Hoci nepatrím k veľkým športovým nadšencom, prehliadnuť práve prebiehajúcu olympiádu sa jednoducho nedá. Značne zdeformovaný svojím povolaním navyše pravidelne čítam všetky články rôznych médií týkajúce sa tejto športovej udalosti roka. V súvislosti s tým som si všimol jednu vec – myslenie slovenského fanúšika zaváňa pokrytectvom. Ideálnym príkladom je úvodný dvojzápas našich hokejistov s Českom a Ruskom. Po prvom prehranom s našimi „bratmi“ bola Chárova družina na diskusných fórach nazvaná bandou babrákov, po víťazstve nad ruskou zbornou to už boli starí, dobrí, úžasní chlapci. Po ďalšom, tentoraz vysokom víťazstve nad Lotyšskom stúpli hokejisti v očiach „objektívnych“ fanúšikov ešte viac. Aj preto mi je našich športovcov už vopred ľúto. Je mi totiž jasné, akými prívlastkami ich verní obdivovatelia počastujú v prípade neúspechu.
Nech si hovorí kto chce a čo chce, v tomto sa máme čo učiť od susedných Čechov. Tamojší fanúšikovia totiž svojim hrdinom držia palce, aj keď sa im práve nedarí, čo športovcom dodáva tú správnu energiu do ďalších súbojov. V mene všetkých slovenských športovcov, s ktorými nemám nič spoločné, pevne verím, že sa jedného dňa tiež dočkajú skutočnej podpory fanúšika aj po prehratom zápase. Hrdiť sa srdcom fanúšika len v čase úspechu, je totiž alibistické.
