PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Slony, ryžové víno a toaleta v džungli: Vitajte v Kambodži

30. marca 2014, 06:00

Kúpanie so slonmi vo vodopádoch v kambodžských horách sa odporúča len so sprievodcom, ktorý nestúpi na mínu.

Prechod džungľou: Horali využívajú  ako dopravný prostriedok slony.  V oblasti je asi sto zdomácnených.

Prechod džungľou: Horali využívajú ako dopravný prostriedok slony. V oblasti je asi sto zdomácnených. Foto: Profimedia.sk

Miestny sprievodca študuje ručne nakreslenú mapu s vyznačenými dôležitými bodmi kambodžskej horskej oblasti Mondulkiri. Na prechod džungľou vyrážame o ôsmej ráno. Podľa plánu prespíme v horskej dedine a na druhý deň nás čaká výlet na slonoch. „Ryžové víno máte radi?“ pýta sa Kech. „Pripravte sa, že ho ochutnáte,“ uisťuje nás s radostným úsmevom.

Majú elektrinu

Mondulkiri je najredšie osídlená oblasť Kambodže. Nachádza sa na východe krajiny, pri hraniciach s Vietnamom. Divočina je dnes vzdialená len osem hodín autobusom od hlavného mesta Phnom Penh, pretože sem vedie nová cesta. Navyše, mestečko Sen Monorom, ktoré je turistickou základňou, má posledné tri roky aj elektrinu. Pouličné osvetlenie však chýba.

Sen Monorom je na kopci, tvoria ho tri väčšie ulice. Pozdĺž jednej z nich vedie pristávacia dráha letiska, ktoré sa už nepoužíva. Je to len prašná oranžová cesta, občas ju rozvíri motorka. Uprostred mesta je trhovisko, na ktorom kúpite všetko - oblečenie z druhej ruky, nepravé mobily i ovocie. Chlapík v stánku opravuje topánky.

Pani vo vedľajšom predáva každé ráno rezance s grilovaným mäsom, posypané čili a arašidmi, zaliate kokosovým mliekom. Klasické raňajky Kambodžanov. A, samozrejme, kávu. Oblasť je známa jej pestovaním. Majiteľka obchodíka nám dáva čiernu tekutinu v šálke zadarmo ochutnať. Navyše nám odleje aj zo svojej ľadovej - tak ju pijú miestni.

Všade vôkol mestečka Sen Monorom vidieť kopce, borovicové lesy, divokú džungľu, ktorá ukrýva vodopády. Vydávame sa preskúmať okolie s Kechom, jedným z mála certifikovaných sprievodcov v okolí. Väčšina ďalších sú miestni horali, ktorí si certifikát nemôžu dovoliť zaplatiť. Zato džungľu poznajú najlepšie.

Narodil sa v džungli

Trek začíname zostupom z kopca do divokého lesa, v ktorom sa strieda vegetácia, akú sme nikdy nevideli. Ratan aj strom, ktorého kôra pôsobí dobre na trávenie, keď sa vyvarí, divoký zázvor - z neho miestni varia polievku. V džungli nájdete všetko. Kech vysvetľuje, ktoré rastliny na čo slúžia. Občas sa zastaví, aby podržal mobil nad hlavou - kvôli signálu.

Po pár pokusoch sa však zmieri s tým, že najbližších pár hodín žiadny nebude. A pustí sa do rozprávania svojho príbehu. „Viete, ja som sa narodil v džungli. Mojich rodičov tam vyhnali Červení Khméri, pretože boli vzdelaní,“ vraví Kech. V deň jeho narodenia prišli v tábore na svet ďalšie dve deti, tie však umreli.

„Ja som bol silný, pretože ma stará mama kŕmila ryžou,“ spomína na obdobie vlády Pol Potovho režimu, ktorý v krajine medzi rokmi 1975 - 1979 zabil viac ako 1,5 milióna obyvateľov. Červení Khméri chceli vytvoriť čisto agrárnu spoločnosť, ktorá by len pestovala ryžu. Dopadlo to tak, že ľudia na poliach nemali sami čo jesť. A tí, ktorých nepozabíjali, pretože nepatrili k vzdelanej vrstve, umreli od hladu.

Kech mal šťastie, aj jeho šesť súrodencov. Je najstarší, preto sa chcel o nich postarať a študoval na vysokej škole. Dnes už má sám dvoch synov.

„Ale ženatý nie som. Ja som európsky Kambodžan. Načo vyhadzovať tisíce dolárov za svadbu? Keď sa chcete v Kambodži oženiť, stojí vás to aj päťtisíc dolárov,“ smeje sa, keď hovorí o svojom životnom presvedčení.

