Tip redakcii
 

Denisa Augustínová o hrôzach, ktoré nevie ignorovať. Na znásilnené deti sa nedá zabudnúť

„Keď máte pomáhať deťom, ktoré nevládzu plakať od hladu alebo zažili násilie, nemôžete sa zosypať. Tá strašná galiba sveta na vás doľahne až večer,“ hovorí zakladateľka organizácie MAGNA.

07. januára 2019, 17:30
Denisa Augustínová prehliada
podvýživené
kambodžské
dieťa v MAGNA
stabilizačnom
nutričnom centre.

Denisa Augustínová prehliada podvýživené kambodžské dieťa v MAGNA stabilizačnom nutričnom centre.

Autor: www.magna.sk

Stretli sme sa v kníhkupectve malého obchodného centra v čase, keď všetko ešte voňalo a svietilo Vianocami. Oproti mne sedí žena, ktorá založila vo svojich dvadsiatich troch rokoch spolu s manželom humanitárnu organizáciu MAGNA. Jednoducho sa im zdalo, že naša krajina, ktorá sa hrdí tým, že patrí do vyspelej Európy, robí pramálo pre ľudí vo svete, ktorí trpia hladom, vojnami, chorobami a sexuálnym násilím. Dnes s kolegami pomáhajú na tých najkomplikovanejších miestach, a tak sa zdá namieste otázka, či sa necíti ako vo sne, keď sa z utečeneckého tábora, kde práve pomáhala znásilneným deťom, ocitá v našom nablýskanom svete.

„Snažím sa nemať z toho veľké šoky a vnímať to tak, že toto je norma pre miesto, z ktorého pochádzam a kam sa vraciam. Humanitárni pracovníci, ktorí pracujú vo vyhrotených situáciách, kde ide o život, nemôžu ostať odtrhnutí od svojho sveta. Práve to ich vedie k izolácii a k psychickým problémom, všetko sa im zdá malicherné, nenormálne a prízemné,“ hovorí Denisa Augustínová (41). Netají, že sa jej zatiaľ darí nevyhorieť, ale chrániť si psychické zdravie jej dá poriadne veľkú prácu. Časom sa vraj naučila „vyfúknuť“ emocionálny tlak.

Trpí africká žena menej?

Denisa žije už pár rokov s manželom a dvoma malými dcérami v Kambodži, odkiaľ vyráža do Južného Sudánu, Konga, Sýrie, Libanonu, Ugandy, Iraku. Často mení miesto, ale všade sa opakujú tie isté hrôzy. „Mrzí ma, že ich spoločnosť akceptuje a vytesňuje. Sme pasívni, hľadáme dôvody, prečo sa nás utrpenie v týchto krajinách akosi netýka. Argumentujeme tým, že je to ďaleko, tí ľudia sú už zvyknutí, a my máme svoje problémy… Ako môže niekto povedať, že africká žena, ktorá má veľa detí, trpí menej, keď jej jedno alebo dve zomrú?“ pýta sa. „U nás je nepredstaviteľné, že by sanitka neodviezla tehotnú ženu do pôrodnice, ak treba. V Južnom Sudáne alebo v Kongu šliapu ženy s deťmi aj dve hodiny v buši v bolestiach, aby porodili v niektorej z nemocníc Magny. Na druhý deň zasa idú pešo naspäť. Sú to obrovské hrdinky,“ hovorí Denisa, ktorá si neraz v krízovej situácii navliekla chirurgické rukavice a pomohla pri pôrode.

Znásilnené deti

Pomáha aj pri niečom, čo sa predstavuje iba ťažko: „Naposledy som prevážala v Južnom Sudáne v sanitke s kolegami znásilnené dvanásťročné dievča. Musela som jej držať maternicu, aby nevykrvácala. Znásilnených detí bolo viac. Stalo sa to pritom v utečeneckom tábore, na ktorý dohliadajú takzvané modré prilby, teda jednotky OSN. Majú chrániť týchto ľudí. Keď som sa ich na druhý deň opýtala, ako je možné, že sa to stalo, dostalo sa mi odpovede: Nemáme mandát, sme len pozorovatelia. Hovorím im: Keby ste sa aspoň postavili pred nich, keď tie dievčatá znásilňovali, prestali by! A on na to: Ty si plná ideálov! Ak sa s týmto zmierime, tak sme zlyhali ako ľudstvo na celej čiare,“ povie a odmlčí sa.

