..
O niekoľko dní oslávime zmŕtvychvstanie. Pripomenulo mi to jeden príbeh, aj keď svetský. Príbeh kamarátky Zuzany. Hrávali sme sa odmalička. Už vtedy som začula, že má choré srdiečko, no netušila som, čo to znamená. Navonok vyzerala zdravo. Vážnosť situácie sa však prejavila v puberte, keď srdce prestalo vládať. Bolo to veľmi zlé. Až také, že lekári jej mame povedali: Dochovajte si ju!
Ako to viem? Pretože neskôr mi dovolili spísať ich príbeh. Ako tú radu neprijali. V tom čase – okolo nežnej – ešte na Slovensku nevedeli pomôcť, v Prahe však ponúkli nádej na život transplantáciou. Porozprávali mi, čo vtedy prežívali. Ako Zuzana mame pred očami zo dňa na deň chradla. Ako napäté čakali na telefón, kde sa ozve: Máme darcu! Ako raz v noci naozaj zazvonil a ony potom mlčky cestovali do Prahy, lebo vedeli, že to môže byť posledná cesta. O úžasnom doktorovi, čo ich tam čakal, no aj o tom, ako sa po operácii stav vážne skomplikoval a vyzeralo to, že predsa prehrajú...
Prečo sa k tomu vraciam po toľkých rokoch? Pretože Zuzana nielenže vyhrala, no teraz som sa dozvedela novinku – čaká bábätko. Samozrejme, znova ide do tmy. Veď ak všetko dobre dopadne, bude zrejme prvá v strednej Európe, čo porodí s transplantovaným srdcom. Na Západe však takéto mamičky sú, nádej je teda veľká. Tak jej držím palce. A nám ostatným želám Zuzaninu odvahu a vieru v zázraky. A nielen na Veľkú noc!
