„V kláštore ma nesužovali povinnosti, cítila som čistú radosť z bytia,“ spomína Tamara, na ktorú na Srí Lanke zabudli.
Nemala som prečítanú ani jednu budhistickú knihu. Bola som ako nepopísaný kus papiera. Netušila som, čo mi meditácie prinesú a čo mám čakať od života medzi mníškami – sadá si k šálke čaju krehká blondínka Tamara Ilková (28). Podvedome vždy túžila po ostrove pokoja, kde nemusí hrať žiadnu sociálnu rolu a nikomu, ani sebe, nič dokazovať. To, že skončí v kláštore, však netušila.
Zničll ju Karibik
Príbeh Tamary, rodáčky z Trebišova, sa začal pred ôsmimi rokmi drsnou skúsenosťou. Po škole na deväť mesiacov odplávala na luxusnej lodi ako čašníčka. Karibik, bohatí cestujúci – lákavá kombinácia a k tomu záruka bezpečnosti, veď brigádu jej sprostredkovala agentúra jej tety. Tamara sa však ocitla úplne na inom brehu, ako čakala. Karibik videla len na mape v lodi, vlny ju potrápili morskou chorobou a bohatí cestujúci boli otravní Američania, ktorým robila poskoka.
„Za trištvrte roka som mala tri dni voľna. Každý večer som sa obliekla do uniformy a stála za barom. Musela som sa usmievať na rozmaznaných cestujúcich, hoci som nevládala. Keby som nebola vysmiata, nikto si odo mňa neobjedná. Oficiálny plat bol 40 dolárov na mesiac, zarobiť sme mohli len na predaji. Zo zisku sme mali 15 percent. Každý týždeň sa vyhodnocovali najhorší čašníci a tí museli vykladať drinky pre 3 000 ľudí v hale podpalubia. Samozejme, že som vykladala aj ja – trikrát! Ako mravce sme si podávali debničky zhora nadol. Skončili sme o štvrtej ráno a o ôsmej sme sa už znova hlásili v podpalubí.“ Zažila drinu, stres, ponocovanie. A obrovské množstvo alkoholu. „To, čo ma naučila loď za deväť mesiacov, v reálnom živote by som prežila za päť rokov. Mala som dvadsať, keď som si prvý raz uvedomila cenu peňazí. Zdali sa mi hnusné, ale potrebovala som sa zaradiť.“
Z čašníčky letuška
Tamara sa nevzdávala, začala robiť koordinátorku VIP letov. Vybavovala prelety šejkov z Lýbie. „Ale aj Paula McCartneyho, ktorého som bola vítať na letisku,“ na chvíľu jej zažiaria oči. Lákavá práca, ale aj poriadne stresová. „Musela som dostať písomné povolenie na šesť položiek, čo bolo fakt náročné. A potom mi asistent hviezdy zavolal, že prídu až o deň neskôr alebo prelet odsunulo zlé počasie, a celý ten kolobeh vybavovačiek sa začal odznova. Keď som prišla domov, na pol hodiny som si musela ľahnúť a pred očami som mala zrýchlené údaje z počítača. Bola som ako ožiarená,“ naznačuje Tamara dôvod, prečo po pol roku z lukratívnej pozície odišla.
„Zoberiem čokoľvek, len nie loď,“ prosila v telefóne. Teta práve zháňala letušky. Ozaj, letuška, prečo nie. S priateľom si večer sadli, pri víne prebrali všetky výhody i riziká, a keďže obidvaja radi cestovali a teraz sa im núkala ešte aj možnosť lacných leteniek, Tamara bola do pol roka na kurze. „Urobila som prijímačky, dokonca som sa zmestila aj do BMI indexu – 19!
