Nosáľ v tieni lososa

Prečo dostala naša nenápadná kaprovitá ryba – nosáľ – druhové meno sťahovavý? Veď...

29. februára 2012 |

Prečo dostala naša nenápadná kaprovitá ryba – nosáľ – druhové meno sťahovavý? Veď v našich riekach veľmi nemigruje. Nie je to však tak v celom areáli, ktorý obýva. Dokonca možno predpokladať, že aj predkovia u nás žijúcich populácií nosáľa mali túlavú krv.

Nosáľ sťahovavý (Vimba vimba) zahŕňa viacero poddruhov (V. v. vimba, V. v. bergi, V. v. carinata, V. v. persa a V. v. tenella), ktoré sa medzi sebou líšia len veľmi málo. Súvisí to s tým, že od pôvodného predka sa diferencovali len nedávno, po ústupe pevninského ľadovca.

Migrácie

Približne pred 15-tisíc rokmi sa z juhovýchodu Európy nosáľ rozšíril smerom na sever. Aj na naše územie prenikol tento druh v poľadových dobách jednak dunajskou cestou z Čiernomoria, ale aj riekami tečúcimi do Baltského mora.

Nosáľ patrí k tým druhom rýb, ktoré vedia prežiť aj v brakickej vode. V mnohých vysladených častiach Severného, Baltského, Čierneho, Kaspického, Marmarského i Egejského mora tvorí početné populácie. Keďže táto kaprovitá ryba potrebuje na neres sladkú vodu, práve v týchto „morských“ populáciách sa počas tisícročí vyvinuli reprodukčné migrácie do veľkých riek. Dobre vykŕmené nosále začínajú tiahnuť z morských zátok do dolných úsekov riek už koncom leta a v jeseni. Menšia časť migruje až na jar, a keďže tieto ryby sú štíhlejšie, niektorí ichtyológovia rozlišujú u tohto druhu vysokotelú jesennú a nízkotelú jarnú formu.

Proti prúdu

O tom, že svojimi neresovými migráciami môže nosáľ sťahovavý konkurovať aj povestným ťahom lososa, svedčia pokusy so značkovaním rýb. U našich severných susedov označené nosále prekonali od ústia Visly proti prúdu neuveriteľných 865 kilometrov a veľmi za nimi nezaostali ani ich súkmeňovci z ruskej rieky Kubáň (500 kilometrov). „Cestovná rýchlosť“ nie je stabilná a rovnaká. Poľskí ichtyológovia zistili, že ryby preplávali proti prúdu v priemere 6,4 km za 24 hodín, ich ruskí kolegovia zistili o niečo kratšiu vzdialenosť – 5,7 km. Treba povedať, že ryby, ktoré začínajú migrovať až na jar, sú o niečo rýchlejšie. Migrácie nosáľa na vhodné neresiská sú, samozrejme, možné len v tom prípade, ak rieku neprehradili vysoké priečne stavby – stupne a priehrady. A aj keď najväčšiu takúto bariéru na Dunaji – Železné vráta, vybudovali až v druhej polovici minulého storočia, podľa bežne dostupnej ichtyologickej literatúry nie je známe, či aj nosále z oblasti dunajskej delty podnikali pred výstavbou „vrát“ dlhšie neresové migrácie. Rumunskí ichtyológovia v minulosti zaznamenali ťah nosáľov až do prítokov Tisy.

Zhubné bariéry

O tom, či v minulých storočiach „občerstvovali krv“ našich populácií migranti z Čierneho a Baltského mora, sa môžeme len domnievať. Ja som skôr náchylný veriť, že to tak bolo a až postupne sa v našich riekach vytvorili stabilné, neťažné populácie. Aj zvyšky migračného inštinktu v našom nosáľovi sme zlikvidovali výstavbou množstva priečnych stavieb na riekach a plány na výstavbu ďalších malých vodných elektrární naznačujú, že situácia sa ešte zhorší. Vznikli tak fragmentované, výrazne izolované čiastkové populácie, pri ktorých hrozí postupná degradácia genofondu. Je veľkým šťastím, že nosáľ sťahovavý je pomerne prispôsobivý druh, ktorý sa vie neresiť aj v podmienkach, ktoré nie sú práve optimálne. Napríklad v ústí niektorých riek v Baltskom mori nakladú samičky často ikry aj na ponorené rastliny, keď z nejakého dôvodu nemohli vytiahnuť do riek. U nás môžu mať neresové migrácie nosáľa dĺžku pár kilometrov, ba niekedy dokonca len pár stoviek metrov.

