Slovenský Norimberg

12. január 2007, 06:00

Po vojne sa pred Národným súdom ocitlo osemdesiattri obžalovaných, sedemnástim vymeral trest smrti

Po druhej svetovej vojne sa vojnoví zločinci ocitli pred súdom. Tí najhorší v Norimbergu.
Podobné procesy prebiehali v mnohých krajinách. Aj na Slovensku. Národný súd v Bratislave dva a pol roka zvažoval vinu a vymeriaval trest iniciátorom i vykonávateľom najťažších zločinov. Sedemnástim vymeral trest smrti. Zatýkanie: Začiatkom júna roku 1945 neprekonateľná režisérka náhoda spečatila osud početnej skupiny slovenských fašistických pohlavárov na úteku. Karol Murín, osobný tajomník bývalého slovenského prezidenta Jozefa Tisa, si šiel na americké okupačné úrady v Rakúsku vybaviť povolenie cestovať do Kremsmünsteru. Kompetentný úradník tam nebol. Nanešťastie! Vybaviť papier by bolo asi jednoduchou záležitosťou. Zastupoval ho pracovník CIC. Znova nešťastie! Volal sa Spiegler alebo Spigler a pochádzal z Bratislavy. Navyše, v jeho náplni práce bolo pátrať po vojnových zločincoch. Porozprávali sa o Bratislave. Kde teraz bývate, pán Murín? Vravíte v kláštore Altötting? V Spiglerovi skrslo podozrenie. Čo ak sa za múrmi kláštora ukrývajú osoby z listiny vojnových zločincov?

Z Altöttingu odviedli Jozefa Tisa, Karola Murína a jeho brata. Z kolónie slovenských utečencov v Kremsmünsteri sa v zajateckom, zbernom a či internačnom tábore - Murín ich vo svojich knižných Spomienkach nazýva iba koncentračnými tábormi a fašistické koncentračné tábory vôbec nespomína - ocitli ďalší bývalí prominenti: predseda vlády Štefan Tiso, prezidentov bratranec, ministri Gejza Medrický, Aladár Kočiš, Mikuláš Pružinský. Nemaznali sa s nimi. Keď vystupovali z nákladného auta na dvore kasární v Garmisch--Partenkirchene, Murín odrazu uvidel - ach, tá hrôza! -, ako americký vojak ženie bývalého prezidenta po kufre päť-šesť krokov od auta. Murín sa rozbehol po jeho batožinu, že ju odnesie. Americký vojak - ten odroň! - bičom švihol prezidenta. Murín zmeravel. „Sám,“ povedal prezident polohlasne. „Chytil dva kufre,“ zaznamenal jeho tajomník, „a vojak ho bičom hnal do behu s batožinou.“ Spávali natlačení pod stanmi alebo v miestnostiach s poschodovými posteľami, za dažďov občas zatekalo, občas hladovali, ako vtedy po vojne väčšina sveta, vypočúvali ich, obviňovali, nadávali a vyhrážali sa im. Ustavičné nástupy, niekedy dokonca nahí, presuny behom. Skrátka, koncentrák, proti ktorému boli tie fašistické prechádzka rajskou záhradou. Podľa Murína. Pri presune do Československa pripojili k tejto skupine z iného zajateckého tábora v Rakúsku Alexandra Macha a zo sanatória v Rakúsku Vojtecha Tuku na invalidnom vozíku. Pochytali i ďalších pohlavárov, veliteľov Hlinkovej gardy na úteku, funkcionárov ministerstva vnútra. Američania odovzdali Bratislave aj niekoľkých bývalých nemeckých poradcov na Slovensku, Sovieti generálov Čatloša a Turanca. Mohol zasadnúť Národný súd. Konal sa od 6. júla 1945 do 31. decembra 1947. Zločiny prikryté sutanou: Obžalovaných obvinili z mnohých zločinov. Z toho, že sa podieľali na rozbití Československej republiky, že zaviedli diktatúru, fašistický režim, že založili polovojenskú Hlinkovu gardu, politické vojsko vládnucej strany, že Nemecku poskytli územie, továrne i vzdušný priestor na jeho výboje, že sa po boku Wehrmachtu zúčastnili na vojne proti Poľsku, že nemeckému veleniu poskytli dve divízie v jeho ťažení proti Sovietskemu zväzu... Zločiny proti ľudskosti obžaloba sformulovala do mnohých bodov. Jozef Tiso na dožinkách v Holíči v auguste 1942 rečnil o tom, či bolo spravodlivé odtransportovať Židov.

