Poznáte tohto ,,lúčneho vlka,,?

Prečítajte si o histórii šakala zlatého v širšej Podunajskej oblasti a pozrite si autentické videá!

13. septembra 2017 |

Šakal zlatý (Canis aureus) je v súčasnosti bežným zástupcom psovitých v Indii, Pakistane, Afganistane a ďalších ázijských krajinách a v severnej Afrike. Hranica ázijskoeurópskeho areálu prechádza Tureckom, s rozšírením v Grécku, Rumunsku, Bulharsku a krajinách bývalej Juhoslávie. V Uhorsku sa podľa starších literárnych zdrojov vyskytoval v 18. a 19. storočí až po Neziderské jazero. V rámci diskusie o autochtónnosti šakala na Slovensku možno poukázať na ďalšie literárne zdroje, podľa ktorých možno predpokladať, že „trstinový vlk“ známy z Uhorskej nížiny a popisovaný ako (Canis lupus minor) bol vlastne šakal zlatý.

Lúčny vlk?

Paszlavszky (1918) ho spomínal v Chorvátsku a poznal ho ako „malého vlka“ či „lúčneho vlka“, ktorý nebol jednoznačne zaradený v zoologickej systematike. Popísal jeho výskyt aj v Panónii a v severozápadných Karpatoch. Sládek a Mošanský (1985) upozornili na odbornú polemiku v zahraničnej literatúre o tom, či išlo o miestny poddruh vlka alebo šakala. Zaujímavá diskusia sa skončila záverom, že v prípade „trstinového vlka“ v skutočnosti šlo o šakala. Aj Velík poznal malého „trstinového vlka“ z opisov a rozprávania starých poľovníkov a pastierov. Hell a Bleho usudzovali, že v minulosti šakal žil na Slovensku, najmä v Podunajskej nížine, no možno aj inde.   Až donedávna bol šakal našej poľovníckej verejnosti vcelku neznámym, skôr exotickým druhom a neuvádzal sa ani v bežnej poľovníckej literatúre. V tejto súvislosti je zaujímavý údaj o overených úlovkoch šakala v susednom Maďarsku (z r. 1942), a z r. 1983 v lokalite vzdialenej asi 20 km južne od slovenských hraníc (Gyarmatpuszta).

Existuje niekoľko typických anatomických znakov na základe ktorých je možné odlíšiť šakala zlatého od líšky, vlka a psa (HELL A BLEHO, 1995, Rajský a kol., 2005 a iní).

1. podľa nadočnicových výbežkov na lebke

2. podľa chvosta

3. podľa zubov

4. podľa zrastených brušiek dvoch prostredných prstov

5. a ďalších znakov, ktoré však určí len odborník (RAJSKÝ A KOL., 2005).

Najspoľahlivejším praktickým rozpoznávacím znakom, viditeľným aj na odtlačku stopy šakala je zrastená zadná strana brušiek dvoch prostredných prstov, čo je markantné najmä na hrudných končatinách. Oba prostredné prsty a ich pazúriky sú postavené veľmi blízko pri sebe. Tento znak nemá ani pes, ani vlk alebo líška. Z praktického hľadiska preto pri odlíšení šakala zlatého od líšky hrdzavej - postačuje na jednoznačnú identifikáciu posúdenie spodnej strany (brušiek) dvoch prostredných prstov. Šakal zlatý (Canis aureus) je v súčasnosti bežným zástupcom psovitých v Indii, Pakistane, Afganistane a ďalších ázijských krajinách a v severnej Afrike. Hranica ázijskoeurópskeho areálu prechádza Tureckom, s rozšírením v Grécku, Rumunsku, Bulharsku a krajinách bývalej Juhoslávie. V Uhorsku sa podľa starších literárnych zdrojov vyskytoval v 18. a 19. storočí až po Neziderské jazero. V rámci diskusie o autochtónnosti šakala na Slovensku možno poukázať na ďalšie literárne zdroje, podľa ktorých možno predpokladať, že „trstinový vlk“ známy z Uhorskej nížiny a popisovaný ako (Canis lupus minor) bol vlastne šakal zlatý.

Tri etapy

V súčasnosti sa novodobý výskyt šakala zlatého na Slovensku dá rozdeliť na tri časové etapy. Prvým je obdobie pred  uzákonením ochrany šakala zlatého v roku 2001, druhým obdobie počas ochrany šakala zlatého do roku 2009, a tretím je súčasné obdobie – po uzákonení dobu lovu šakala zlatého. Z obdobia pred 1. júlom roku 2001, kedy šakal zlatý nebol zaradený medzi poľovnú zver v zmysle práva, pochádzajú štyri potvrdené úlovky. Prvý jedinec bol ulovený v roku 1989 pri Čiernej nad Tisou na Potiskej nížine (Medzibodrožie). Druhý známy úlovok šakala zlatého je z februára 1995 a pochádza z Tribečského pohoria pri Nitre. Tretí  potvrdený úlovok šakala zlatého na Slovensku z okresu Dunajská Streda - z okolia Gabčíkova. Štvrtý potvrdený úlovok šakala zlatého na Slovensku je z roku 1997, pri obci Kamenné Kosihy v okrese Veľký Krtíš. Na výskyt šakalov tam však miestni poľovníci upozornili už v roku 1995.

