Nie ste práve typ, čo odbúrava napätie športom? Skúste bubnovanie. Stres a hnev sa premení na rytmus, ktorý vás zharmonizuje.
Pri bubnovaní sa mozog preladí do stavu uvoľnenia. Podobného ako pri zaspávaní. Nemusíte sa ani báť, že nemáte hudobný sluch. Zmysel pre rytmus je hlboko zakorenený v každom z nás. Nie náhodou bol bubon prvý hudobný nástroj a primitívne kmene dodnes veria, že vďaka nemu sa dokážu spojiť s bohmi či vesmírom. Na to, aby ste sa aj vy dostali bubnovaním do extázy, však nemusíte chodiť až do Afriky. Aj v Bratislave je už škola etnobubnovania, ktorej cieľom nie je vychovať muzikantov, no uvoľniť a potešiť.
Zbližujúce bubny
Vyučovaciu hodinu etnobubnovania pre začiatočníkov som absolvovala aj ja. Nepamätám sa, že by som niekedy bubnovala, ak vynechám trieskanie do hrncov s bratancami v našej detskej skupine Primitív. Ozajstné bubny však majú celkom príjemné tóny. Neprekážalo mi, že som sa v skupine zrazu ocitla medzi celkom neznámymi ľudmi. Na výzvu Tona Gútha, ktorý je spoluzakladateľom etnobubnovej školy Rytmika, sme o chvíľu sedeli v kruhu a všetci bez rozpakov búchali do takzvaných djembe. To sú bubienky, aké poznáme z filmov o domorodých afrických kmeňoch. Stačilo, že nám ukázal, ako bubon správne uchopiť medzi nohami a ako máme udierať. Vraj zľahka, no s rukou pevnou od dlane po lakeť. Aj tak sme do toho spočiatku mlátili každý po svojom. Po pár minútach sme sa však naozaj zrazu zjednotili. Síce sa nám pri zložitejších rytmoch ruky občas mýlili, ale aspoň sme sa nasmiali. A keď to naozaj nešlo, skúsili sme niečo jednoduchšie. Cítila som uvoľnenie a vôbec sa mi nechcelo skončiť. Na vlastnej koži som prežila, čo mi pred hodinou tvrdil Gúth. Z hrania v spoločnosti majú ľudia väčší zážitok. Zabudnú na problémy, vykročia zo svojho sveta a nájdu spoločný rytmus s inými.
Djembeterapia
Nápad na školu etnobubnovania dostal Tono Gúth v Paríži, kde rok pracoval s postihnutými deťmi. V rámci terapie ich chodili učiť bubnovať rôzni Afričania, Juhoameričania aj Kórejčania a on, ktorý vtedy už skúšal hrať na djembe, sa konečne mal od koho naučiť správnu techniku.
Vtedy ešte netušil, ako ho to ovplyvní do budúcnosti. Vyštudoval síce sociálnu prácu a doplnkové kurzy muzikoterapie, tanca, divadla aj bubnovania na Slovensku, v Česku, Rakúsku a vo Francúzsku, ale práve terapia pomocou djembe ho nadchla najviac. Najprv učil etnobubnovanie iba priateľov, ale potom sa rozhodol sprostredkovať zážitok všetkým. Zdravým aj chorým. A pred šiestimi rokmi založili s kamarátom Romanom Kovácsom občianske združenie Zvuky cez ruky a etnobubnovú školu Rytmika.
Každý je muzikant
Na bubny dnes učia hrať rôzne cieľové skupiny. Od mentálne postihnutých cez deti s autizmom, nepočujúcich až po chovancov detských domov alebo Rómov.
„Ľuďom s Downovým syndrómom bubnovanie pomáha vybiť si sexuálnu energiu či agresivitu. Čiastočne sluchovo postihnutí zase vďaka vibráciám z pravidelných úderov začnú lepšie vnímať rytmus reči. A mnohí autisti, ktorí pôsobia ako zaliati do skla a majú problém s komunikáciou, pri hre nadviažu aspoň čiastočný kontakt s okolím. Niektorí boli dokonca schopní nacvičiť a odohrať koncert,“ opisuje Tono Gúth. Záujem o etnobubnovačku však prejavujú aj manažéri či bankári. Objednávajú si najmä bubnovacie teambuildingy, čiže tréningy pre skupiny spolupracovníkov, ktorých cieľom je zlepšiť vzťahy aj spoločný pracovný proces.
Stretnutie s hudbou
Ak ide o chorých či spoločensky znevýhodnených ľudí, konkrétny program aj cena sa dohadujú individuálne. Pre bežných ľudí je prvá hodina zadarmo, aby sa mohli rozhodnúť, či sa na etnobubnovanie prihlásia. Ak áno, kurz pozostáva zo siedmich stretnutí raz do týždňa, plus záverečného workshopu, ktorý vyvrcholí spoločným rytmickým koncertom. A kto chce, môže pokračovať v kurze pre pokročilých. Cena jedného kurzu je do 90 € a ročne nimi prejde až tisíce žiakov. Zdravých aj postihnutých. V skupine tých druhých môže byť podľa potreby prítomný aj lekár alebo špeciálny pedagóg.
A čo vlastne majú ľudia z bubnovačky? „Často je pre nich zážitkom už len fakt, že dokážu vytvoriť vlastný rytmus, lebo sa považovali za absolútne nemuzikálnych. Hudbu vie skutočne vytvoriť každý a nie iba vyvolené talenty, ako si mnohí myslia. Človek sa tu naozaj môže stretnúť s hudbou, pochopiť ju a hlavne prežiť.“
No pre Tona je najväčšou satisfakciou príjemná spätná väzba. „Keď vidím, že niekto prišiel vážny a zrazu sa usmieva, začne si spievať a nechce sa mu prestať bubnovať.“