Našťastie, podarí sa aj veľa dobrého. „Len treba fungovať inak, ako len priviezť niekam inkubátor, odfotiť sa s ním, postnúť fotku na sociálne siete a vrátiť sa k písaciemu stolu do kancelárie. Je nutné zdvihnúť zadok a ísť do terénu za ľuďmi a hľadať spôsob, ako im pomôcť. Sú miesta, kde napríklad ťažko príde nejaká žena do nemocnice. Bojí sa totiž vyjsť z domu. Musíte teda prísť za ňou,“ hovorí.

Nájsť pochopenie

Denisa sa s kolegami potýka s tým, že ženy vo svete, ktorý zvykneme nazývať „tretím“, zomierajú na bežne liečiteľné popôrodné komplikácie, deti zasa umierajú na hnačky, z ktorých hrozí podvýživa, na maláriu či zápal pľúc. Nočnou morou je aj sexuálne násilie. „Viete, že tridsať až štyridsať percent indických žien je znásilnených, keď idú von na toaletu? Napriek všetkým hrôzam, ktoré ženy zažívajú, sú schopné postarať sa o deti v nepredstaviteľných podmienkach,“ povie dvojnásobná mama. „Prvým pacientom, ktorého som v našom programe sexuálneho násilia riešila, bolo štvorročné dievčatko. Moja dcéra Zara bola vtedy rovnako stará. Nemôžete sa však zrútiť, musíte byť silná pre pacienta. Tá strašná galiba sveta na vás niekedy doľahne až večer...“ nedopovie vetu Denisa. Ako sa dá takýto stres vôbec odbúrať?

Chvíľu mlčí a potom povie: „Snažím sa nájsť pochopenie s tými, ktorí to urobili. Často totiž sami zažili niečo podobné, nepredstaviteľné hrôzy, bývajú to často detskí vojaci. Neospravedlňujem to, mnohé činy ani nejde ospravedlniť, ale aby som bola schopná ráno ísť ďalej, musím sa vcítiť aj do druhej strany.“

Jedným dychom však dodáva, že silu naberá z úspechov kolegov z MAGNY v misiách. „Nejde o čísla, ale o konkrétneho človeka. Keď mi napríklad kolegovia pošlú fotografiu dieťaťa, ako po vlastných nohách odchádza z našej nemocnice. Pred mesiacom ho pritom prijímali na pokraji smrti hladom a nevládalo ani zdvihnúť hlavu. To sú momenty, keď každý určite cíti, že naša práca má zmysel.“

Nevládzu plakať

Znásilnené deti aj ženy trpia dvojnásobne – rodiny ich môžu zavrhnúť. V Kongu aj Kambodži, kde má MAGNA napríklad pre ne program, musia rodinám vysvetľovať to, že si, naopak, zaslúžia podporu, veď nič zlé neurobili.“ Aj sýrske utečenkyne, ktoré sú v Libanone, nechcú povedať, čo sa im stalo, práve zo strachu: „Žiadna však neutekala stovky kilometrov do tábora preto, aby ju tam znásilnilo päťdesiat vojakov.“

Ťaživých momentov má sympatická Slovenka, ktorá sa naučila vchádzať oknom tam, kde ju vyhodili dverami, v zásobe požehnane. Aké to je dotýkať sa smrti? „Pretlak emócií je taký silný, že vnímam tú hrôzu hlavne cez zvuky, obrazy sú akoby vo vode. Keď je hladomor a prinášajú vám do nemocnice nové a nové deti, ktoré ani nevládzu plakať, to ticho je horšie ako krik. Alebo keď privezú naraz veľa znásilnených žien a treba ich ošetriť, pretože krvácajú... Každá kultúra má iné prežívanie smrti. Keď sme boli na Haiti po zemetrasení, ľudia tam dávali najavo emócie hlasno, bol to konštantný plač až hystéria.“

Teší ju však to, že napríklad v Kongu sa im podarilo za päť rokov zmeniť aj myslenie ľudí – pochopili, že sa brutalita nemá ignorovať, nie je to normálne, musia sa voči nej vzbúriť. Aj keď páchateľov napokon neodsúdia, majú už však povedomie, že násilie treba hlásiť polícii. Mladí chlapci tam už hliadkujú, aby dievčatá neunášali spred školy. To je však prácou v teréne, nie vydávaním často bezzubých medzinárodných rezolúcií. Tá nepomôže žene, ktorá sa nemá ako dostať do pôrodnice.

