Gruzínci zažili cez víkend poriadny šok. Provládna televízia Imedi odvysielala v sobotu večer akčnú reportáž o tom, ako ruské vojská obsadzujú krajinu. Tanky, stíhačky, zranení vojaci, zbúrané domy, krátery po bombách, požiare, informácia o zabití prezidenta Saakašviliho, to všetko pôsobilo natoľko dôveryhodne, že ľudia si začali zaobstarávať zbrane, tankovali rýchlo benzín, nakupovali potraviny do zásoby, niektorí sa v panike zbalili a opustili svoje domovy. Televízia totiž použila autentické zábery z roku 2008, keď v krajine skutočne operovali ruské vojská. Lekári museli zachraňovať hysterických a kolabujúcich ľudí a najmenej jeden z nich sa ani nedozvedel, že to bol len nevydarený pokus televízie ukázať národu, ako by to vyzeralo, keby do Gruzínska opäť vtrhli ruské vojská. Zomrel. Televízia si neskôr nasypala popol na hlavu, aj tak však zrejme bude čeliť žalobe opozície.
Táto pre Gruzíncov nemilá skúsenosť ma inšpirovala k myšlienke, že možno raz na konci hlavného spravodajstva našich televízií niekto povie: Bol to len vtip, ľudia, našťastie to nie je pravda. Napríklad že minister, ktorý musel opustiť svoje kreslo pre nástenkový tender, sa bude hanbiť čo len pomyslieť na to, že by mohol na tom istom ministerstve pracovať ako „poradca“. Alebo že nejaký vagabund dostal slobodu namiesto basy. Možno sa to raz stane. Každé správy budem odteraz pozerať do poslednej sekundy. Nádej zomiera posledná a ja som trpezlivá.