Aj na Žitnom ostrove

Neoficiálne údaje naznačujú, že na území Trnavského kraja (na Žitnom ostrove) v okrese Dunajská Streda mohli byť už pred rokom 1996 ulovené minimálne dva ďalšie exempláre šakala zlatého. Jeden v roku 1992 bol laicky posúdený ako kríženec líšky a psa . Ďalšieho jedinca druhovo neurčenej psovitej šelmy tu ulovili v roku 1994 v domnienke, že ide o líšku. Strelec sa však obával možného postihu za nezákonný odstrel neznámeho, zrejme chráneného cudzokrajného zvieraťa, ktoré mohlo ujsť zo zoologickej záhrady. V oblasti Žitného ostrova sú hlásené pozorovania v tomto období aj z iných. V rokoch 1997 – 2010 bol pozorovaný výskyt šakala pri Okoči, ale aj neďaleko okresného mesta Dunajská Streda, pri Veľkom Mederi, Gabčíkove, Vojke, Bodíkoch, Bake a ďalších lokalitách. Zväčša išlo pozorovania šakala v poľných poľovných revíroch (M III Žitný ostrov), ale šakal bol opakovane sledovaný v uplynulých rokoch aj na teritóriu poľovnej oblasti (J I Podunajská), v lokalite priamo na brehu pôvodného koryta Dunaja a v jeho inundačnom území v (k. ú. Vojka pri Dunaji, Šuľany, Bodíky, Kľúčovec), ale aj z okolia obcí Čiližská Radvaň, či Čičov. Podobne boli hlásené pozorovania šakala pri Malom Dunaji na území okresu Galanta, Komárno a Senec. Pravdepodobný výskyt migrujúceho jedinca bol zaznamenaný aj v okolí Bratislavy (Pezinok). Piaty známy a odborne zdokladovaný úlovok šakala zlatého z obdobia pred rokom 2001 je zo Zemplína. Ďalší údaj o potvrdenom výskyte z tohto obdobia pochádza  z okresu Nové Zámky, kde bol v roku 2006 nájdený uhynutý samec šakala zlatého. Niekoľko prípadov pozorovania šakalov (aj ich ulovenia) hlásili poľovníci následne aj z Veľkého Krtíša, Lučenca, Poltára.

Tretia etapa

Treťou etapou výskytu šakalov je súčasné obdobie (od roku 2009), od doby platnosti zákona číslo 274/2009 Z.z. o poľovníctve. Prvý známy úlovok v tomto období je z 27. decembra 2009, jednalo sa o samicu, ktorú ulovili v k.ú. Čebovce, okres Veľký Krtíš. Druhý známy úlovok je z roku 2010 z Trebišova (k. ú. Trebišov).V roku 2010 bol ulovený šakal v poľovnom revíri Studenec Bátovce, nachádzajúcom sa v k.ú Ladzany v okrese Krupina. Ďalším známym úlovkom je samec šakala zlatého, ktorého v januári 2011 ulovili v k. ú. Radvaň nad Dunajom v okrese Komárno. Ďalšie prípady úlovkov šakala zlatého a nájdených uhynutých jedincov, najmä na cestných komunikáciách sú aj z okresov Bratislava, Trnava  a Galanta, aj keď niektoré z nich sa do oficiálnych štatistík nezaraďovali. Všeobecne možno povedať, že prípady ulovenia šakala zlatého na našom území korešpondujú geograficky s predchádzajúcimi vizuálnymi pozorovaniami šakalov v týchto alebo susediacich lokalitách. Zámerom príspevku však nie je chronológia výskytu šakala na našom území.

Konkurent

Šakal zlatý predstavuje významného potravového a priestorového konkurenta líšky hrdzavej, najmä v nížinných revíroch. V súčasnosti sú stavy zajacov a bažantov v našich podmienkach pod značným tlakom autochtónnych predátorov (najmä líšky), ale aj pernatých dravcov. Potravná konkurencia dvoch alebo viacerých ekologicky blízkych druhov sa obyčajne zmierňuje rozdelením biotopov (habitátov), migračným správaním, asynchrónnym rozmnožovaním, posunom aktivity alebo zmenou preferencie určitej potravy. Vzhľadom na vysoké stavy líšok na Slovensku sa pri zvyšovaní populácie šakala môže zvýšiť sumár predačného tlaku nielen na poľovnú zver, ale i na ostatné cicavce a vtáky (vrátane druhov požívajúcich ochranu). Môže dôjsť ku všetkým aspektom potravnej konkurencie, k migrácii aj k zmene preferencie určitej potravy.

