V Nižnej Myšli sa zosunul svah so štyridsiatimi domami. O deň neskôr dedinu zaliala tisícročná voda. Boli sme pri tom.
Žiadame občanov Hlavnej ulice postihnutých povodňou, aby vypli elektrinu a prišli do kultúrneho domu, – ozýva sa z miestneho rozhlasu v Nižnej Myšli v sobotu na pravé poludnie. Obec poniže Košíc práve dostáva druhý úder. V piatok nadránom sa tu po výdatných dažďoch doslova prepadol svah s domami na Obchodnej a Hlbokej ulici. Tentoraz voda z Torysy zaplavila domy dolu, na rovine, pod sútokom Hornádu a Torysy.
Ako zemetrasenie
Anna Poljačeková (57) prišla medzi prvými. Stojí pred svojím popraskaným domom a bezradne sa obzerá okolo seba. Pukliny v stene zrekonštruovaného obydlia majú niekoľko centimetrov, predná časť je ohnutá ako telo luku, komín už ani nestojí.
„Ani neviem, s čím začať,“ vyslovuje smerom k synovi. V dome je ešte zopár vecí, čo potrebuje vyniesť. Malý domček štvrť storočia využívala ako chalupu, pred tromi rokmi sa doň presťahovala nastálo. „Tragicky mi vtedy zomrel syn Peter a pochovala som ho na tunajšom cintoríne. Aj preto som sa sem presťahovala,“ rozpráva žena v prázdnom dome plnom puklín, trčiacich drôtov a rúr po radiátoroch. Dom pani Poljačekovej pritom mal posilnené základy. „Viete, koľko betónu sme sem dali? Kam len pozriem, všetko mi evokuje spomienky. Nezostane nič.“
S vydeseným pohľadom sa vráti na začiatok hroznej noci:
„Vo štvrtok večer som mala zlý pocit. Bola som pozrieť ulicu, no tá sa už začala vlniť a na novučkom asfalte mi auto neskutočne nadskakovalo,“ spomína. Elektrina v ten večer vypadla už niekoľký raz. Ľahla si oblečená na gauč pri kuchyni. Poruke mala kľúče, pri lôžku topánky, na stole sviečku.
„Otvorila som oči na strašný rachot. Zahučalo to ako pri zemetrasení. Vtom vonku zhasli svetlá. Pes nepokojne brechal. V dome sa hneď nato začalo ozývať praskanie stien,“ opisuje desivé momenty, v ktorých si prekvapujúco zachovala chladnú hlavu: „Rýchlo som otvorila dvere, aby ich nezaseklo a aby som mohla vyjsť von.“
Vybehla na ulicu. To už prichádzal starosta a hnal ju preč. „Berte len to najnutnejšie,“ vravel jej rovnako ako obyvateľom ďalších štyridsiatich domov, ktoré svah so sebou strhol. Na niektorých miestach sa prepadol aj o dobré dva metre. Hranice pozemkov tu už neplatia, mapy sa budú musieť prerobiť.
Chlieb, maslo a mlieko
Ľudí v noci sústreďovali v kultúrnom dome. Celkovo 129, takmer desatinu obce. Väčšina z nich tam však nezostala. Strechu nad hlavou si hľadali zväčša u príbuzných. „Ja som v kulturáku len zahlásila, kam idem, aby ma nehľadali. Sadla som si do auta, prerazila kamene a odišla k synovi do Košíc,“ rozpráva pani Poljačeková, ako prežila strašnú noc a na tvári sa jej po prvý raz objavuje úsmev: „Viete, čo najnutnejšie som si so sebou zobrala? Chlieb, mlieko a maslo.“ Ani nevie, prečo si v tých chvíľach povedala, že najdôležitejšie je nezostať hladná.
