

„Pala nám nechce prezradiť, ako sa to stalo, že sa zdola presunulo hore. Voda totiž tečie opačne,“ čuduje sa mladík. Existuje niekoľko legiend, ktoré vysvetľujú svätý pôvod

„Jazera, ktoré plní želania“, ako ho miestni nazývajú. Jedna z nich napríklad hovorí o tom, že jazero má tvar chodidla, ktoré patrilo Budhovi. Okolo vody sú stovky farebných budhistických modlitebných vlajočiek. V jazere sú stovky rýb, doslova sa v ňom tlačia. Ich lov je zakázaný. Naozaj pokojnú, či až svätú atmosféru však majú miesta, ktoré sú mimo rušnej turistickej oblasti.

V okolí Palovej dedinky môžete trekovať džungľou, koľko sa vám zapáči. Treky v tejto časti Himalájí sú charakteristické tým, že neprestajne klesáte a stúpate.

Na jar a v lete nikdy neviete, či sa vám po vystúpení na vrchol naskytne odmeňujúci výhľad. Je preto lepšie neočakávať ho a užiť si radšej rôznorodú vegetáciu, obrovské farebné motýle, výrazný štebot vtákov. Ak chcete výhľady na tretiu najvyššiu horu sveta Kančendžongu, príďte v októbri či v novembri, radia miestni.

Pivo a mantry

Hoci nemáme šťastie na výhľady, máme šťastie na miestnu budhistickú slávnosť. Pala je jedným z hlavných lámov - teda tibetských učiteľov - miestneho kláštora. Dedina má dokopy približne pätnásť domov, jeden drevený stánok s vodou a pivom pre turistov. Ale zato je tu modlitebná miestnosť pre ženy, jogová a meditačná miestnosť i budhistický kláštor.

Stojí tu dva roky. Ten starý zničilo zemetrasenie v roku 2011. Pala je už od skorého rána oblečený v žltej slávnostnej košeli a bordovej dlhej bedrovej šatke, v tradičných farbách mníchov. Pri kláštore sú pripravení mladí mnísi. Rozdeľujú si hudobné nástroje. Starší muž priväzuje povraz okolo veľkých bubnov, aby si ich chlapci mohli zavesiť na hlavu a tak ich niesť. Ženy z dediny pripravili mníchom ranný čaj.

Slávnosť sa začína tým, že starší mnísi sa posadia v kláštore, kde sa modlia a bubnujú. Po modlitbe sa spolu s ostatnými obyvateľmi dediny vydávajú na celodenný pochod po okolí. Najprv kráčajú malí mnísi s hudobnými nástrojmi. Nasledujú ich vyobliekaní muži a ženy, na hlavách či na pleciach nesú sväté texty v drevených doskách.

Pred domami horia ohne, ktoré miestni zapálili na privítanie svätých kníh. Obyvatelia domov stoja na svojich dvoroch a ku každej knihe prikladajú ruky spojené pred čelom akoby na modlitbu. Týmto spôsobom dostávajú požehnanie. V niektorých domoch sa sprievod zastaví, aby sa pomodlil vo svätyni, ktorú majú v dome jeho majitelia.

Lámovia odriekajú mantry zo svätých kníh a v predeloch trúbia na trúbkach. Domáci im zatiaľ naservírujú tradičný tibetský čaj - s maslom, slaný. A Palovi prinesie pani pivo, ktoré s chuťou vypije, keď príde čas. Po prvej várke textov si mnísi rozdajú ryžu a modlia sa s ňou v rukách. Na záver ju odhodia smerom k malej soche Budhu.

„Ryža je Budhov chlieb, týmto spôsobom mu ju posielame,“ vysvetľuje mi neskôr Mima, Palova dcéra. Po tomto rituáli pokračujú lámovia v odriekaní mantier, ale už v neformálnejšej atmosfére. Je čas na pivo. Na záver prichádza do miestnosti pani domu s miskou ryže a bankovkou v hodnote 50 rupií, čo je asi 70 centov, na jej vrchole.

Pomodlí sa a mnísi jej za potlesku dajú okolo krku bielu šatku. „Šatka predstavuje poďakovanie, pretože žena bola čosi ako sponzor tohto obradu,“ vraví Mima. Pokračujú do ďalších domov. Zídu do údolia k jazeru a zase sa vrátia späť. Himalájami sa ozýva zvuk trúbok a bubnov. Budhistického ducha cítiť všade.

O piatej sa deti vracajú zo školy, ktorá je od dediny vzdialená asi hodinu chôdze. Ako inak - do kopca a z kopca. Mima si na hlavu zavesila obrovský kôš a vydáva sa k jazeru po zásoby do svojho obchodíka. Robí to každý deň. Nečudujem sa, že miestni majú takú kondíciu a zdravého ducha i telo. Aj sprievod sa vracia. Všetci sú unavení, a predsa vysmiati.

Pala však absolvoval len časť v dedine, na celodenné chodenie sa už predsa len necíti. Vo svojej izbe mi hrdo ukazuje fotku, na ktorej je s dalajlámom, ponúka mi miestny alkohol vyrobený z prosa. A pustí tibetskú muziku zo svojho mobilu.

Autor: Plus 7 Dní/Magdaléna Vaculčiaková
Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Priatelia, práve mi volal George Soros a pýtal si moje číslo účtu. Do minúty mi prišli prachy za to, že sa zúčastním na proteste proti korupcii, ktorý bude na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.“
Poslanec za Sme rodina Peter Pčolinský reagoval na kritiku, že študentský protest platí americký finančník maďarského pôvodu.

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Beblavý s Mihálom zakladajú novú stranu. Myslíte si, že u voličov uspejú?

ÁNO 7%
NIE 93%
Celkový počet hlasujúcich: 27
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo