Máme po Vianociach aj Silvestri, posledná etapa sviatkov nás predsa len ešte čaká. Nemám na mysli Troch kráľov, ale vracanie nepotrebných, zdupľovaných, nepadnúcich a nefungujúcich darčekov. Aj mňa to čaká, lebo v hračkárstve som kúpila pokazený mikrofón a papuče s Hannou Montanou, ktoré sa rozpadli už pod stromčekom. Samozrejme, nemám od nich blok, takže som odkázaná na milosť predavačiek. Povzbudila ma však kamarátka, ktorá už jeden darček vrátila. Hoci ona nepodarok nekúpila...
Tou historkou nás fakt pobavila. S mužom sa dohodli, že najlepšie bude, ak si darček kúpi každý sám. Tak si nakúpila, deň pred Štedrým večerom však zistila, že on si nekúpil nič. Nechcela, aby mal pod stromčekom prázdno, preto v poslednej chvíli bežala po osvedčený dar pre pánov – hodinky. Bolo jej trochu čudné, prečo s nimi predavač narába v bielych rukavičkách a hovorí čosi o tom, že sa dedia z generácie na generáciu a že je to naozaj skvelá investícia. Až doma jej to došlo. Zle prerátala eurá a namiesto za pätnásťtisíc kúpila hodinky za stopäťdesiattisíc korún. Nie div, že manžel sa pod stromčekom netešil a ona tri voľné dni tŕpla, či predavača uhovorí, aby vzal hodinky späť, hanba-nehanba.
Škoda, že tento Šarm nevyšiel už pred Vianocami. Dočítala by sa, že podľa Číňanov sa hodinky vôbec nemajú darovať. Možno by to zachránilo vianočnú pohodu. Teraz mi napadá: Čo zachráni všetky ostatné zlé matematičky, keď od nového roka sú už všetky ceny uvedené len v eurách? To len bude prievan v peňaženkách. Chudáci manželia...
