V sobotu bol nádherný jarný deň. Na modrej oblohe svietilo zlatisté slnko, nad pásmom zeleného lesa sa jagal biely sneh. Držiac sa rád klinického psychológa Jindřicha Cupáka, ktorý
v tomto Šarme v rámci starostlivosti o duševné zdravie odporúča ľuďom pohyb v prírode, vybral som sa s rodinou na Chopok. Dvadsať minút po dohodnutom čase vykročila k naštartovanému autu manželka. Usmiata, zladená ako z módneho žurnálu, akurát bez výstroja, ktorý si zabudla v byte.
Moje duševné zdravie sa otriaslo v základoch, no v Demänovskej Doline som rozhodne nebol jediný, komu by sa v ten deň zišli protistresové cvičenia. Šoféri, ktorí nás zbesilo predbiehali cez plnú čiaru, mi na zmrznutej ceste ukazovali, či som blázon, keď sa vlečiem predpísanou štyridsiatkou. Ani vodičku škodovky, ktorá sa na parkovisku nevedela pohnúť z ľadovej kryhy, nevítalo v Jasnej šumenie stromov, ale slová, ktoré ju posielali niže pása. Že pre silný vietor nepremáva sedačka na Lukovú, som nezistil z oznamu na plote, ale podľa brýzgania lyžiarov, ktorí už z údolia geniálne odhadli, že víchor na hrebeni je slabší, ako tvrdia meteorológovia.
Zvláštne, z krásneho dňa sa nikto netešil, ešte aj na gýčovom nebi ľudia hľadali chyby. Keď budem nabudúce relaxovať v prírode, poberiem sa tam, kde nie sú...