Kúpeľ vo vodopáde

Smerujeme do dediny Putang, kde máme prenocovať u miestnych. Okrem divokej prírody míňame cestou aj územia s vypálenou trávou. Miestne komunity ju vypaľujú, aby na miestach vyrástla aj v období sucha zelená paša pre dobytok a hlavne pre slony.

V oblasti je niekoľko dediniek, v ktorých žijú mahuti. Hrubokožce ich poslúchajú na slovo. Približne stovka slonov je tu zdomácnených. Pýtame sa, prečo je na okolí toľko vyrúbaných stromov.

„Domáci si tu chcú vytvoriť ryžové polia,“ vraví Kech. V diaľke počuť elektrickú pílu. To už však nie sú členovia horskej komunity. „Vláda predáva časti lesov a drevo ťažia Vietnamci,“ smutne konštatuje Kech.

Každú chvíľu narazíme na vodopád, v jednom z nich sa kúpeme. Po spadnutom strome sa dá vyliezť až na vrchol a skočiť do vody. Ale radšej nie šípku, voda tu nie je hlboká. Kech nám servíruje ovocie a obed, aby sme mali silu pokračovať v pochode cez džungľu. Občas narazíme na skrytý domček.

Kech nám rozpráva príbeh o tom, ako minulý rok v dome uhorela celá rodina. Vnútri jej členovia zapálili oheň, aby si uvarili, a zaspali pri ňom. Domček z bambusu zhorel do tla. A obyvatelia troch domov v okolí sa vysťahovali. „Horali sú animisti, veria na zlých duchov. Nechceli, aby ich duchovia rodiny prenasledovali,“ vraví Kech.

Podvečer dorazíme po prašnej ceste do horskej dediny s tradičnými okrúhlymi domčekmi a chladeným pivom v jednom z dvoch miestnych obchodíkov. Vo vedľajšom dáva babička ľad do plastových pohárov, zalieva ho jedovato farebným sirupom a robí tak radosť miestnym deťom.

Kech telefonuje svojmu kolegovi, aby nás prišiel vyzdvihnúť autom a odviezol nás do Putangu. Sám sprievodca už nevládze kráčať ďalej, slnko dnes bolo prisilné.

Bez latríny, s jednou studňou

V Putangu je asi pätnásť domčekov a končí sa tu cesta pre autá - skutočný koniec sveta. Zoznamujeme sa so Samunom a s jeho manželkou, ktorí nás dnes prenocujú. Hneď sa púšťajú do varenia tradičnej horskej polievky. Očistia baklažán, nakrájajú kuracie mäso, cibuľu. Všetko natlačia do trubice, ktorá má tvar bambusu, a zalejú vodou.

V drevenici, ktorá slúži na skladovanie motoriek celej dediny cez noc a v ktorej dnes prespíme, zapália oheň. Trubicu položia priamo do ohňa, aby sa ingrediencie udusili.

Na vyvýšenej drevenej podlahe sedia dvaja mahuti, nalievajú nám ryžové víno na privítanie. Každý má na výrobu vína vlastný recept. Niekto ho nechá zrieť v sude mesiac, iný aj dlhšie, ak má dostatočné zásoby. A keď nemá, zabehne k susedom, ako Samun, a prinesie víno v plastovej taške, z ktorej ho preleje do plastovej fľaše - asi aby lepšie chutilo.

Potrebujeme si odskočiť na toaletu, tak sa pýtame, kde ju nájdeme. „Sorry, jungle,“ nasmeruje nás Samun s previnilým úsmevom na tvári do džungle. Dúfali sme, že nájdeme aspoň latrínu alebo vyhradené miesto.

Samun však jasne naznačil, že ani jeden z domov toaletu nemá a všetkým slúži príroda okolo. Človek si aspoň uvedomí, aké dôležité sú samozrejmé veci v jeho živote.

Na dvore pár metrov od cesty je studňa, ktorú využíva polovica dediny. Perú pri nej, umývajú sa. Ženy používajú pri kúpaní zošité šatky, ktoré im zahalia celé telo. Muži si zahaľujú len spodnú polovicu tela. Kúpanie je najlepšie cez deň, keď je slnko dostatočne vysoko. Sme totiž v horách, kde teplota v noci klesá viac, než sme si pred príchodom sem uvedomili.

Ryžové víno zahreje

Dom je po chvíli celý zahalený dymom z horiaceho ohňa. Cítime ho v pľúcach. Už chápeme, prečo je otvorený oheň v uzavretom priestore jednou z najčastejších príčin úmrtí v Kambodži. Žijú takto každý deň, posmeľujeme sa. Deti si naberajú suchú ryžu z obrovského hrnca a jedia ju, stojac bosé na hlinenej podlahe.

