Zimný návrat na miesto činu oživil spomienky

Tu mi Hornád v lete vydal nevšedne veľkého pstruha potočného.

09. februára 2018 |

Zunovalo sa mi prehrabávať sa v neprebernom množstve umelých nástrah, ktoré sa mi nahromadili počas dlhoročnej rybárskej praxe, a rybárske prúty sú už tiež po niekoľkonásobnom ošetrení uložené v stojanoch. Žiada sa mi vyjsť si k rieke, len tak, na prechádzku, k známym zákutiam a obľúbeným miestam. Zima moju túžbu vypočula. Prišlo niekoľko pokojných dní bez tuhých mrazov a sneženia, a tak sadám do auta a mierim do Hornádskej doliny vzdialenej od Popradu necelých desať kilometrov. Cieľom mojej cesty je pstruhový úsek rieky Hornád pod záhradkárskou osadou Dubina, neďaleko podtatranskej obce Hranovnica. Je to úsek, ktorý som si najviac obľúbil a strávil som tam aj prevažnú čas uplynulej pstruhovej sezóny. V mysli mi ožívajú spomienky na nezabudnuteľné chvíle minulej sezóny. Tu na pláni som vídaval húfik krúžkujúcich lipňov, tam v tíšine som zbadal pri kameni raka riečneho. Tamto tesne pri brehu, v plytčine, som pozoroval mihule, ako sa v čase neresu vlnili vo  väčších skupinkách, prisaté o kamienky a o svoje telá. A hľa, tam pri hlbočine som pravidelne naďabil na čerstvé stopy vydry riečnej, odtlačené do blatistého brehu. Teraz na snehovej pokrývke rozoznávam len stopy zajaca a o čosi vyššie chodníček, ktorý vyšliapala k rieke z blízkej hory srnčia zver. Stúpam ešte kúsok proti prúdu rieky a  zastanem pri veľkej priehlbine, ku ktorej ma viaže milý zážitok z jednej letnej vychádzky za pstruhmi.

Bol posledný júnový deň. Práve v júni sa mi roky darilo uloviť v Hornáde najkrajšie pstruhy sezóny. K veľkej priehlbine som v ten júnový podvečer vyšliapal, až keď sa už slnko strácalo za obzorom. Opatrne som sa prikradol k brehu, aby som nevrhol na rieku tieň, ktorý by mohol pstruha vyplašiť. O tom, že v priehlbine je väčší pstruh, som nepochyboval, veď je to priam ideálne miesto. Moja sebaistota však začala rýchlo ochabovať. Hoci som drobnou mepskou, ktorá ma na tejto vode takmer nikdy nesklamala, bezchybne prelovil celú priehlbinu, po zábere pstruha nebolo ani chýru, ani slychu. Horúčkovito som uvažoval, či som neurobil nejakú chybu, a vtom som si to uvedomil! Podvečer, práve o tomto čase, aj väčšie pstruhy opúšťajú miesta úkrytov a presúvajú sa loviť inde, obyčajne povyše takýchto hlbočín. A ako sa ukázalo, bolo to tak aj v tomto prípade. Ani nedýchajúc som sa poza kmene vŕb zakrádal nad priehlbinou. Bol tam rovný, asi tri metre dlhý, prúdivý úsek s vodou sotva po kolená. S trasúcimi sa rukami som  nahodil môj blyskáč na začiatok prúdu a v momente jeho dopadu nasledoval razantný záber. Zasekol som a čo najrýchlejšie som navíjal vlasec tušiac, že ryba sa bude usilovať vrátiť do hlbočiny. Ak by vlasec nebol napnutý, pstruh by sa z háčika takmer naisto uvoľnil. Ryba okamžite smerovala dolu prúdom do hlbočiny, no nepovolil som. Ťahal som ju čo najrýchlejšie k brehu, lebo keď sa spamätá, začne bojovať a zmizne v spleti koreňov niekde na dne hlbočiny. Šťastena mi priala a po chvíli som mal pri nohách statného pstruha potočného, mliečniaka s robustným telom. Jeho dĺžka štyridsaťdva centimetrov nie je v takejto pstruhovej vode vôbec bežná. Hornád mi teda aj tentoraz dožičil najkrajší úlovok potočiaka práve v júni.

Keď opúšťam Hornádsku dolinu, začína husto snežiť, a tak opatrne pokračujem v jazde. Myšlienkami som totiž ešte stále pri nádhernom zážitku z letného podvečera i z dnešnej vychádzky zimnou krajinou pri mojej obľúbenej rieke.

09. februára 2018 Autor: Ján Výrostek

Galéria k článku

VIDEO Poľovníctvo a rybárstvo


Už máte nové číslo? objednať predplatné
 
Zimný návrat na miesto činu oživil spomienky
Ján Výrostek