Neres

Začína sa na jar už pri teplote vody 12 – 13 stupňov Celzia, ale za optimálnu sa považuje teplota 16 až 20 stupňov. Nosále kladú ikry na čistý piesok, štrk, prípadne medzi kamene, obyčajne vo vode hlbokej 50 – 80, výnimočne až 150 centimetrov. Samička vypúšťa ikry so zdvihnutou zadnou časťou tela, takže v prúdiacej vode, ktorej rýchlosť môže dosiahnuť až 1,5 metra za sekundu, sú rozptýlené aj na ploche 20 x 2 až 3 metre. Ikry zapadnú do substrátu, kde sú chránené pred rybami a inými maškrtníkmi, ktorí ich pozbierajú len z povrchu dna. Podľa ruských ichtyológov sú ryby na neresiskách najaktívnejšie medzi 5. až 12. hodinou a potom od 16. do 24. hodiny. Aby sa zvýšila šanca ikier na prežitie, nosále sa neresia postupne a samičky kladú ikry v rozpätí niekoľkých týždňov v dvoch až troch dávkach. Z ružovo-žltkastých ikier, ktorých môže jedna samica naklásť 10- až 300-tisíc, sa liahnu embryá pri teplote vody 14 až 16 stupňoch Celzia asi o 4 až 7 dní, pri teplote 20 až 24 stupňov Celzia už o 2 až 3,5 dňa. Žĺtok strávia na 15. až 16. deň a larvy sa postupne zmenia na juvenilné rybky, ktoré sa začnú samostatne živiť drobnými živočíchmi dna.

Do života

U nás sa malé rybky rozptýlia do okolia neresiska, ak ich, samozrejme, nestrhne veľká voda. Ťažné populácie sa začínajú splavovať – driftovať po prúde niekedy už na jeseň, obyčajne však až na jar nasledujúceho roku, pričom sa postupne dostanú do vysladených morských zátok. Pohlavnú dospelosť dosahujú nosále asi vo veku štyroch rokov, keď začnú spolu so staršími rybami podnikať neresové migrácie. Rast nosáľov je spočiatku pomerne rýchly, neskôr len postupný. Ryby obyčajne žijú do 7 až 8 rokov, najvyšší zaznamenaný vek bol 11 rokov. Je zaujímavé, že v plytkejších prúdivých úsekoch s hĺbkou do 1,5 metra sa takmer na 95 percent vyskytujú mladšie, 2- až 4-ročné ryby s veľkosťou 10 až 20 centimetrov, kým vody hlboké 2,5 až 4 metre preferujú staršie, 5- až 7-ročné ryby s veľkosťou 20 až 30 centimetrov, ktoré tu tvoria až 70 percent úlovkov tohto druhu. Len vo výnimočne úživných vodách môžu najstaršie exempláre nosáľa dosiahnuť dĺžku 40 až 50 centimetrov. Napriek pomerne dobrej prispôsobivosti nosáľa na výrazné zmeny našich tečúcich vôd (regulácie, zmeny hydrologického režimu a podobne), ktorých čistota sa v ostatných rokoch zlepšila, pozorujeme na veľkej časti nášho územia mierny pokles jeho početnosti oproti minulým desaťročiam. Tento nepriaznivý trend by bolo možné zvrátiť umelým odchovom nosáľa v liahňach. Umelému zásahu do jeho populácií však treba predísť takými opatreniami priamo v tokoch, ktoré mu umožnia prirodzenú reprodukciu. Na základe skúseností ruských rybárov je najefektívnejšie v rokoch s deficitom jarných prívalových vôd umelo mechanicky skypriť vhodné tradičné neresiská, respektíve na ne naviezť vrstvu čistého štrku. Nosále, ale aj iné druhy rýb takto pripravené neresisko ochotne využijú, takže prirodzeným spôsobom získame novú generáciu rýb.

Lahôdka

Na záver by som rád spolu s rybárskym klasikom Antonínom Fričom skonštatoval, že biele mäso nosáľa, aj keď má pomerne dosť drobných kostí, je oveľa mastnejšie a chutnejšie, než mäso podobnej podustvy, s ktorou si ho občas rybári mýlia. Niektorí gurmáni ho dokonca prirovnávajú k mäsu lieňa či pstruha. V Rusku sa údený alebo sušený „rybec“ vysoko cení, považujú ho za lahôdkovú rybu. Verím, že mnohí po prečítaní týchto riadkov zmenia svoj názor na „obyčajného“ nosáľa.

29. februára 2012 Autor: RNDr. Jozef Májsky