Keď je polievka uvarená, pani domu ešte navarí ďalšiu zeleninovú omáčku i polievku. Vďaka tomu, že sme do domu doniesli suroviny, najedla sa polovica dediny. A my sme sa prejedli. Samun stále prikladá so slovami: „Drink wine, soup good.“ - „Keď sa pije víno, polievka padne vhod.“

Horali nehovoria skoro vôbec po anglicky, takže si nás takmer nevšímajú. Popíjajú. Celý večer. Žena večeria ako posledná, v rohu miestnosti. Muži sú po každom vypitom pohári opitejší. Samun zbadá môj fotoaparát a začína nás fotiť - vie, čo majú turisti radi. Fotka s ním, fotka s ďalšími mahutmi, fotka s deťmi...

O ôsmej už máme dosť ryžového vína a dúfame, že chlapíci tiež. Tí sa však len presunú do vedľajšieho domu a pokračujú v konzumácii alkoholu pri sledovaní televízie. Aspoň do polnoci. Je nám zima, nevieme zaspať. Hojdacie siete sú síce pohodlné, ale nemali sme dosť ryžového vína.

Až keď si obliekame všetky vrstvy, ktoré máme k dispozícii, a dotýkame sa úplne studeného nosa, začíname rozumieť, načo je dobré ryžové víno. Zažívame realitu života ľudí v kambodžských horách na vlastnej koži.

Slonia radosť z vody

Vydýchli sme si, keď Samun o šiestej ráno zaklopal na naše dvere, že chce založiť oheň, aby mohla manželka uvariť raňajky. Vybehli sme z domčeka, aby sme sa prešli dedinou. Oheň už horel v každom dome a miestni sa pri ňom zohrievali. Iba v krátkych nohaviciach.

Dedina sa prebúdza. Miestne stánky otvárajú okná. Cez cestu behajú ružovo-čierne prasatá, kurence i kravy. Chceli by sme sa umyť, ale zima nám to nedovoľuje. Žena najprv preoseje jedno sito ryže, dá ho variť. A potom aj druhé.

Sú dni, keď pravdepodobne nejedia nič iné, iba ryžu. Za domom sa zatiaľ zhromažďuje osem slonov, s ktorými sa vydáme na výlet. V spoločnosti ospalých chlapíkov, ktorí do neskorej noci popíjali. Najprv slonicu potešíme banánmi, aby nás dobre odviezla. Ak chcete nasadnúť na slona, musíte vyliezť na drevenú vežu.

Tam vám mahut podá ruku, stúpite slonovi na hlavu a potom do dreveného sedla. Je to naozaj výška. Miestni horali využívajú slony ako dopravný prostriedok celé desiatky rokov. Na noc ich púšťajú do lesa, iba nohy im uviažu, aby sa nezatúlali príliš ďaleko. Náš mahut po prvých pár metroch zo slona zoskočil a poháňa ho zozadu.

Po strastiplnej hrboľatej ceste džungľou sa ocitáme pri rieke. Mahuti tu odstroja slony a nechajú ich nakŕmiť sa vo voľnej prírode. Po čase prichádza k rieke prvý slon. Celý sa ponorí, aby sa vykúpal. Hoci je v studenej vode, jeho hrboľatá, hrubá koža s pichľavými chlpmi je teplá. O chvíľu je v rieke päť slonov naraz. Na rozdiel od kráčania s turistami na chrbtoch z tohto majú, zdá sa, naozaj radosť.

Tajné zákutia

V Mondulkiri ešte musíte vidieť vodopád Bou Sraa, ktorý je na kambodžsko-vietnamských hraniciach. Je dvojstupňový, prvý vodopád má asi desať metrov a spodný viac ako dvadsaťpäť. Voda je dokonale čistá, asi preto, že sa tu nikto nekúpe. Pri návrate stretávame tím neziskovej organizácie MAG, ktorá sa venuje odmínovaniu území po celom svete.

Kambodža bola po občianskej vojne a režime Červených Khmérov jednou z najviac zamínovaných krajín sveta. Kritické boli predovšetkým pohraničné oblasti a dodnes sa neodporúča turistom schádzať z cesty. Ak dôverujete miestnym, ktorí síce nehovoria po anglicky, ale miestnej prírode rozumejú výborne, ukážu vám miesta, aké by ste nečakali.

Autor: Plus 7 Dní/MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ
Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Ak by som si bol vedomý alebo by mi bolo dokázané, že som skutky, z ktorých som bol obvinený, spáchal, pri mojej povahe odídem sám.“
Predseda Národnej rady SR Andrej Danko ku kauze otvárania listov v parlamente

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na porušenie zákona zo strany ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to však odmieta. Je to podľa vás výsmech občanom?

ÁNO 83%
NIE 17%
Celkový počet hlasujúcich: 650
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo