„Preteky Ironman boli vymyslené na uspokojenie mužského ega – dokázať si, že som fyzicky aj psychicky silný,“ hovorí učiteľka sociológie Katarína Zajacová (31), ktorá s chlapmi bojovala v najťažšom triatlone v priebehu roka dva razy.
Skočiť so stovkami ďalších plavcov do mora, plávať 3,8 kilometra, potom hneď sadnúť na bicykel a šliapať do pedálov 180 kilometrov, nakoniec si ešte zabehnúť maratónskych 42 kilometrov. Potom už len padnúť na nos a nikdy nevstať, poviete si. Katarína Zajacová sa po takomto výkone pobrala večer do baru! Pritom nie je žiadna profesionálka, neživí sa športom, nemá trénera a pred dvoma rokmi ešte nepreplávala ani päťdesiat metrov v bazéne. Je dôkazom toho, že keď niečo veľmi chcete, zvládnete to.
Na pohľad jemná blondínka, rodáčka z Popradu, si robí v Anglicku doktorát a pritom učí sociológiu, zaoberá sa postavením ženy v spoločnosti a tvrdí o sebe, že je v „pozitívnom zmysle feministka“. Hneď je to jasné, pretože sa jej nepáči názov pretekov: „Prečo len Železný muž? Už názov je plný testosterónu. Keď som si prečítala históriu Ironmana, nadchla ma žena, ktorá sa doslova doplazila do cieľa. Oslovilo ma to.“
Bývalá volejbalistka nikdy nemohla žiť bez pohybu. Cez obedňajšie prestávky sa päťkrát do týždňa spolu s kolegami prezliekala do teplákov a behala. Neskôr si kúpila bicykel a trénovala štyri dni v týždni. Keď ju kamarát pozval na Ironmana do Južnej Afriky, zdalo sa jej to síce absurdné, ale pre istotu sa učila potajomky plávať kraula. Nakoniec na čierny kontinent odletela a neľutuje: „Páčil sa mi duch pretekov. Je to aj o rovnoprávnosti, sú tam muži aj ženy, amatéri aj profesionáli. V žiadnom športe neštartujete s tými najlepšími na svete. Tam áno... Môže sa tam ocitnúť vedľa seba 50-ročný muž a 25-ročné dievča, aj keď, samozrejme, dominujú muži. Preteky boli vymyslené na uspokojenie mužského ega – dokázať si že som silný psychicky aj fyzicky...“ Katarína bežala aj za kamarátku, ktorá ochorela na rakovinu prsníka.
Panika vo vode
Prvá etapa je plávanie. „Bola to asi najkrutejšia časť pretekov,“ spomína Katarína. „V Anglicku som trochu v mori trénovala, ale v zime, a priznám sa, vo vode sa to nedalo vydržať. Tak som si aspoň teoreticky naštudovala, aké to je plávať v otvorenom mori, ponoriť hlavu do slanej vody, zdolávať vlny. Do mora som sa vrhla medzi poslednými, bála som sa, aby ma niekto náhodou nekopol. Vedela som, že budem pomalšia. Bolo to, samozrejme, iné ako v bazéne – po čase ma začal rezať na krku neoprén, strácala som z dohľadu bóje aj iných plavcov. Plávala som neefektívne. Miestami som mala pocit, že som tam sama, zmocňovala sa ma panika zo silných vĺn a morského prúdu. Keď som vyšla z vody, bola som ešte v šoku a veľmi rada som rýchlo zhodila neoprén a sadla si na bicykel. Ani som nevedela, ako mi prešla prvá hodina. Bolo fajn, že nemusím byť v tej hnusnej vode,“ smeje sa.
Jedlo na bicykli
V mori potrápili Katarínu vlny, na bicykli horúčava: „Bolo štyridsať stupňov a zažila som aj búrku.“ Počas stoosemdesiatkilometrového šliapania do pedálov je čas na pitie aj jedlo. Katarína si dopĺňala energiu aj špeciálnymi gélmi, ktoré sa rýchlo vstrebávajú a nezaťažujú žalúdok. Niektorí pretekári si presne vypočítavajú kalórie, Katarína nie je ten typ: „Počúvala som svoje telo, a keď som mala chuť na banán, tak som si ho dala.“ Bicykel unavil hlavne zadok a nohy. Nepriateľom je aj monotónnosť: „Nesmiete stratiť koncentráciu, pretože sa môže stať nehoda. Stačí spomalený reflex a zrazíte sa s niekým.“ S monotónnosťou bojuje každý inak. „Ja myslím na milé a príjemné veci, ale potom sa zasa prepnem na kontrolu času, rýchlosti a koľko som toho zjedla. Motivujem sa, chválim v duchu samu seba. V Afrike som sa tešila z okolia, z tej exotiky.“
Nikdy nebežala maratón
Katarína nikdy predtým nebežala maratón, ale keď zdolala vodu a bicykel,
tušila, že ho zvládne. „Nepríjemný bol vietor aj búrka, ale ja som zvyknutá na veterné a upršané Anglicko. Ani som si poriadne nevšimla, že popri ceste popadali stany na stanovištiach,“ smeje sa.
Keď skočila o siedmej ráno do mora, bola ešte tma. Prakticky potme aj dobiehala. Celkovo to bolo to 14 hodín a 50 minút vypätia. Neskôr v Barcelone jej to trvalo už len 13 hodín a 30 minút. Klobúk dolu za vytrvalosť.
Zdá sa logické, že človek, ktorý sa chystá na také preteky, sa dá prezrieť lekárom. Katarína preto šokuje, keď povie, že nebola na špeciálnej previerke: „Vedela som, že som zdravá. V Barcelone ma akurát trápil natiahnutý zadný sval, ale počas pretekov bolesť potlačil adrenalín. Na druhý deň sa mi zle chodilo pre pľuzgiere na nohách a mesiac po prvom Ironmanovi sa mi aj zle dýchalo. Lekár povedal, že to môže byť z extrémneho vypätia,“ hovorí pokojne Katarína. A len tak mimochodom spomenie, že bežne prichádza vinou tvrdých tréningov pri behu o nechty na nohách: „Aj teraz mi chýbajú asi tri,“ dodá a medzi rečou prehodí aj to, že Ironmana zvládla aj s menštruáciou.
Som trpezlivejšia
„Zmenila som sa, som oveľa trpezlivejšia, mám pevnú vôľu, lepšie sa viem vyrovnať s problémami v práci, získala som rešpekt u mnohých ľudí, mám väčšie sebavedomie,“ začne chrliť pri otázke, čo jej vlastne Ironman dal. „Nemám pocit, že som majster sveta. Kondícia sa veľmi rýchlo stratí, keď zaspíte na vavrínoch.“ Naďalej behá štyrikrát týždenne po dve hodiny, bicykluje do práce a pláva. „Tento štýl života však nepraje vzťahom. Myslím, že kvôli tomu som prišla o priateľa,“ rozmýšľa nahlas Katarína. „Začnete s niekým chodiť, obdivuje vás za to, aká ste športovkyňa, ale raz príde moment, keď muž zistí, že to s pohybom naozaj myslíte vážne. Jemu sa nechce ísť behať, ale ja idem... musím... Málokto je ochotný to znášať.“
Odniesla si z Ironmana nejaký silný zážitok? „Zažila som silnú spolupatričnosť ľudí, pri niečom takom sa ľahko nadväzujú priateľstvá. Asi najviac však na mňa zapôsobil pohľad na ženu, s ktorou som v Barcelone chvíľu bežala. Chýbali jej vlasy... Stretli sme sa na párty po pretekoch. Bola po chemoterapii a veľmi hrdá na seba, že to zvládla. Je jedno, aký máte čas, dôležité je dobehnúť...“
