Kalamita a zver v TANAPe

Víchrica, ktorá sa prehnala Tatrami 19. novembra 2004 sa navždy zapísala do ich histórie...

18. februára 2008 |

Víchrica, ktorá sa prehnala Tatrami 19. novembra 2004 sa navždy zapísala do ich histórie. Veterná smršť s rýchlosťou vetra viac ako 160 kilometrov za hodinu úplne zmenila obraz a tvár Vysokých Tatier.

Nezmazateľnú stopu zanechala na našom najstaršom národnom parku, ktorá bola o to viditeľnejšia, že zasiahla južne exponované svahy Tatier. V dĺžke 50 až 60 kilometrov od Podbanského v Liptove až po Tatranskú Lomnicu na Spiši vyváľala na ploche dvanásť- až trinásťtisíc hektárov 2,5 až tri milióny kubických metrov drevnej hmoty v šírke 2,5 až päť kilometrov. Na tejto ploche takmer úplne zmizol les nad aj pod Cestou slobody. Na vzniknutých kalamitných plochách zostali len pováľané stromy, ktorých výška miestami dosahovala štyri až šesť metrov. Stojaci les zostal len vo forme menšieho prstenca, ktorý oddeľuje kalamitné plochy od porastov kosodreviny v oblasti hornej hranice lesa a čiastočne tiež vo forme zvyškov väčších či menších lesných enkláv na úpätí kalamitných plôch pod Cestou slobody v poľnohospodárskej krajine Podtatranskej kotliny v ochrannom pásme národného parku. Veterná smršť hlboko poznačila život nielen obyvateľom samotných Tatier a podtatranskej oblasti, ale traumaticky zasiahla aj do života lesnej fauny, ktorej súčasťou je aj poľovná raticová zver.

Čo spôsobila kalamita?

– Okamžitú kardinálnu zmenu v celkovom obraze a charaktere okolitej krajiny, kde sa lesná poľovná zver dovtedy pravidelne vyskytovala.
– Úplný zánik pôvodných biotopov zveri a s tým spojenú likvidáciu jej úkrytových možností, pastevných plôch a odpočinkových miest, tradičných zimných stanovíšť a záľahových lokalít.
– Prerušenie pravidelných migračných biokoridorov zveri v dôsledku veľkého množstva popadaných stromov, ktoré bránili jej voľnému pohybu.
– Vynútenú migráciu jelenej, srnčej a diviačej zveri, ako aj veľkých šeliem: medveďa, vlka, rysa z kalamitných plôch na iné vzdialenejšie lokality, ktoré veterná smršť nezasiahla. Pri vzájomnom kontakte takto premigrovaných jedincov s jedincami pôvodnej domácej zveri na nekalamitných plochách dochádza k narušeniu jej domovských okrskov, jej teritórií a k sociálnemu napätiu.
– Likvidáciu a deštrukciu brlohov pod padajúcimi stromami u medveďa, vlka či rysa.
– Úplnú likvidáciu biotopov, tokanísk a hniezdisk tetrova hlucháňa a jariabka hôrneho a s tým spojený aj únik jedincov populácie týchto druhov z kalamitných plôch na iné vzdialenejšie a pre ne vyhovujúce lokality. Predovšetkým tetrov hlucháň, ako je známe, je mimoriadne citlivý aj na najmenšie vyrušovanie a zmenu kvality jeho biotopu.
– Likvidáciu siete dovtedy jestvujúcich kŕmnych zariadení a solísk.

