PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Tukovi židobijci

06. júla 2007, 06:00

Temné postavy moderných slovenských dejín: Kubala, Morávek, Vašek

Foto: TASR

Dejiny zla majú nekonečne veľa podôb. Pri ich poznávaní sa často uspokojujeme s hľadaním a určením hlavných iniciátorov a aktérov, ktorí sú najviac viditeľní a nesú najväčšiu zodpovednosť. Často však zabúdame, že zločiny mali aj svojich podriadených organizátorov či horlivých vykonávateľov na nižších stupňoch. Poháňal ich raz ideologický fundamentalizmus v mene „blaha národa, štátu či pracujúceho ľudu“, inokedy neukojené osobné ambície po kariére, no ešte viac vidina rýchleho obohatenia na úkor svojich obetí. Všetko to môžeme pozorovať aj v totalitnom režime vojnového slovenského štátu, ktorý, podobne ako druhý totalitný, tentoraz komunistický systém, vytváral priam ideálne podmienky na kariéru ambicióznych a bezohľadných osobností. Dokazujú to aj osudy troch úradníkov, ktorí sa dostali na vrchol svojej kariéry v rokoch 1939 - 1945. Nebyť príležitostí, ktoré im poskytol totalitný režim, asi by nikdy ničím nevynikli, neboli by prekročili limity svojich profesií a najmä by sa neboli stali temnými postavami moderných slovenských dejín.

Zarytý gardista:
Otomar Kubala pôsobil na viacerých slovenských školách. Ideovo inklinoval k myšlienke autonomizmu, a preto vstúpil do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá sa na jeseň 1938 stala samovládnucou štátostranou. V tom čase sa začal aj politický vzostup nenápadného pedagóga, ktorý sa dovtedy realizoval len v rámci stavovskej učiteľskej organizácie. Prívrženec radikálneho krídla v HSĽS, ktoré chcelo v slovenskom verejnom a politickom živote mechanicky kopírovať nacistické princípy a metódy, sa stal v rokoch 1940 - 1942 zástupcom hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a istý čas redigoval aj jej tlačový orgán, Gardistu. Zúčastnil sa na kurze SS v nemeckom Senheime a podľa tohto vzoru organizoval v Bojniciach školy pre veliteľov HG. Budoval úderné a elitné jednotky gardy, ktoré sa potom angažovali v perzekučných akciách voči skutočným či fiktívnym odporcom režimu, no najmä v takzvanom riešení židovskej otázky, čo v roku 1942 vyvrcholilo deportáciou dvoch tretín „neárijského“ obyvateľstva zo Slovenska do nacistických vyhladzovacích táborov. Pri tejto tragédii Hlinkova garda, a aj Kubala ako jeden z jej najvyšších funkcionárov, zohrala veľmi negatívnu úlohu.
Ako prívrženec extrémne radikálneho, pronacistického krídla v HSĽS stál Kubala blízko príprav a nepodarených pokusov urobiť na Slovensku v roku 1940 a potom opakovane v roku 1941 akýsi tichý „protitisovský“ prevrat. Bola to nielen snaha o odstránenie najvyššieho veliteľa HG, ale aj o nastolenie nacionálnosocialistického režimu na Slovensku. Radikáli na jeseň 1942 svoj zápas definitívne prehrali a Kubala prišiel o funkciu a náčelnícke miesto v garde. Nevzdával sa však. Začal vydávať dvojtýždenník Náš boj, v ktorom ďalej nekompromisne propagoval nacistické idey, neúspešne požadoval radikálne doriešenie židovskej, respektíve českej otázky, dovolával sa zostreného a nekompromisného boja proti odporcom režimu, za hlavnú oporu ktorého vždy považoval jednotky HG. Väčšinu svojich požiadaviek mohol naplniť až po okupácii Slovenska nacistickými jednotkami na jeseň 1944, keď získal späť svoje predchádzajúce funkcie, a navyše sa stal šéfom bezpečnostného úradu pri mninisterstve národnej obrany. Zo všetkých dobových dokumentov vyplýva, že v tom čase bol Kubala pre nacistov najdôveryhodnejšou osobou, čo ho priviedlo k úzkej spolupráci s okupačnými úradmi, hlavne s obávaným Sicherheitsdienstom a s jeho vražednými komandami. Nacisti ocenili jeho lojalitu a horlivosť už roku 1943, keď ho vyznamenali Záslužným krížom nemeckého orla.  
V čase okupácie Slovenska velil Kubala pohotovostným oddielom HG, ktoré bojovali nielen proti povstalcom, ale sa dopúšťali aj zločinov proti civilnému domácemu obyvateľstvu. Pod jeho komandom boli aj pohotovostné jednotky Hlinkovej mládeže, Slovenskej pracovnej služby a žandárstva. Na strane nacistov vytrval Kubala až do trpkého konca. S niekoľkými oddielmi HG spolu s nemeckou armádou ustúpil na územie Čiech, kde ho v máji 1945 Američania zatkli. Národný súd ho po vojne odsúdil na absolútny trest.