Do Nižnej Myšle sa vrátila pred obedom. Obraz hrôzy sa v pochmúrnom svetle daždivej oblohy znásobil. Prasklín pribudlo. Nešťastie však ľudí zomklo. Prichádzali a ponúkali pomoc pri vynášaní zariadenia. Nikto nehľadel na to, že dom by mohol v ktoromkoľvek momente spadnúť. Pomáhali aj vojaci. „Ja som len stála a ľudia vynášali všetko, čo má hodnotu. Teraz je to všetko niekde v kultúrnom dome.“
Pani Poljačeková svoj neobývateľný dom bude musieť zrúcať. Má ho našťastie poistený. Nový si už však zrejme nepostaví.
Druhé sťahovanie
Štyridsiatnička Mária Ruščáková v tú noc tiež našla strechu nad hlavou u syna. Na jej dom sa začala valiť záhrada, bola obava, že sa posunie aj on. Vydýchla si, keď prestalo pršať. Azda sa to nešťastie už skončí. Teraz bezradne stojí pred svojím domom a susede opisuje, čo sa práve deje na Hlavnej ulici.
Od syna sa musí sťahovať naspäť. Voda z Torysy, ktorú do seba nechce pustiť vzdutý Hornád, od rána stúpa, a jeho dom, podobne ako vyše sto ďalších na Hlavnej ulici, je už zaplavený. „Ani neviem, v akom stave je ten náš, ešte sme ho ani nestihli pozrieť,“ stojí smutne na ulici čakajúc ostatnú rodinu. V dome bývali pätnásť rokov, nedávno vymenili strešnú krytinu i okná, pred troma dňami namontovali nové garážové dvere. Nevie si predstaviť, že by sa do toho domu už nemohla nasťahovať. Sú však na okraji závalu, preto dúfa, že ten už pokračovať nebude.
Začína od nuly
Karol Glajc si postavil dom pod kostolom. Práve tam sa svah začal trhať. Po troch dňoch lejaku si všimol naklonený, len pred týždňom položený, asfalt a potkany, čo pobehovali po ulici. Tušil, že je zle. Preto vo štvrtok večer radšej poslal manželku s tromi deťmi k rodičom. V dome zostal sám. „Zobudil som sa o jednej v noci. Položil som loptu do stredu izby a tá sa skotúľala k stene. Radšej som utekal von,“ vraví muž, ktorý v okamihu prišiel o všetko. Jeho čudne skrútený dom je prepadnutý vari o meter, múry garáže sú popraskané.
So starostom začal budiť susedov. „Niektorým trvalo dlho, kým pochopili, čo sa deje. Jedna babka na nás chcela volať policajtov. Myslela si, že jej niekto prišiel kradnúť sliepky,“ spomína na to veselé, čo v nešťastnú noc zažil. Vnútorne sa zosypal, až keď kmotor čakanom rozbil nádherný kozub v obývačke a vybral z neho vložku. Vtedy si uvedomil, o čo všetko prišiel.
„Nemám strach vojsť do domu. Tam to nie je až také zlé ako zvonka. Akurát je to šikmé,“ pousmeje sa sarkasticky a spomenie, že základy má dom až v hĺbke štyri a pol metra. Ani to nezabránilo, aby ho posúvajúca sa hlina nezobrala so sebou. „Statika ani nevolám. Búram.“ Vecne skonštatuje: „Mám tridsaťtri rokov a začínam od nuly.“ Plakať už nemá síl. O týždeň chcel dom kolaudovať, namiesto toho ho ide rúcať. „Tri roky práce v Anglicku sú fuč,“ kývne rukou a vyleje vodu z čižiem. Akurát totiž prišiel od zatopených domov. „Mám vari sedieť a pozerať na padajúci dom? Radšej pomôžem iným,“ dodá a stratí sa pri traktore, ktorý preváža veci evakuantov.
Odchádzam. Voda už zaliala aj ráno ešte suchú cestu, po ktorej som prišiel, a stále stúpa. „Veď vám dáme lôžko v kulturáku,“ smejú sa chlapi. Práve doviezli guláš pre tých, čo museli zo svojich domov odísť s majetkom zbaleným v igelitke. Netušia, dokedy ho budú variť.