S priateľom sme začali cestovať. Po prvom roku sme mali takúto kopu leteniek.“ Tamara odtiahne dlaň od stola asi na
40 centimetrov. „Len čo som mala 3 – 4 dni voľna, lietali sme. Európu sme prešli krížom-krážom, videli Indiu, Indonéziu, Bali, Tokio, nevynechali sme ani Ameriku, svet sme si vychutnávali.“
Oslava výročia
„Pred dvomi rokmi sme s priateľom oslavovali desiate výročie,“ začína Tamara vysvetľovať, ako sa jej turistické trasy odklonili do kláštora. „Chceli sme si dopriať výnimočnú dovolenku. Tešila som sa ako malé dieťa, po štyroch rokoch som mohla mať mesiac voľna. Premýšľali sme, kam pôjdeme, čo sme ešte nezažili. Nechceli sme byť len balík, z ktorého každý ťahá peniaze. Zunovali sa nám klasické hotely, preplnené pláže. Netúžili sme už ani po jednej fotke pred budovou, vodopádom. Žiadny ruch, gýč, nič, len pokoj. Svätý pokoj.“ Medzi letuškami boli obľúbené opustené ostrovy bez turistov, kde vám ráno na loďke privezú čerstvé ryby a zamávajú na odchod. „Vybrali sme si ostrovy s lagúnami v Tichom oceáne a čakali na správny okamih. Ako letuška mám nárok na stand-by letenky, čo znamená, že ma na palubu lietadla pustia len vtedy, keď sa uvoľní nejaké miesto. Mali sme plán, no zrazu mi priateľ zavolal, že nedostal voľno. Celý rok som sa na tú dovolenku tešila, vedela som, že musím ísť.“ Aj bez neho. Ale kam? Na opustený ostrov a sama, bez partnera? Tichý oceán v hlave potopila. Tamara si vybrala Srí Lanku. Jediné, po čom túžila, bol pokoj v duši. Kde inde ho mohla v bezpečí nájsť ako v kláštore?
Osudové stretnutie
V ten deň sedela v letiskovej hale vo Frankfurte a čakala. Do odletu jej ostávali dlhé štyri hodiny. V rukách práve zvierala sprievodcu Lonely Planet a hľadala adresu ženského internátu, kde by mohla na Srí Lanke prespať, keď sa jej prihovoril neznámy muž. Going to Srí Lanka? Bez väčšieho záujmu kývla hlavou. Inda však osamotená žena s malou príručnou batožinou zaujala. Kam cestuješ? rozvíjal ďalej debatu. Do kláštora? – nadšene zvýskol a z kufríka vytiahol budhistické cédečko. V tej chvíli Tamara prvý raz prestala pochybovať, či je na dobrej ceste...
„Otvoril tašku a vybral z nej vegetariánske karbonátky. Rovnaké, ako som mala ja vo svojom batohu.“ Piknikovali priamo v letiskovej hale.
„Ako by som ti len pomohol?“ vŕtalo Indovi v hlave. Zrazu si ťukol do čela. Vytiahol vizitku a na druhú stranu napísal dve mená – ženy a hlavného mnícha v Kolombe. „Odvolaj sa na moju sestru,“ dodal. Tamara neverila vlastným očiam, keď starostlivý Ind natiahol mapu a ukázal, kde nájde kláštor. Bol pri rovnakom jazere ako ženský internát, kde sa za tristo korún chystala prespať.
Boj s tarantulami
„Topánky dole,“ zaúpel pri pohľade na jej turistickú obuv útly Budhov mužíček, keď sa Tamara vrútila do kláštora.
Hlavný mních si ju chvíľu v tichosti obzeral. A potom povedal: „Chceš meditovať? Potom je to tvoj osud, dáme ti možnosť. Nájdeme ti kláštor, kde ťa ubytujú.“ Ešte v ten deň sa kláštor našiel. „Keď som od nich celá šťastná odchádzala, začula som, ako na mňa ktosi kričí rýdzou češtinou – Ještě se vrať!“ Volal na ňu Srílančan, ktorý v Prahe šesť rokov študoval. Starý mních ti chce niečo povedať – a začal prekladať jeho príbeh. „Keď som mal 24 rokov, stretol som o rok mladšiu ženu, ktorá navždy ostane v mojom srdci. Štyridsať rokov táto žena chodí do kláštora. Celý život prežila v Austrálii, nedávno jej však zomrel manžel, tak sa presťahovala do rodnej krajiny – Slovinska. Volá sa Tamara. Keď mi hlavný mních z Kolomba volal, či pomôžem Tamare zo Slovenska, už asi chápeš, že som nemohol povedať nie,“ vysvetlil.
„Keď sme sa rozlúčili, zašla som na trojhodinovú ajurvédsku masáž. Až taká svätá zasa nie som, aby som si nedopriala pozemské pôžitky,“ usmieva sa pri čaji Tamara.
V areáli kláštora, ktorý na Tamaru pôsobil ako raj, ju ubytovali v malom domčeku z dreva a palmových listov. V izbe bola len posteľ a stolík. Vlastne ešte niečo, moskytiéra, čo Tamara hneď večer ocenila.
