Odpusť všetkým všetko, stálo v oneskorenom P. F., ktoré som v nedeľu objavil v e-maile. Nato sa v správach objavil bývalý pápež Ján Pavol II. so svojím atentátnikom Ali Agcom. Usmievali sa.
Tie tri obyčajné slová majú v sebe obrovskú silu. Uvedomil som si, ako od vekov všetci mnoho ráz doplácame na samoľúbosť jednotlivcov, na neodpustenie, na urazenia sa. Následný vír zlosti potom do seba vťahuje nielen zainteresovaných, ale často aj ich okolie. Stačilo by pritom oponentovi odpustiť, priznať časť viny na konflikte aj sebe a možno by sme sa nemuseli hádať či proti sebe bojovať.
Keby si ľudia vedeli odpustiť, niekoľko mojich kamarátok by možno nemuselo byť rozvedených, istí známi by sa po rokoch hádok o meter záhrady hádam začali rozprávať a kamarát, ktorý ma prestal vidieť, lebo som mal iný názor na politiku, by so mnou možno opäť zašiel na kávu. Možno by sa ani nebojovalo v Afganistane a moje dve netere by manželov vojakov mali doma. Vlastne tí by zrejme ani neboli vojakmi, lebo by neboli dôvody bojovať.
Viem, som utopista, ale aj tak si myslím, že toto by mohol byť recept na pokojný život, za ktorý nemusí nikto doplácať, pre ktorý nemusí nikto nikam ísť. Nosíme ho totiž v sebe.