Dohovoria sa s deťmi

Denisy sa často pýtajú, či nemá strach o deti. Hovorí, že robí všetko pre to, aby boli v bezpečí a hoci s rodičmi bola staršia dcéra na misiách v Indii, v Keni, v Nepále či v Libanone, určite ich neberú do nebezpečných oblastí. V Kambodži, kde žijú, sú vraj srdeční a tolerantní ľudia, ktorí sa s vami podelia o posledný čaj a deti sú šťastné, keď hrajú futbal s kokosovým orechom...

Staršia dcéra Zara už citlivo vníma, čo sa okolo nej deje. „Pýta sa, ako je možné, že sú deti hladné, prečo to dovolíme alebo prečo nemôžu v libanonskom utečeneckom tábore sýrske deti chodiť do školy. Ona sa tam s nimi dohovorí po anglicky, francúzsky a rukami - nohami. Doma mi povedala: To je strašné, tie deti nevedia, odkiaľ sú. Vedia len, že sú z krajiny, kde svetlo znamená smrť. Keď totiž padajú bomby, všetko horí, a preto je svetlo. Mala som zimomriavky...“ uzatvára.

Deväť eur na mesiac

Na otázku, či je šťastná, Denisa odpovedá: „Áno, som, pretože môžem robiť niečo, čo ma baví a dáva mi viac, ako dávam ja. Mohla by som ešte dávať viac, ale menej spať sa už nedá,“ povie s úsmevom a pred ôsmou večer dopije kávu. „Neviem si predstaviť, že by som s tým skončila, nechala to len tak. Neviem ignorovať to, čo sa tam deje,“ dodá.

Za Matku Terezu sa však nepovažuje, triezvo hovorí, že do Afriky nemôžu predsa odísť všetci. Čo však považuje za dôležité, je, aby sme nezatvárali oči a hovorili o tom. Alebo aj pomohli humanitárnym pracovníkom pomáhať. Ako? MAGNA dokáže za deväť eur zabezpečiť každý deň jedno výživné jedlo na celý mesiac, za tri eurá zdravotné a hygienické potreby pre bezpečný pôrod.

Keď čítate tieto riadky, Denisa je už v Kambodži, kde MAGNA, ako jedna z prvých organizácií, začala liečiť HIV pozitívne deti. Mnohým zachránila život aj vďaka príspevkom dobrosrdečných Slovákov. Vďaka tomu dnes končia strednú školu a sú na prahu dospelosti. Aj keď im ako bábätkám nikto nedával šancu na prežitie. Dokončuje tiež projekt nového centra pre znásilnené ženy v provincii Battambang a verí, že v Európe prichádza doba, keď čoraz viac z nás nebude pasívne sedieť a bude myslieť na ľudí, ktorí potrebujú pomoc.

O tom, ako konkrétne pomôcť, sa môžete dozvedieť na www.magna.sk

Autor: Katarína Čulenová

video

 


 

 

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 
 

pluska správy

FOTO: Kamila Magálová opäť vyráža dych. Keď vstúpila do divadla, tak...

... vyzerala od hlavy po päty fantasticky. Herečka prijala pozvanie na...
 

Šokujúce zákulisie nového seriálu odhalené! O tomto divák ani len netuší...

Rozbité autá, zmoknutí a lietajúci herci, plazenie sa pod zemou či tajomstvo...
 

Zdravý recept: Uvarte si bleskovú čučoriedkovú kašu

Využite v kuchyni namiesto rozprávkového hrnčeku var moderných pomocníkov....
 

Štýlovo aj do snehu: Nahoďte sa podľa vzoru svetových celebrít

Zima je v plnom prúde a zasnežených chvíľ začína pribúdať.
 

Vaše diétne tipy

Dámy, INŠPIRUJTE SA: Zhadzujte kilá ako známe celebritné krásky!

Sú dokonalé a ani po Vianociach nikdy nevyzerajú, že by ich trápili nadbytočné...
 

DIÉTA podľa ZORY CZOBOROVEJ: Táto naozaj zaberá!

Kto, ak nie Zora Illiáš Czoborová (51), vie, ako docieliť a následne si aj...
 

Dara posiela obdivovateľkám jasný odkaz: Jedzte podľa slnka!

Joga naučila Daru Rolins nielen správne cvičiť, ale aj jesť. Vyskúšajte...
 
 
Denisa Augustínová o hrôzach, ktoré nevie ignorovať. Na znásilnené deti sa nedá zabudnúť
Katarína Čulenová