Vyhlásil: „Urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“ Škodcov bolo veľa.
Prví prišli na rad Česi. Preč s nimi! Ale ešte predtým im gardisti skonfiškovali cennosti a peniaze. Škodcovia boli i Rómovia, Maďari, Ukrajinci, tak trochu aj luteráni. Aj s tými porobili poriadky. Napokon po Povstaní, o ktorom Murín hovorí iba ako o sprisahaní, hoci sa doň zapojilo viac ľudí, ako predstavovali nemecké vojská privolané na jeho potlačenie, Pohotovostné oddiely HG robili poriadky aj s vlastnými občanmi. Spolu s esesákmi ich povraždili vyše 4-tisíc a sčasti alebo úplne vypálili 60 dedín. Približne 30-tisíc Slovákov sa ocitlo v nemeckých koncentračných táboroch a mnohí sa odtiaľ nevrátili. Vo farskej republike sa to všetko dialo pod ústredným heslom - Za Boha a za národ. Ako štvaná zver: Dňa 3. novembra 1938 sa v denníku Slovák písalo: „Treba vyniesť árijské paragrafy, ktoré by zdecimovali židovské banky, advokátske kancelárie, ordinácie, obchody a donútili židovských privandrovalcov vysťahovať sa zo Slovenska.“ Slovenská autonómna vláda ešte ani nebola na svete, utvorila sa až o tri týždne, a už sa hotovala na Židov. Mala veľký vzor vo veľkonemeckej ríši a jej führerovi, ktorého nejeden slovenský predstaviteľ obdivoval, ba priam zbožňoval. Takže slovenskú vládu nebolo treba posotiť, popohnať k drastickým činom voči Židom. Nariadenia voči najväčším škodcom Židom nasledovali jedno za druhým. Už v januári 1939 slovenská autonómna vláda zriadila komisiu na riešenie židovskej otázky. Vo februári 1939 Alexander Mach, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy, vyhlásil: „So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my.“ Najprv obmedzili počty Židov v niektorých povolaniach (v advokácii, medicíne, redakciách), potom im zakázali študovať, brali im živnostenské listy, pasy, šoférske preukazy. Aj rádiá, ktoré potom prideľovali straníckym funkcionárom. Neskôr Židom dovolili objavovať sa na uliciach iba v určitých hodinách. Prípis z roku 1941 nariaďuje, aby taká osoba „nachádzajúca sa na ulici, vo verejnej miestnosti a priestranstve po 22. hod. bola ihneď zaistená a odoslaná do väzby“. V septembri 1941 vyšiel Židovský kódex, ktorý zahŕňal dovedna 270 paragrafov a bol jedným z najukrutnejších v dejinách Európy. Likvidátorské dielo zavŕšila arizácia. O židovský majetok sa delili najmä funkcionári. Augustín Morávek, ktorý viedol tieto práce, dohodil príbuzným 41 podnikov a sám sebe 6. Vlastne - likvidátorské dielo ešte nebolo celkom zavŕšené. Dve tretiny Židov, zbedačených, okradnutých, bez akýchkoľvek práv, sa už nedokázalo postarať o seba. Čo s nimi? Vyviezť: Štáty spriatelené s Nemeckom alebo ním okupované sa neponáhľali s riešením židovskej otázky podľa predstáv nacistov. Neponáhľal sa Horthy, Mussolini ani cár Boris. Odpor kládol aj Hácha v protektoráte. Dánsky kráľ Kristián na protest proti tomu, že Židom nariadili nosiť žltú hviezdu, si ju sám pripol. Iba chorvátska fašistická a slovenská klérofašistická vláda sa ponáhľali. Prvý transport so Židmi, s tisíckou slovenských dievčat a žien, vypravili z Popradu do Osvienčimu 26. marca 1942. V predstihu. Osvienčim bol určený ako vyhladzovací tábor a ešte nebol dokončený. Transport vláda síce schválila, ale parlament ešte nie. No Tuka a Mach súrili. Napriek protestom proti chystaným deportáciám - medziiným aj z Vatikánu. V ďalších piatich mesiacoch odtransportovali zo Slovenska približne 55-tisíc Židov. Ešte predtým ich naposledy okradli. Vedeli vládni činitelia, čo ich tam čaká? Najprv možno len tušili, potom vedeli. V lete 1941 pozvali Nemci niekoľkých funkcionárov do Poľska, aby si pozreli budúce domovisko Židov. Niektorým sa nepozdávalo. Zaobchádzanie s väzňami označili za neľudské a nekresťanské. Komisár pracovných táborov na Slovensku Július Pečúch skonštatoval, že podmienky v táboroch budú nakoniec viesť k fyzickej likvidácii väznených. Viedli. Niektorí odvlečení neprežili už ani transport.

