Slovenská boxerská legenda: Za zlatú medailu z olympiády som dostal tri metre látky

13. septembra 2017, 16:00
Tip redakcii

Ján Zachara - malý veľký muž slovenského boxu. Vybojoval zlato na XV. olympijských hrách v Helsinkách v roku 1952. Zo 430 oficiálnych zápasov bolo 365 víťazných. Oslávil 89. narodeniny, ale dodnes trénuje.

Ján Zachara (89) s fotografiou z olympiády v Helsinkách v roku 1952.

Ján Zachara (89) s fotografiou z olympiády v Helsinkách v roku 1952.

Autor: Martin Kukučka

Zachara sa narodil v obci Kubra, čo je dnes mestská časť Trenčína. Jánov otec pracoval na píle, kde boli aj byty. V jednom z nich bývali Zacharovci. Rodina sa neskôr presťahovala do Trenčína, kde Janko chodil do školy. Potom išiel do učenia za strojného zámočníka, opravára tkáčskych tkacích strojov v textilnej továrni bratov Tiberghienovcov, neskôr Merina. Tam začal so športom. Továreň mala totiž robotnícky športový klub - futbalový a boxerský oddiel. Najskôr vyskúšal futbal. Keď sa vracal z ihriska, v sokolovni práve trénovali pästiari. „Boli tam moji vrstovníci, ktorí ma zlákali, aby som sa k nim pridal. Tréner postrehol, že aj keď som malý, mám talent na box. S tréningom som začal na jeseň 1943 a začiatkom nasledujúceho roku som získal prvú medailu. Aj keď som neoplýval úderom, mojou výhodou bol pohyb,“ spomína niekdajší šampión. Prvé veľké víťazstvo si vychutnal v československom reprezentačnom drese na Všeslovanských majstrovstvách v roku 1946 v Prahe.

O dva roky neskôr bola letná olympiáda v Londýne. Účasť na nej si vybojoval aj Ján Zachara. Zostal však doma. „Namiesto mňa išiel nejaký funkcionár, ktorý sa nevrátil späť,“ dodal legendárny športovec.

Helsinská olympiáda

Podobná situácia sa takmer zopakovala v roku 1952 pred olympijskými hrami v Helsinkách. Ján bol vtedy vojakom základnej služby. „Boxer Julo Torma, ktorý videl moju boxerskú šikovnosť, vtedy prehlásil: Keď nepôjde Zachara, nepôjdem ani ja. Mohol si to dovoliť, bol majster Európy a olympijský víťaz z Londýna,“ pokračuje niekdajší šampión. Tormove slová obmäkčili predsedu československého boxu, nositeľa Radu práce. Ján mohol odcestovať na olympiádu.

Triumfálny duel

Zacharovi súperi boli boxeri so silným úderom. „Asi som mal lepšiu pohybovú techniku. V treťom kole som nastúpil proti maďarskému boxerovi Jánosovi Erdeiovi. Mal som z neho trochu strach. V roku 1949 v medzištátnom stretnutí som totiž od neho dostal poriadny výprask. Vtedy som hovoril, že to mám svadobný dar, pretože to bolo dva týždne pred svadbou s mojou Aničkou. Finále bolo s Talianom Sergiom Caprarim. Julko Torma mi pred zápasom povedal: Taliani sú horúca krv, tri-štyri krát uderíš a ujdeš. Vyhral ja,“  Zachara opísal svoje olympijské prvenstvo.

Návrat domov

Po návrate z Helsínk bolo slávnostné privítanie na Strahovskom štadióne v Prahe. Ďakovný prejav k športovcom mal podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger. Spomenul všetkých víťazov, okrem Zacharu. Na Strahove bola aj Jánova manželka a jeho otec. Nechápali, prečo politik na ich Janka zabudol. V Trenčíne na železničnej stanici čakali na Jána Zacharu priatelia a tréner. Odviezli ho do telocvične, kde bolo opäť slávnostné privítanie. „To mi moc nevoňalo. Radšej som bol v ústraní. Nemal som rád nejaký veľký halas okolo seba. Celý život mám krédo: Ľudská sláva, poľná tráva,“ hovorí skromne olympionik.

Odmena za medailu

„Keď som sa vrátil z olympiády, v podniku, kde som stále pracoval, mi dali tri metre látky na šaty. Kolegovia robotníci urobili zbierku a za vyzbierané peniaze, asi šesťsto korún, som si kúpil knihovničku z moreného dreva. Musel som sa však preukázať, čo som si za vyzbierané peniaze kúpil. Pionieri mi dali šatku a jedna organizácia mi venovala dvanásť dielov Stalinových spisov. Dcérka ich neskôr dala do zberu,“ prezradil Zachara.