Vynútená migrácia

Podľa viacerých informátorov, obyvateľov podtatranských miest a obcí, ako aj lesného personálu Štátnych lesov TANAPu a miestnych poľovníkov sme sa dozvedeli, že už niekoľko hodín pred blížiacou sa víchricou videli viaceré čriedy najmä jelenej zveri, ktorá sa sťahovala z rozsiahlych lesných komplexov nachádzajúcich sa nad i pod Cestou slobody smerom k poliam a lúkam ležiacim neďaleko Svitu a Popradu a viacerých obcí nachádzajúcich sa tak isto v podhorí Tatier v ochrannom pásme národného parku: Mengusovce, Gerlachov, Batizovce, Veľký Slavkov, Stará a Nová Lesná a iné. Podobne ako jelenia zver aj srnčia a diviačia zver opustila tieto lesné komplexy spod úpätia Tatier a migrovala do poľnohospodárskej krajiny Podtatranskej kotliny. Tu však treba podotknúť, že pri srnčej zveri to bola len menšia časť populácie, pretože prevažná väčšina jedincov tejto zveri žije trvalo v kultúrnej krajine pod Tatrami. Kritické hodiny počas trvania veternej smršte jelenia, srnčia i diviačia zver prečkala na poliach a lúkach v otvorenej krajine, v terénnych depresiách chránených pred silným vetrom a využívala brehové porasty, medze, husté mladiny ihličnatých drevín, najmä smreka a smrekovca, kde nehrozilo nebezpečenstvo padajúcich stromov. Kriačinová zeleň v podhorí im poskytovala nielen nevyhnutný pokoj, ale aj úkrytové možnosti a adekvátnu potravinovú bázu. Srnčiu, ale najmä jeleniu zver bolo veľmi často vídať na týchto stanovištiach a lokalitách nielen počas noci, ale aj v priebehu dňa počas celého zimného obdobia. Táto raticová zver sa nemohla vrátiť na plochy postihnuté kalamitou, lebo boli absolútne nepriechodné pre popadané drevá, pre hluk motorových píl, harvestorov, traktorov a iných lesných mechanizmov pri spracovávaní kalamitného dreva. Utrpenie zveri znásobovala nielen tuhá zima s vysokou vrstvou snehu 1,5 až dva metre, ale aj viaceré prípady pytliactva. I napriek tomu, že policajné zložky najmä v nočných hodinách monitorovali lokality, na ktorých sa zver pravidelne zdržiavala, našli sa bezohľadní a cynickí ľudia, ktorí ju odstreľovali priamo z idúcich terénnych áut, využívajúc pritom moment prekvapenia, keď je zver pod vplyvom silného svetelného zdroja doslova oslepená a paralyzovaná.

Priame aj nepriame škody

Počas spracúvania kalamitného dreva nenašiel lesný personál Štátnych lesov TANAPu a lesní robotníci žiadnu zver uhynutú vplyvom padajúcich stromov počas trvania víchrice. Z toho je zrejmé, že takmer všetka zver včas opustila tieto stanovištia. Iba v jednom prípade v oblasti ochranného obvodu Kežmarských žľabov našli jelenicu pod kmeňom spadnutého stromu. Je však možné, že nestačila opustiť stanovište, čo sa jej mohlo stať osudným, alebo pre nejakú neznámu príčinu uhynula už predtým a strom na ňu následne spadol. Po skončení kalamity zistili štyri jedince jelenej zveri v rezervácii Uhliščatká pod Štrbským Plesom, ktorá bola takisto postihnutá kalamitou. Rezervácia sa nachádza v nadmorskej výške asi 1 200 metrov. Na miestach, kde sa táto jelenia zver zdržiavala, bol sfúkaný sneh a čiastočne okopnené plochy vplyvom hrejivých lúčov slnka. Okolie, kde sa jelenia zver nachádzala, bolo celé zavalené padnutými stromami. Zver, hoci bola odrezaná od okolitého sveta, tvrdú tatranskú zimu nakoniec prežila, i keď mala na týchto stanovištiach veľmi skromnú potravu. Postupne ako vznikali plochy s odstráneným kalamitným drevom, raticová zver pomaly osídľovala tieto plochy. Lesný personál Štátnych lesov TANAPu už od decembra 2004 venoval sprístupneniu cestných komunikácií náležitú pozornosť. Zver počas celej zimy intenzívne prikrmovali, a to aj napriek tomu, že veľa krmelcov a solísk kalamita zničila. Samozrejme, že i susedné poľovnícke združenia na urbárskych a mestských lesoch pod Tatrami rovnako intenzívne prikrmovali raticovú zver. V oblasti ochranného obvodu Tatranská Javorina na severnej strane Tatier pozorovali podstatne väčšie početné stavy jelenej zveri ako v predchádzajúcich rokoch. S najväčšou pravdepodobnosťou to súviselo s veternou smršťou, ktorá postihla južnú stranu Tatier, keď časť jelenej zveri, ktorá sa nachádzala pred víchricou a počas nej v oblasti hornej hranice lesa a v pásme kosodreviny prešla na severnú stranu Tatier do oblasti Tatranskej Javoriny. V čase príchodu víchrice nebolo vo vyšších horských polohách ešte veľa snehu, takže jelenia zver zotrvávala na svojich letných stanovištiach. Vznikom veľkých kalamitných plôch mala zrazu odrezanú cestu smerom nadol do podhoria, na rozdiel od ostatnej zveri, ktorá sa v tom čase nachádzala nižšie v lesných komplexoch. Preto jelenia zver z oblasti hornej hranice lesa a kosodreviny migrovala a presunula sa horizontálnym smerom na východnú či západnú stranu Tatier. Tri roky po veternej smršti kalamitné plochy postupne zarastajú trávou a v nasledujúcich rokoch sa navyše zdvihnú mladiny, takže raticová zver tam opäť nájde veľmi dobré úkrytové možnosti, vynikajúcu potravinovú bázu a pokoj.