Z mŕtvol, ktoré sa váľali v dobytčích vagónoch, ďalší zošaleli.
Ubytovne v Osvienčime boli preplnené, vo veľkých izbách boli trojposchodové postele, ale väzni spali aj na zemi, na schodoch, všade. Otrocká práca, hlad, choroby, mučenie sadistickými dozorcami, bitky, bičovanie, palicovanie, niekoľkohodinové apely vyzlečení donaha v mraze, v horúčavách, až kým neodpadli. Denne ich umierali stovky. Za blokmi sa hromadili kostry ohlodané potkanmi... Od 17. apríla do 11. júla 1942 prišlo do tábora Birkenau 4 695 mužov zo Slovenska, z nich do 15. augusta 1942 zahynulo 90 percent. Z celkového počtu 57 752 Židov odtransportovaných do koncentračných táborov zahynulo takmer 57-tisíc. Hlavní obvinení: Priznali obžalovaní vinu? Keď súdili najvyšších veliteľov jednotiek SS, týchto najhorších hrdlorezov v dejinách, nik z nich neprejavil ľútosť. Čím väčší zločinec, tým väčšmi bol presvedčený o svojej nevine. Prokurátor žiadal Tisa, aby sa vyjadril k deportácii Židov. Deportácia Židov? Bola vôbec? Na práce do Nemecka odchádzali aj slovenskí robotníci, prečo by nemali aj židovskí? Ale zo Slovenska predsa vyvážali celé židovské rodiny, ženy, deti, starcov. Nie, on, Tiso, nemá s tým nič spoločné. Nezaujímal sa o ich osudy? Tiso odpovedá: „Mal som iné starosti.“ Dvom slovenským väzňom sa podarilo utiecť z Osvienčimu a napísali správu o nacistických zverstvách. Dostala sa do rúk aj Tisovi. Na súde to poprel. Na nič také sa nepamätá. Pamäť mu často neslúžila. Keď mu predložili správu z jeho osobného archívu, kde bolo jeho rukou napísané „ad acta“ a pripojený jeho podpis, odvetil: „Môj podpis sa tam mohol dostať hocijako.“ On ani Anglicku a Amerike nevypovedal vojnu - to Tuka a Čatloš. Na súde premietali film z koncentračných táborov. Boli to hrozné scény. Aj hlavný prokurátor Rigan sa rozplakal. Aj skaly by sa asi boli rozplakali. A Tiso? Obžalobca Rašla: „… bol ľahostajný, pozeral sa bokom alebo do zeme.“ Pred súdom neprejavil nijakú kajúcnosť a vystupoval bojovne. Na druhý svet mu musel pomáhať kat. Slučka mu totiž pri poprave nezlomila väzy okamžite a tak sa ešte chvíľu dusil a chrčal, kým mu kat trhnutím povrazu neprerušil miechu. Aj Tuka, ďalší hlavný obžalovaný, bol „nevinný“. Ten, ktorý najhorlivejšie presadzoval fašizmus a bol iniciátorom najväčšieho násilia v krajine, sa hral na obeť. Čože on mohol?!: „Ja som síce bol predsedom vlády, ale nikdy som nemohol rozhodovať proti Tisovej vôli alebo bez jeho súhlasu.“ Vraj nikdy neoponoval jeho názorom. Čo-to uznal iba Mach. Ale či on aj nepomáhal? Po Povstaní predsa zdržiaval transporty so slovenskými väzňami do Nemecka a prikázal dať im jedlo. Ba niektorých ľudí aj zachránil. Tisa a Tuku odsúdili na smrť, Macha na 30 rokov väzenia.