Hlavný arizátor:
Nedoštudovaný právnik Augustín Morávek pôvodne pracoval ako tajomník bratislavských živnostenských spoločenstiev a grémií. Nikdy nebol ľudákom, ale do roku 1938 horlivým členom centralistickej Živnostenskej (remeselníckej) a obchodníckej strany stredostavovskej. Po politických a štátoprávnych zmenách na Slovensku sa však veľmi rýchlo zorientoval a vycítil, kde ho čaká politická kariéra s vidinou veľkých majetkových ziskov. V rokoch 1939 - 1942 urobil závratnú kariéru pri takzvanom riešení židovskej otázky. Na jeseň 1939, po študijnej ceste do Nemecka a Maďarska, vypracoval elaborát s návrhmi pre Slovensko podľa nacistického vzoru. Svoju expertízu poslal všetkým najvyšším ústavným činiteľom štátu vrátane ministrov. Nikde sa však nestretol s ohlasom. Jediný, kto si ho všimol, bol premiér Vojtech Tuka, ktorý považoval židovskú otázku za vynikajúci prostriedok, ako si upevniť pozíciu jednak v Berlíne, jednak vo vnútornej politike štátu. V Morávkovi našiel Tuka svojho oddaného a všetkého schopného človeka. Najprv pre neho vytvoril Hospodársku úradovňu predsedníctva vlády, ktorá mala dozerať na rozbiehajúci sa arizačný proces. V lete 1940 všetko nabralo prudké tempo. Slovenský snem odovzdal vláde na rok plné moci na „definitívne vyriešenie židovskej otázky“. V septembri 1940 vznikol Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ) na čele s Morávkom. Nová inštitúcia podriadená priamo premiérovi sa v tom čase stala hlavným, priam diktátorským orgánom nielen pri arizáciách, ale aj pri vyraďovaní židovských občanov z celého verejného a spoločenského života. Blízkym spolupracovníkom a zároveň inštruktorom Morávka sa stal z Nemecka vyslaný poradca pre židovskú otázku D. Wisliceny. Z Morávka sa zrazu stal najväčší expert na „riešenie“ židovskej otázky. Proti rozhodnutiam ÚHÚ nebolo možné odvolanie. Arizačný proces sa vďaka dezorganizácii a korupčným aféram zvrhol na obyčajnú majetkovú lúpež, ktorá tvrdo postihla nielen pôvodných židovských majiteľov, ale aj ich veriteľov. Arizátori „tunelovali“ získané podniky, čo prinášalo štátu nemalé ekonomické straty. Proti Morávkovi sa zdvihla vlna protestov, ktoré ukazovali nielen jeho nekompetentnosť, ekonomické šarlatánstvo, ale aj to, že ako člen bývalej antiautonomistickej strany pri arizácii vraj vedome poškodzuje ľudákov. Vysokí funkcionári HSĽS s rozhorčením poukázali na fakt, že sa so svojimi príbuznými podieľal na 41 arizačných prevodoch. No Morávek, cítiac za sebou Tukovu ochranu, všetky útoky arogantne odmietal. Označil ich za dielo samotných Židov či ich pomáhačov a mienil svoje dielo doviesť do konca. Už na jar 1941 rokoval s nemeckými berátermi o budúcom možnom vysťahovaní Židov zo Slovenska. Lživo ubezpečoval ústavných predstaviteľov, že deportácie sa môžu uskutočňovať, lebo židovský majetok už plynulo a bez strát prešiel do rúk štátu, respektíve arizátorov. Je paradoxom, že práve v čase vrcholenia tejto tragédie sa skončila jeho kariéra. Súviselo to s rapídnym oslabením politickej pozície jeho protektora V. Tuku. V júli 1942 musel Morávek abdikovať z funkcie predsedu ÚHÚ, kde za sebou zanechal nevídaný chaos, korupciu a veľké hospodárske škody. Premiérovi sa ešte podarilo prekaziť, aby ho postavili pred súd, kde sa mal zodpovedať za majetkové zločiny a zneužitie funkcie. No on sa už cítil ohrozený a ušiel do Maďarska, kde sa jeho stopa stratila. Po vojne s nakradnutými židovskými peniazmi, uloženými asi aj vo švajčiarskych bankách, pravdepodobne emigroval do niektorej zámorskej krajiny.

