Nedávno ma známe poprosili, či by som s nimi nešla na ich chatu a nenaučila ich hrať petang. Nepoznám ich príliš, ale sú milé a vraj ma už videli hrať a môj štýl sa im páči. Nápad ma nadchol. Tú hru totiž milujem. Navyše, všade naokolo sneh – na rozdiel od Vancouvru – a ja budem hrať v peknej vykúrenej stodole? Jasné, idem do toho, povedala som im. Po zopár dňoch som sa dozvedela, že si budem musieť zaplatiť nocľah. Prišlo mi to síce divné, keď ma tam tak chcú, patrične som to aj okomentovala, ale napokon som im povedala o. k., tie peniaze oželiem. Pár dní pred odchodom som zistila, že môj mobil je v háji a ja som telekomunikačne nefunkčná. Odchytila som preto organizátorku, či mi dievčatá pomôžu a požičajú mi na chate vlastný. S pochopením pokývala hlavou a ja som svoj malý problém považovala za vybavený.
Pripravujem petangové gule, po večeroch dumám, ako v dievčatách vzbudiť rovnaké nadšenie pre tento šport, ako mám ja. Deň pred odchodom sa od náhodnej známej dozvedám, že chata sa koná bezo mňa. Čuduje sa, že o tom neviem. Vraj sa mi nepáčilo, že musím platiť za nocľah a ani telefón mi nie sú ochotné požičiavať...
To je moja malá osobná absurdita.
Určite ste sa aj vy už ocitli v situácii, že to vyzeralo, že niekomu na vás veľmi záleží. Dobrý pocit... Ale keď ste požiadali doslova o maličkosť, odrazu ste zistili, že zrejme až taký potrebný nie ste. Ale čo, na svete sa dejú aj iné horšie veci.
