Viete, aké podmienky potrebuje jagdteriér na to, aby bol užitočný v revíri?

Nemecký poľovný teriér, inak nazývaný jagdteriér, je odvážne, pracovité a temperamentné plemeno.

19. apríla 2017 |

Ak nie ste dostatočne aktívny a dynamický, radšej o tomto psovi ani neuvažujte! To isté platí pre tých, čo nemajú čas jagdteriérovi sa intenzívne venovať. K šťastiu totiž potrebuje veľa pohybu a poľovníka s podobnou náturou. Len vtedy sa zo šteňaťa stane úžasný pes, ktorý spoľahlivo pracuje na povrchu, vo vode i pod zemou. A hoci ide o relatívne mladé plemeno, na Slovensku si už získalo srdcia mnohých poľovníkov.

BEZ STRACHU

Jagdteriér sa vyznačuje nesmiernou odvahou. „Je to malý pes s veľkým srdcom,“ tvrdí dlhoročný chovateľ plemena Ivan Pecha. Podľa jeho slov má toľko energie ako živé striebro. Bez problémov prinesie bažanta a aj keď zajaca neunesie, aspoň ho zastaví. Na stope je veľmi hlasitý, živého diviaka, ktorého drží na mieste, hlási hrubým hlasom. Tak isto oznamuje aj zhasnutého. Keď ženie zajaca, líšku alebo inú zver v pohybe, hlási piskľavým hlasom. Treba dodať, že plemeno má znížený prah citlivosti. Pichliače ježa psovi neublížia, zato často býva zjazvený po súbojoch s líškami. „V našom revíri máme veľa jazvečích brlohov a zväčša neviem, či ich obýva jazvec alebo líška. Dovnútra preto púšťam len Jack Russel teriéra, ktorý jazveca pol hodiny hlási a potom vylezie von. Keby som tam poslal jagdteriéra, nevyšiel by dovtedy, kým by nezahynul buď jazvec alebo on,“ povedal nám pred časom I. Pecha.

KAM S NÍM?

Toto všestranné plemeno sa uplatňuje v poľných aj lesných revíroch. V slovenskom klube pôsobí asi tristo členov, najmä z okolia Žiaru nad Hronom. Niektorí poľovníci však hľadia na tieto psy s dešpektom. „Keď som prišiel s jagdteriérmi loviť diviaky na Rematu v Kremnických vrchoch, ostatní hovorili: 'A už sme dopoľovali! Bude bitka!' Vypustili slovenské kopovy a farbiare, ja som pustil moje jagdteriéry, a napriek ich obavám to bola krásna poľovačka. Moje jagoše sa totiž nebijú so žiadnymi psami,“ uviedol kynológ.

S REŠPEKTOM

Jagdteriér musí odmalička vyrastať v spoločenstve s inými psami, zároveň potrebuje úzky kontakt s majiteľom a inými ľuďmi. „V prvom rade však musí rešpektovať vodcu svorky, teda pána! Ak ale jagdteriéra zavriete do voliéry a necháte samého, stane sa agresívny. „Ja vodím psy takmer všade so sebou, stále sú v kolektíve, medzi sebou majú vytvorenú hierarchiu.“ Záujemcovia o plemeno by si vždy mali vyberať potomstvo po pracovne osvedčených rodičoch. Zaujímavé je pozorovať jagdteriéra napríklad pri dohľadávke zveri. Kým jazvečíky a farbiare idú priamo po stope, nemecký poľovný teriér sa jej prísne nedrží. „Pokojne sa pohybuje pod vetrom, stopu akoby vyšíva, čo svedčí o jeho dobrom nose a súvisí to aj s temperamentom plemena,“ zdôraznil Ivan Pecha.

VÝŽIVA A ZDRAVIE

Ak tieto nenáročné a odolné psy dostávajú kvalitné krmivo, získajú dobrú kondíciu, peknú a lesklú srsť a budú podávať očakávané výkony. Hoci netrpia takmer nijakým ochoreniami, v niektorých chovoch sa môže objaviť „kaprí“ chrbát alebo nesprávne nasadený chvost. Pri hrubosrstom type býva častou chybou otvorená srsť a kliešťový zhryz. „Tieto nedostatky sa ťažko odstraňujú. Ale inak je jagdteriér 'bezúdržbový' pes, nevyžaduje si skoro žiadnu starostlivosť o zovňajšok. Moje psy len občas prečešem a po každom brlohovaní okúpem proti parazitom.“

VÝCVIK

Nemecký poľovný teriér dozrieva pomerne skoro, už v ranom veku prejavuje poľovné vlohy. Unáhliť výcvik sa však neopláca, lebo skutočne dospieva až ako dvojročný. „Máloktorý pes uhynie na starobu, je to asi kvôli temperamentu a pracovnej vyťaženosti plemena. Najstaršieho jagteriéra, ktorého som poznal, bol Argo Danobius majiteľa Rudolfa Krasulu. Dožil sa dvadsaťdva rokov!“, prezradil I. Pecha. Mladého psa odporúča cvičiť vždy vo dvojici so starším: Šteňa sa popri dospelom naučí duriť a zastaviť zver. Základné disciplíny, ako je poslušnosť či odloženie, zostávajú prirodzene na pleciach vodiča. Psíka však nechajte pred tréningom do vôle vybehať, aby sa dokázal sústrediť na povely.

19. apríla 2017 Autor: MÁRIA INŠTITORISOVÁ

Galéria k článku