Trauma veľkých šeliem

Víchrica znamenala traumu nielen pre poľovnú raticovú zver, ale aj pre veľké predátory, ako sú medveď, vlk či rys. U vlka a rysa je predpoklad, že podobne ako jelenia, srnčia alebo diviačia zver aj tieto šelmy včas opustili priestor, ktorým sa prehnala víchrica. Oba druhy šeliem sa presunuli do lokalít, kde mali možnosť v priebehu tvrdej zimy ľahko nájsť korisť, to znamená tam, kde sa koncentrovala všetka poľovná raticová zver na jej zimných stanovištiach. Najväčšie škody im víchrica spôsobila likvidáciou brlohov, pokiaľ ich mali na vzniknutých kalamitných plochách, ako aj úplnou exploatáciou ich lesných biotopov, na ktoré sú existenčne odkázané. O niečo zložitejšia bola situácia s medveďom. V čase, keď obrovské lesné priestory zasiahla veterná smršť, neboli všetky medvede zaľahnuté vo svojich zimných brlohoch, pretože, ako sme už spomenuli, ani vo vyšších horských polohách nebola v tom čase ešte vysoká vrstva snehu, takže väčšina jedincov bola ešte aktívna. Medvede, rovnako ako ostatná lesná zver, sa víchrici včas vyhli, ale škody mohli byť spôsobené najmä deštrukciou lokalít, kde majú svoje zimné brlohy. Keďže prevažná väčšina zimných brlohov tatranskej populácie medveďov je situovaná v oblasti hornej hranice lesa a v pásme kosodreviny, môžeme konštatovať, že väčšina brlohov tatranských medveďov zostala nepoškodená. Na druhej strane treba tiež povedať, že niektoré medvede vystresované veternou smršťou a celkovo zmeneným obrazom krajiny sa ešte určitý čas chaoticky potulovali v podhorí Tatier, prichádzali do blízkosti dedín a ľudských príbytkov, a to dovtedy, kým nenapadla vysoká vrstva snehu. Až potom zaľahli. Veľké škody narobila víchrica najmä na populácii nášho najväčšieho lesného kurovitého vtáka tetrova hlucháňa, pretože najlepšie lokality, na ktorých boli situované tokaniská: Vyšné Hágy, Tatranská Polianka, Smokovce, sa nachádzali v lesných komplexoch blízko hornej hranice lesa. Aj tie víchrica zmietla a dnes je ťažko odhadnúť, či a kedy tam vôbec bude ešte tokať svoju ľúbostnú pieseň tento krásny lesný kurovitý vták. Analogické škody narobila víchrica aj u ďalšieho lesného kurovitého vtáka jariabka hôrneho. Populácia tohto druhu je však našťastie v tatranských podmienkach oveľa silnejšia v porovnaní s tet rovom hlucháňom, preto sa nazdávame, že nie je v súčasnosti taký ohrozený, aby ju bolo potrebné detailnejšie rozoberať.

