Signály, povely, fanfáry

Zaznievajú na spoločných poľovačkách, plesoch a pri iných slávnostných príležitostiach. O tradícii hudobnej kulisy lovu sa zhovárame s Ing. ŠTEFANOM PETRIKOVIČOM, pedagógom zo Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici.

21. apríla 2017 |

Kde hladať korene tejto tradície?

Lovci už v dávnych časoch používali na dorozumievanie sa v neprehľadnom teréne výrazný zvuk vyludzovaný z rohu pratura či lastúry. Keďže na nich dokázali vylúdiť len dva-tri tóny, dohodli si kombináciu kratších a dlhších zatrúbení. Tak vznikli prvé signály.

V starom Ríme sa na vydávanie povelov lovcom, ale aj vojsku používala priama trúbka. Ťažko sa však prenášala, a tak postupným vývojom sa tento až štyri metre dlhý nástroj zakrútil do podoby kruhu. Menilo sa ladenie i tvar nátrubku. Podľa písomného záznamu z  obdobia vlády franského kráľa Karola I. Veľkého (747 až 814 n.l.) príslušníci privilegovaných vrstiev pri organizovaní lovu používali bohato zdobené rohy zo sloních klov, takzvané olifanty. Nedala sa na nich hrať melódia, len vydávať krátke a dlhé signály ako v morzeovke. Neskôr vznikali nástroje z mosadze. Okázalý francúzsky kráľ Ľudovít XIV., nazývaný kráľ Slnko, miloval parforsné lovy, ktorých súčasťou boli fanfáry a lovecká hudba vo vysokom štýle. V roku 1681 navštívil Paríž český gróf František Antonín Sporck, a podobne ako vtedajšia rakúska a nemecká šľachta bol z nového loveckého hudobného štýlu nadšený. Po návrate na svoje panstvo v Lysej nad Labem zaviedol nový spôsob lovu vo zverniciach. Tradíciou sa stala pocta ulovenej zveri či zálomok, ale aj uvítacie fanfáry, signály a povely. Mnohí jeho trubači boli vyškolení priamo vo Versailles. Keď v roku 1703 viedenskí majstri vylepšili lovecký roh tak, že získal jemnejší hlas, začal sa používať aj v orchestrálnych skladbách. V 18. storočí napríklad zložil český hudobný skladateľ a pedagóg Leopold Koželuh na uvítanie grófky Terezie Černínovej veľmi pôvabnú skladbu - Tereziánsku fanfáru.

Ako sa vyvíjali signály na našom území?

V našich končinách sme postupne prijali signály z Nemecka. V roku 1936 Československá myslivecká jednota síce vyhlásila za oficiálne poľovnícke signály tie, ktoré zostavil Antonín Dyk, na Slovensku sa však neujali. V roku 1970 pri príležitosti päťdesiateho výročia vzniku prvej poľovníckej organizácie u nás, Loveckého ochranného spolku, zazneli fanfáry pre lesné rohy, ktoré zhudobnil Tibor Andrašovan a otextoval Pavel Poruban. Slovenský poľovnícky zväz o rok neskôr vydal aj „slovenské desatoro“ tejto autorskej dvojice, ktoré nedávno upravil predseda Klubu trubačov pri SPZ Edmunt Hatiar. Pre zaujímavosť, staré nemecké signály dosiaľ používajú v Poľsku či Maďarsku.

Čo najčastejšie počuť na poľovačkách dnes?

Najmä spomenuté desatoro so skladbami Pozor!, Uvítanie, Slávnostné lesnice, Začiatok činnosti, Prestávka, Koniec prestávky, Výrad a Lovu zdar! Keďže sa zajace lovia už len málokde, signál Honci do kruhu! stratil opodstatnenie. Trúbil sa vtedy, keď sa kruh sťahoval, poľovníci sa ocitli veľmi blízko a slová zneli: „Honci pomáhajte, z kruhu vyháňajte!“ No pribudli noví slovenskí autori, najmä Edmund Hatiar, Michal Olos, Jozef Martiš, Jozef Benkovič, Pavol Šiansky starší alebo náš čerstvý absolvent Jakub Badrna, ktorý ešte ako žiak SOŠ lesníckej v Banskej Štiavnici otextoval Svätohubertovskú fanfáru.

Plnia ešte poľovnícke povely, signály a fanfáry praktickú funkciu alebo skôr len dotvárajú atmosféru?

V ére mobilných telefónov, vysielačiek a GPS zariadení na poľovačkách už nemajú taký dorozumievací význam ako v minulosti. Nesporne však pomáhajú organizovať ich priebeh. 

VIAC SA DOČÍTATE V POĽOVNÍCTVE A RYBÁRSTVE č. 5/2017

Poľovnícke signály „Pozor!“ a „Uvítanie“ v podaní pedagóga Štefana Petrikoviča, Magdalény Garaiovej a Ivany Profantovej zo SOŠL Banská Štiavnica.

Poľovnícky signál „Slávnostný výrad“ v podaní Štefana Petrikoviča, Magdalény Garaiovej a Ivany Profantovej zo SOŠL Banská Štiavnica.

Poľovnícky signál „Lovu zdar!“ v podaní Štefana Petrikoviča, Magdalény Garaiovej a Ivany Profantovej zo SOŠL Banská Štiavnica.

21. apríla 2017 Autor: MÁRIA INŠTITORISOVÁ

Galéria k článku