Prvé tri noci sa ani trochu nenudila. „Bojovala som s tarantulami. Boli všade – v kúpeľni, pri sprche, na posteli aj pod osuškou, keď som sa chcela utrieť.“ Ruch v domčeku, presuny a upratovanie ich napokon odohnali. Základné informácie dostala ešte od mnícha. „V kláštore sme nemohli hovoriť. Skoro ráno o šiestej boli raňajky, o jedenástej obed. Jedla sa len ryža. Očista tela mala viesť aj k očiste duše.“ Ako sprievod dostala mladú mníšku, ktorá ju mala každý deň zasväcovať do tajov meditácie. Mohla hovoriť len s ňou, v celom kláštore bol zákaz. Mníška prišla o deviatej, ako ju čakala. Povedala jej o technike vipassana. „Pri chôdzi som sa mala sústrediť na chodidlá. Zdvíhať, niesť, klásť...“ A potom už len chodiť. Nikoho neoslovovať, meditovať. V sede, v stoji, stále. Viac jej chcela povedať na druhý deň, ale nestihla. „Mníška ochorela, previezli ju do nemocnice a na mňa zabudli.“
Ego pred nosom
„Keď som prvý raz päť hodín sedela v tureckom sede, v hlave mi prebiehal celý môj život,“ priznáva Slovenka, ktorá na Srí Lanke ostala sama so svojimi myšlienkami. „Minulosť som rýchlo prebrala. Premietala sa mi ako film. Prítomnosť je jasná, ale budúcnosť – tá v hlave ťaží. Čo bude, keď sa vrátim... Po štyroch-piatich dňoch človek pochopí, že nemá zmysel plánovať. Budúcnosť nenaplánuješ, budúcnosť musíš prijať.“
Každé ráno od štvrtej sedela pred sochou Budhu a dlhé hodiny bez pohybu rozjímala. „V kláštore nikto od nikoho nič neočakáva. Žiadne nároky, aké sú na človeka vyvíjané vo vzťahu, v rodine, v práci. Cítite len lásku a pokoj.“ V najsilnejších chvíľach meditácie sa Tamara zmierila so smrťou otca. Zrazu ho v pustej chatke cítila. „Keď mi už z toho napätia praskala hlava, spomenula som si, ako dokázal liečiť bolesť. Pritlačil ruku spredu a zozadu, potom obe zboku. Cítila som tlak jeho dlaní, keď skončil, hlava mi padla na kolená. A ja som plakala... Až vtedy som sa s jeho odchodom zmierila.“ Vo chvíľach silnej meditácie videla seba, ako vstáva, otvára dvere, umýva si zuby, zhasína svetlo a zhŕňa plachtu na posteli. Zrazu tam ležala. V štádiu rozkladu. Zalial ju pot, zrýchlil sa pulz, zalapala po dychu, a keď skončila s meditáciou, otvorila dvere, umyla si zuby, zhasla svetlo a dlho, naozaj dlho nedokázala zhrnúť plachtu... Po tomto zážitku prišla už len eufória. Očistila sa.
„Pochopila som, že kvôli tomu, čo sa mi v živote stalo, som tým, čím som.“
A čo ju v kláštore najviac oslobodzovalo? „Pocit, že nemusím hrať žiadnu sociálnu rolu, nesužovali ma povinnosti, cítila som čistú radosť z bytia.“ Po desiatich dňoch letela domov, aby všetko vyrozprávala svojmu priateľovi.
Rozchod
„Doma ma vítala troska. Priateľ dostal výpoveď, veľmi sa trápil.“ Presvedčila ho, aby sa išiel očistiť aj on. Do rovnakého kláštora. „Keď sa po mesiaci vrátil, prežila som 20 najšťastnejších hodín vo svojom živote. Rozprávali sme sa o meditácii, o splynutí, dovtedy nepoznanej eufórii.“ Videla pred sebou muža, s ktorým chcela prežiť zvyšok života. „Každý deň ti budem ďakovať, že si mi dala tento zážitok,“ povedal jej. O tri dni neskôr, keď mali oslavovať jej štátnice, zavolal si ju do najbližšieho baru a so sklopenými očami dodal, že už ďalej nevládze. V kláštore, do ktorého ho Tamara poslala, zistil, že už jej nemá viac čo ponúknuť. Odletel do Japonska a Tamara do kláštora v Thajsku...