Židovský kráľ:
Anton Vašek sa stal známym pod prezývkou židovský kráľ. Jeho kariéra bola tiež krátka, zanechala však za sebou tragickú stopu. Vyštudoval právnickú fakultu, pôsobil ako úradník a redaktor v Bratislave. V roku 1935 neúspešne kandidoval za HSĽS do parlamentu. Po roku 1939 pracoval vo vedúcich funkciách na notárskom úrade v hlavnom meste. Jeho hviezda začala stúpať v apríli 1942, keď sa stal prednostom 14. oddelenia ministerstva vnútra. Toto oddelenie, nazývané aj židovské, už od leta 1941 postupne preberalo po Ústrednom hospodárskom úrade hlavnú úlohu pri vyraďovaní Židov z verejného života, čo sprevádzala surová perzekúcia neárijcov. Vyvrcholilo to v roku 1942 deportáciami, ktorých hlavným organizátorom bolo práve 14. oddelenie ministerstva vnútra. Vašek s neutíchajúcou iniciatívou organizoval a pripravoval transporty - a to aj v období, keď už väčšina rozhodujúcich vládnych činiteľov nemala na nich záujem. Z tejto akcie pre seba vytĺkal pochybnú politickú kariéru, no najmä obrovské sumy peňazí, ktorými sa nechal podplácať. Na jednej strane bral od ohrozených osôb i od pomáhajúcich árijcov úplatky, dal ľudí doslovne vyťahovať z deportačných vlakov, na druhej strane sa sťažoval tunajším agentom Sicherheitsdienstu, že slovenské úrady dávajú Židom príliš veľa hospodárskych výnimiek a cirkevné kruhy za nich intervenujú, čo sťažuje hladký priebeh odsunu. U neho sa zbiehali intervencie a protesty z najrôznejších miest a on sľuboval, klamal, vydieral, bral úplatky, no najmä intenzívne organizoval deportácie. Vedúcim predstaviteľom Židov na Slovensku sa sústavne vyhrážal, inokedy sa pred nimi perfídne štylizoval za ich jediného ochrancu, aby ich donútil k ďalším úplatkom. Od nich si aj dal napísať dve publikácie o právnom postavení Židov na Slovensku, keď si prisvojil autorské práva. Dva exempláre dal zviazať do kože a s venovaním ich poslal A. Eichmannovi a H. Himmlerovi.
Po skončení deportácií inkasoval ďalšie úplatky a finančne profitoval aj z činnosti tunajších židovských pracovných táborov. Po zrušení 14. oddelenia na jeseň 1944 sa vrátil na notársky úrad v Bratislave, kde ho zastihol koniec vojny. Po oslobodení ho zatkli a odsúdili na trest smrti. Počas procesu sa raz vydával za najväčšieho ochrancu Židov, inokedy sa bránil stereotypnými argumentmi, označiac Židov za nepriateľov a neprajníkov slovenského národa.    
IVAN KAMENEC

Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Ak by som si bol vedomý alebo by mi bolo dokázané, že som skutky, z ktorých som bol obvinený, spáchal, pri mojej povahe odídem sám.“
Predseda Národnej rady SR Andrej Danko ku kauze otvárania listov v parlamente

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na porušenie zákona zo strany ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to však odmieta. Je to podľa vás výsmech občanom?

ÁNO 81%
NIE 19%
Celkový počet hlasujúcich: 1610
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo

 

Tukovi židobijci