Ďalšie povrazy:
Anton Vašek bol vedúcim oddelenia na ministerstve vnútra. Jeho oddelenie organizovalo deportácie. Bol to fičúr. Vykračoval si po meste a keď videl Žida, chytil ho za ucho a odviedol na najbližšiu žandársku stanicu. A už ho lifrovali. Niektorých však prepustil. Za úplatky. Za vysoké úplatky. Za čoraz vyššie úplatky. Pil, hral karty a často prehral vysoké sumy. Nazývali ho „židovský kráľ“. Po vojne ho odsúdili na trest smrti. Jozef Gašparík, veliteľ jednotky POHG v okrese Nové Mesto nad Váhom, bol horlivý po Povstaní, keď iní boli už opatrní. Organizoval trestné výpravy a jeho obeťami boli výlučne Židia a evanjelici. Ušiel s ustupujúcimi nemeckými jednotkami, ale po dlhom pátraní ho dolapili. Národný súd mu vymeral trest smrti. Do roztrhania tela slúžil nemeckým fašistom generál Jozef Turanec, veliteľ Rýchlej divízie nasadenej v Sovietskom zväze. Obdivoval Wehrmacht a führera. Za zásluhy sa mu ušli od nich najvyššie vyznamenania. Pred Národným súdom však vyhlásil: „Bol som vojak. Keby mi roku 1938 boli nariadili - Páľ! - bol by som pálil aj do Nemcov.“ Dostal síce trest smrti, ale potom mu ho zmenili na tridsať rokov väzenia. Na trest smrti odsúdili najvyššieho veliteľa HG a POHG Otomara Kubalu, šéfa Ústredne štátnej bezpečnosti Petra Starinského, podplukovníka slovenskej armády Jána Šmigovského - za zradu na Slovenskom národnom povstaní. Popravili aj nemeckého poradcu Dietera Wisliczenyho, generála Hermanna Höffleho, veliteľa nemeckých vojsk nasadených na potlačenie SNP, i Hansa Ludina, posledného nacistického veľvyslanca v slovenskom štáte. Po poprave poslúžili Höffleho očné šošovky na transplantáciu istému mladému mužovi a vraj mu dlho slúžili. Podľa inej verzie to boli Ludinove šošovky.

Poslať e-mailom
 
Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Garantujem vám, že nie som žiadny zlodej.“ Minister obrany Martin Glváč (Smer)

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Považujete za normálne, že súd nedokázal viac ako rok doručiť zásielky premiérovi Ficovi v spore s Radičovou?

Áno, na Slovensku je to normálne 56%
Nie, je to absurdné 29%
Je mi to jedno 15%
Celkový počet hlasujúcich: 7580