Útek z ringu

Športové začiatky budúceho olympionika neboli ľahké. Do Trenčína prišli boxeri z Považskej Bystrice. Ján uvidel svojho súpera, silného chlapa a doslova sa rozklepal od strachu. „Keď sme nastupovali do ringu na pódiu v trenčianskej sokolovni, nešiel som hore po schodíkoch, ale normálne som zdrhol. Mal som šestnásť rokov a súper bol dospelý otec detí. Na druhý deň som stretol trénera. Myslel som si, že bude zle, ale on sa ma bez ďalších rečí a výčitiek spýtal: Tak čo, Jano, kedy prídeš na tréning? Pokračoval som v tréningoch, získaval som smelosť a postupne prišli aj prvé úspechy,“ priznáva s úsmevom Zachara.

Mäsiar sponzorom

"Otec mi nedával najavo, že je na mňa pyšný, ale keď som prehral, tak sa so mnou nerozprával. Mama nebola zástancom boxu, bála sa o mňa. Box mal však aj svoje výhody. Keď mama išla kupovať mäso, pán mäsiar, ktorý bol mojím fanúšikom, jej zabalil dobré mäsko a odkázal: A Jano nech v nedeľu vyhrá," spomína boxer.

Prehry

"Boli výhry, ale aj prehry, z ktorých som si zobral poučenie. V takom športe, akým je box, nie je dobré mať hlavu príliš hore. Nerád som dostával, zvlášť, keď bolo modré oko a ja som mal ísť za frajerkou. Nepasovalo to," smeje sa Zachara.

Išiel k zemi

Olympionikovi sa nevyhlo ani k.o. Ján vtedy hosťoval vo Svite pod Tatrami. „Prvé kolo s boxerom z Karlových Varov bolo v poriadku, v druhom kole prišla rana a ja som sa zosypal. To bol impulz, aby som odišiel z ringu. Po ďalšom mojom víťaznom zápase som skončil a dal som sa na trénerskú dráhu. Lepšie je odísť, aby si vás ľudia pamätali ako dobrého boxera,“ dodáva Zachara.

O boxe

Hovorí sa, že box je šerm päsťami. "Boli aj boxeri s tvrdým úderom, ale prevládal technický box. Dnes však divák chce vidieť niečo tvrdšie, čo sa prenáša takmer do všetkých druhov športu. Za mojich čias bolo v boxe viac ľudskosti, vzťahu človeka k človeku," hodnotí športovec. "Náš „doping“ pred zápasom bol hroznový cukor – glukóza. Doping bolo v tom čase pre nás cudzím slovom," dodáva.

Posilňovali ako sa dalo. "Ako deti sme chodili na drevo. Najskôr sme sa naháňali, liezli po stromoch a získavali odvahu aj šikovnosť. Fyzická robota bola pre nás samozrejmosťou. Bolo to dobré aj pre šport, pretože posilňovne sme vtedy nepoznali. Posilňovali sme sa napríklad rúbaním dreva," vykladá boxer.

Veľké sklamanie

Hoci má Ján Zachara zlatú medailu z olympiády, dnes to už zrejme nič neznamená. "Teraz, na konci môjho športového života, omladina dubnického boxu predo mnou a trénerom Dušanom Bučkom, zamkla telocvičňu a vymenila zámok, čím nám dala najavo, že tam nepatríme. Stalo sa to pred dva a pol rokom. Dodnes nám nikto nevysvetlil, prečo. Útočisko sme našli v Ilave, kde teraz trénujeme," posťažoval sa nešťastne.

Obetavý manžel

Najťažšie chvíle prišli, keď Jánovi v roku 1971 ochorela manželka. On sa však o ňu postaral až do poslednej chvíle. „To, čo ona dala mne, som jej nikdy nevrátil. Keď bola mladá, tancovala vo folklórnom súbore Kubran. Vzdala sa toho, aby som sa mohol venovať športu. Moje úspechy boli aj jej zásluhou. Ako reprezentant som bolo často od rodiny. Keď som sa vracal domov, nikdy som nepočul žiadne výčitky. Pekne sa starala o naše deti - syna Janka, teraz mal šesťdesiat a dcéru Mariannu, ktorá mala šesťdesiatpäť rokov. Manželka mi zomrela pred piatimi rokmi. Veľmi mi chýba.“

Náš úspešný olympionik dnes býva s dcérou v radovom domčeku v Novej Dubnici.


Ján Zachara

narodil sa 27. augusta 1928 v obci Kubra, dnes mestská časť Trenčína, žije v Novej Dubnici

hmotnosť 57 kilogramov, výška 168 centimetrov

majster Slovenska v mušej váhe v roku 1946

víťaz Všeslovanských majstrovstiev v Prahe v roku 1946

2x majster Slovenska v rokoch 1947 - 1948

4x majster Československa v rokoch 1951, 1954 - 1956

olympijský víťaz na XV. OH 1952 v Helsinkách vo Fínsku

štvrťfinalista na XVI. OH 1956 v Melbourne v Austrálii

organizácia UNESCO mu udelila titul Rytier fair play

zaslúžilý majster športu

čestný občan Novej Dubnice, Dubnice nad Váhom a Partizánskeho


 
Autor: Martin Kukučka



 
 
Aplikácie 7 plus