Z Poľovníckeho pamätníka

V Poľovníckom pamätníku Vysoké Tatry sa v rokoch 1919 až 1947 uvádza, že 30. októbra 1943 vznikol obrovský lesný požiar v polesí Podbanské, v lokalite Všiváky, ktorý uhasili až 5. novembra 1943. Vyhorelo asi 220 hektárov lesa, čo malo veľký vplyv na stav zveri v celej doline, keď že toto lesné oddelenie bolo stálym sídlom vysokej zveri. Pozorovali mimoriadny jav. Počas trvania požiaru sa v jeho blízkosti zdržiavalo sedem kamzíkov, hoci v tých miestach bol dym, ktorý im však zrejme neprekážal. Po uhasení požiaru tieto kamzíky na tretí deň spozorovali na požiarisku, kde ešte miestami tleli staré vývraty. Zver, ktorá utiekla z tejto oblasti počas požiaru, sa tiež vrátila, odsťahovala sa do susedných porastov, ktoré požiar nezasiahol. Ako ďalšiu zaujímavosť treba tiež spomenúť, že kŕdeľ jariabkov v počte päť až sedem jedincov z obľúbeného stanovišťa odletel len vtedy, keď skupina stromov s objemom 250 až 300 kubických metrov horela už zo všetkých strán, všade bolo veľa hustého dymu a plameňov vysokých 15 až 20 m.

Po víchrici plamene

Necelý rok po ničivej víchrici vo Vysokých Tatrách vypukol 30. júla 2005 rozsiahly lesný požiar nad Cestou slobody medzi Tatranskou Poliankou a Novým Smokovcom. Podľahlo mu 230 hektárov lesných porastov národného parku. V treťom stupni územnej ochrany bola poškodená plocha 97 hektárov, vo štvrtom stupni 107 a v piatom stupni 26 hektárov. Zhorelo približne 15-tisíc kubíkov vývratov a zlomov. Okrem kalamitného územia horel na ploche 14 hektárov aj zelený stojaci les. Príčinou vzniku tohto rozsiahleho požiaru bolo dlhodobé enormné sucho a vysoké teploty. Priamym impulzom bol zrejme odhodený ohorok z cigarety od nezodpovedného turistu. Ako zver reagovala na vzniknutý požiar nemáme informácie. Je však isté, že rýchlo opustila postihnutý priestor.

Intuícia zveri

Nielen domáce, ale aj divo žijúce zvieratá pred blížiacim sa reálnym nebezpečenstvom, napríklad silnou búrkou, zemetrasením, leteckým bombardovaním a podobne už vopred prejavujú príznaky nervozity a nepokoja. Ako dokazujú vedecké poznatky je úplne vylúčené, že zvieratá varovanie pred nebezpečenstvom vnímajú sluchom, zrakom či čuchom. Viacerí poprední zoopsychológovia kategoricky odmietajú predpoklad, že by pri zvieratách existovala zvláštna intuitívna predtucha, ktorá by signalizovala prichádzajúce nebezpečenstvo. No na druhej strane sa zhodujú v tom, že pri zvieratách funguje osobitný inštinkt, ktorého podstata nie je ešte dosiaľ exaktne vedecky zdôvodnená. Tento inštinkt zvieratá s dostatočným časovým predstihom varuje pred blížiacou sa katastrofou. Platí to aj v prípade veternej smršte v TANAPe.

18. februára 2008 Autor: RNDr. Jozef Radúch
VIDEO Poľovníctvo a rybárstvo


Už máte nové číslo? objednať predplatné
 
Kalamita a zver v TANAPe
RNDr. Jozef Radúch