..
V sobotu počas Veľkej noci sme mali v rodine pohreb. Zomrela dedkova sestra. Mala úctyhodných 101 rokov. Až pohreb mi ukázal mnohých ľudí z rodiny, ktorých vlastne ani nepoznám. Smrť nás zjednotila.
Zvyšok sviatkov som potom strávil s manželkou v Krakove. Len tak sme blúdili vyľudneným pokojným mestom a obdivovali pamiatky mesta kráľov.
Zaujali ma sviečky. Obrovské množstvo sviečok pred kostolmi či na námestiach. Poliaci si malými plamienkami pripomínali piate výročie smrti pápeža Jána Pavla II. Aj pár dní po výročí som videl ľudí zamyslene postávať a ticho meditovať nad veľkosťou tohto človeka.
V Krakove bolo cítiť príchod volieb. Narazil som na demonštrantov. Niesli truhlu. Nápisy na transparentoch hovorili o pochovávaní demokracie bratmi Kaczyňskými. Ľudia po sebe kričali, policajti to monitorovali.
Prezident Lech Kaczyňski zrejme nebol taký populárny ako pápež Karol Wojtyla. No teraz aj za ním plače celé Poľsko. Pád lietadla s prezidentským párom, vojenským velením i mnohými lídrami spoločnosti Poliakov zjednotil. Hovoria o nevýslovnej strate, bolesti v duši, o rane, čo sa len ťažko zacelí. Cítia sa sirotami...
Prečo však musí ľudí zomknúť až smrť?