Srnčatá aj diviačatá

Podľa pozorovaní situácie šakala zlatého a jeho vplyvu na iné druhy zveri v Maďarsku v oblasti (Baranya) sa šakal stáva významným predátorom srnčiat a diviačat. V niektorých revíroch (v oblasti maďarsko-chorvátskych hraníc) sa šakal môže podieľať až na 50 % strát srnčiat. Vzhľadom na súčasné nízke stavy šakala zlatého na našom území však nepovažujeme jeho predačný tlak za významný. Oproti líškam majú šakaly taktickú výhodu lovu v tom, že vytvárajú rodinné svorky a lov tým môže byť efektívnejší. Všetky opísané poznatky a výskumy o potravných nárokoch šakala dokazujú, že šakal čerpá zo širokého spektra zdrojov potravy. Závisí preto aj od disponibilných zdrojov prirodzenej potravy (ako jedného z ekologických predpokladov) akým tempom prebieha jeho „usídlenie“ v nových areáloch. Podľa praktických pozorovaní a skúseností v poľovníckej praxi v Maďarsku (v revíroch s jeho najvyššou denzitou) šakal „vytláča“ z kolonizovaného areálu líšku, kde stavy ich populácií v dôsledku tohto tlaku poklesli lokálne až o 60 %. Známe sú však aj pozorovania, keď rodinná svorka šakalov ulovila jelenčatá a mladé jedince danielej zveri. Dospelá raticová zver (aj srny) svoje mláďatá pred individuálnym útokom šakala aktívne bránia, v prípade koordinovaného postupu viacerých členov rodinnej svorky sa úspešnosť ulovenia mláďaťa zvyšuje.

Jeho lov

Lov na šakala individuálnou poľovačkou nie je jednoduchý, nakoľko vychádzajú spravidla pri zotmení a aktívne sú aj v  nočných hodinách. Náhodne sa ho podarí uloviť pri postriežke na raticovú zver, častejšie skoro ráno pri „zaťahovaní“ do húštin, alebo na spoločných poľovačkách na diviaky. Počas denných hodín sú rodičovské páry šakalov významnejšie aktívne iba počas letných mesiacov po „vyvádzaní“ mláďat. Podľa informácií z Maďarska neboli pozorované prípady kritických situácií medzi šakalom a človekom (s výnimkou dohľadávky postrelených jedincov) a šakal (na rozdiel od líšky) neatakuje chovy hydiny a malých hospodárskych zvierat. Skúsenosti so zmeneným správaním šakalov chorých na besnotu v stredoeurópskych podmienkach (na rozdiel od situácie v jeho ázijskom areáli) chýbajú, predpokladať však môžeme, že by boli pozorované podobné klinické príznaky (najmä absencia plachosti pred človekom) ako je tomu pri ostatných druhoch psovitých (líška, vlk, pes), alebo aj pri mačkovitých a iných mäsožravcoch.

Záver

V súčasnosti je možné celkom jednoznačne potvrdiť sporadický výskyt šakala zlatého (Canis aureus) na území Slovenska. Jeho expanzia je spôsobená pravdepodobne kumuláciou niekoľkých príčin, najmä zvyšovaním početnosti jeho populácie na Balkánskom polostrove, a najmä v susednom Maďarsku, ktoré je považované vo vzťahu k jeho migrácii na Slovensko za východiskový – nástupný areál. Ďalšími dôvodmi jeho migrácie v Európe (za hranicu pôvodného severného areálu) môžu byť zmenené ekologické podmienky vyvolávané vplyvom globálnych klimatických zmien. Predpokladáme, že rozšírenie šakala zlatého na území Slovenska (vzhľadom k jeho nízkej populačnej denzite) v horizonte najbližších rokov nebude mať zásadnejší vplyv na autochtónne populácie živočíchov. Túto situáciu je však potrebné monitorovať. Početnosť šakala na území Slovenska je doposiaľ nízka, ale prognosticky možno v tejto súvislosti poukázať na situáciu v Maďarsku (najbližší výskytový areál šakala zlatého) kde je trvalým a rozšíreným druhom, a na progresívne zvyšovanie početnosti jeho populácie a štatistických výkazov o love. Výskyt šakalov na našom území je však frekventovanejší, ako sa bežne predpokladá, dôvodom je skrytý spôsob života typický pre tento druh mäsožravca, značný migračný areál, a skutočnosť, že veľa poľovníkov a najmä náhodní turisti, rybári a iní návštevníci prírody si často šakala mýlia s „vyššou a dlhonohou“ líškou. Takéto prípady, nálezy uhynutých zvierat, prípadné odstrely by sa mali dostať na odborné vyšetrenie a zoologické posúdenie a vyžadovali by interdisciplinárny monitoring.

Príspevok bol spracovaný so súhlasom, pôvodný článok bol uverejnený v Zborníku referátov z odborného seminára s medzinárodnou účasťou, konaného v rámci „12. Poľovníckych dní na hrade Modrý Kameň“.

13. septembra 2017 Autor: Marianna Rajská

Galéria k článku