Aká je len odvážna a obetavá táto srnčia mať

Srnča píska, trasie sa a hlávku zarýva hlboko do trávy. Chúďa, isto je hladné a uzimené.

02. augusta 2017 |

Konečne som mimo uponáhľanej, nervóznej a hlučnej ľudskej civilizácie. Je pekný letný večer a sedím na medzi zarastenej hustou vegetáciou. Naplno vychutnávam chvíle pohody v horskom lone a zo srdca ďakujem za ne prírode. Slnko sa poslednými lúčmi prediera korunami mohutných borovíc, ktoré na útulnej čistinke vytvárajú tmavé siluety. A práve pod ich ochranou sa popása srna. Chvíľami zdvihne hlávku a vetrí. Škoda, mám zlý vietor, takže ma zaiste čoskoro odhalí. Skutočne, zastrihá ušami a odskočí. Nie však do hory, ale na môj obrovský údiv, priamo ku mne. Ozve sa prestrašeným bäk, bäk, priam ako srnec, a pribehne ešte bližšie. Neverím vlastným očiam, veď je už takmer na dosah ruky a stále len bäká, dupoce, uskakuje, priam ako tanečnica. Zdá sa mi, že chce, aby som ju nasledoval. Čosi podobné som už raz zažil, ale s jariabkom, ktorý ma chcel odlákať od hniezda páperových guľôčok. Žeby...? Rýchlo vstávam a rozhŕňam podrast kríkov. Skutočne, neďaleko môjho stanovišťa sa k tráve pritíska hnedý, bielymi fliačikmi posiaty batôžtek. Píska, trasie sa a hlávku zarýva hlboko do trávy. A srna za mnou len narieka a narieka. Rýchlo zahŕňam podrast a vykročím k nej. Tá, celá natešená, chvíľku „simuluje“ a potom hop, a zmizne na náprotivnej strane. Trochu mením smer. Vlastne som chcel iba doplniť soľník pre zajace, ale nedokážem premôcť zvedavosť. Sadám si do krovia a čakám. Na krajinu padol súmrak a ja len sedím a sedím. Na lúčku vyhopkali zajace, konečne sa im tu zapáčilo. Po chvíľke sa z húštiny vytiahne líška, no vzápätí sa zvrtne a uháňa preč. Srny však nikde niet. Medzitým sa celkom zotmelo a ja márne hľadám cez ďalekohľad červenú škvrnu. Z tŕstia sa ozýva sova. Asi je to mláďa. Spískne a opäť zavládne ticho. Som už nervózny, čo je so srnčaťom. Čo ak ho nájde líška, alebo... Chúďa, isto je hladné a uzimené. V duchu si nadávam do tĺkov. Prečo som tú srnu tak provokoval? Odrazu zapraská vetvička a zo spleti kríkov vyzrie srna. Vydýchol som si. Aká je len odvážna a obetavá táto srnčia mať. Konečne som sa trochu povystieral, na chvíľu som sa započúval do čvachtania, ktoré sa ozývalo z neďalekých bahnísk, a potom potichučky, aby som nerušil horskú idylu, pobral som sa na cestu do doliny.

02. augusta 2017 Autor: Pavol Žídek

Galéria k článku